TRENČÍN – V minulosti neboli až tak dôležité námety obrazov, väčší dôraz sa kládol na umelecké spracovanie, resp. kvalitu diela. Záujem k námetom obrazov obrátili až nemeckí historici umenia Aby Warburg a Erwin Panofsky, ktorí v námetoch stredovekých a renesančných diel začali odhaľovať skryté významové vrstvy. V nasledujúcich týždňoch si priblížime symboliku niekoľkých obrazov, ktoré môžu nájsť návštevníci Trenčianskeho hradu v obrazovej galérii Ilešháziovcov.
Portrét Žofie Bošňákovej
Za ideál ženy bola považovala zbožná, samozrejme cnostná a pracovitá žena, ktorá bola za každých okolností pokornou a poslušnou družkou. Veľké plus mala, ak bola k tomu všetkému majetná.
„Kým v stredoveku bola ženským ideálom svätica žijúca panenským životom, renesančná žena už mohla mať vzor aj v antických hrdinkách. Nároky, ktoré museli spĺňať ‚ideálne ženy‘, sa menili v závislosti od jej stavu, spoločenského postavenia či dokonca od politickej situácie. V novoveku už ženy začali v neprítomnosti manžela preberať povinnosti pri vedení a spravovaní majetku a podobne,“ vysvetľuje Veronika Ďurejová, historička Trenčianskeho múzea v Trenčíne.
„V prípade portrétu sa vždy autor snažil poukázať na tú ktorú význačnú vlastnosť. Ak žena spravovala majetok, bola vzdelaná a vedela písať ,mohli sa na portréte objaviť predmety, ktoré na tieto činnosti odkazujú – napr. listina, kniha, brko, kalamár a ďalšie,“ upozorňuje Ďurejová.
Dôležitými prvkami nielen na ženských, ale aj mužských portrétoch boli šperky, doplnky a samotné oblečenie, ktoré malo potvrdzovať spoločenské postavenie a rodinné bohatstvo.
„Pekným príkladom je Portrét Žofie Bošniakovej, kde na jej zbožnosť odkazujú modlitebná kniha a ruženec, ktoré drží v ruke. Prst má založený v knihe, akoby ju iba narýchlo zavrela, kým bude zvečnená na portréte. Drobným detailom je aj náušnica v tvare kríža. Oblečenie je jednoduché aj napriek Žofiinmu postaveniu, čo tiež vypovedá o jej povahe.“
Žofia Bošniaková sa narodila v uhorskej rodine šľachticov. V sedemnástich rokoch sa vydala za baróna Michala Serényiho. Manželstvo dlho nevydržalo, Michal krátko po svadbe zomrel. Vydala sa druhýkrát, tento raz si vzala za muža Františka Vešeléniho, z ktorého sa neskôr stal palatín. Za mužom sa presťahovala do Tepličky nad Váhom. Porodila mu dve deti, synov Adama a Ladislava. Celý život obetovala dobrým skutkom, preto ju po smrti uctievali ako svätú.
Pochovali ju v kaplnke na hrade Strečno, v 18. storočí preniesli jej neporušené pozostatky do Tepličky nad Váhom. Až do roku 2009 sa hovorilo o zázraku. 1. apríla 2009 Žofiine pozostatky niekto podpálil. Aktuálne sa v kostole nachádzajú obhorené kosti, no roku 2012 na Strečnianskom hrade pribudli aj umelecky reštaurované pozostatky jej tela.
Zdroj: muzeumtn.sk/Veronika Ďurejová