Stále viac prieskumov preferencií politických strán zaraďuje Progresívne Slovensko na druhé miesto za vedúci Smer. Napriek zdiskreditovaniu ostatných strán je to v skutočnosti pomerne prekvapivé. A to preto, lebo Progresívne Slovensko je v skutočnosti veľmi slabá strana, vedie nudnú kampaň a väčšina spoločnosti z nej cíti obavy.
Domácich problémov majú viac. Líder strany Michal Šimečka nemá charizmu ani pohotovosť, a k tomu jednu z najnižších poznateľností medzi lídrami všetkých politických strán. Ak neveríte prieskumom, stačí sa pozrieť na sociálne siete. Na tej najpopulárnejšej, teda na Facebooku, Šimečku sleduje 37-tisíc užívateľov. Petra Pellegriniho 315-tisíc a Róberta Fica 219-tisíc užívateľov. Šimečka pôsobí stratene.
S poznateľnosťou ďalších členov strany je to ešte horšie.
Ľuďom možno ešte niečo povie meno bývalého predsedu Michala Trubana, ale aj toho si mnohí spájajú skôr s drogami ako s podnikaním. Ďalšia bývalá predsedníčka Irena Biháriová pre istotu na bilbordoch nie je vôbec. Ak nepatríte do bratislavskej bubliny, ďalších kandidátov spoznáte len ťažko.
Ako môže byť neznáma strana so zatajovaným programom hlavným vyzývateľom Smeru?
Jedno vysvetlenie tu je.
Progresívci totiž zjavne nebodujú vďaka predvolebnej kampani. PS nevie uchopiť témy týchto volieb a podobne ako Boris Kollár ponúka heslo o normálnosti. Tým však najmä zakrýva, čo si o normách slovenskej spoločnosti v skutočnosti myslia.
K percentám im zjavne nepomáha ani program, kde navrhujú napríklad trestať hanobenie vzťahovej orientácie, pričom ani sami nevedia vysvetliť, čo to znamená, prípadne aj tu svoj radikalizmus kamuflujú. Čo chcú spraviť s reálnymi problémami ľudí, ako napríklad s infláciou, sa z ich komunikácie nedozviete. Akoby to neboli nielen problémy ich kandidátov, ale ani ich voličov, a preto celej krajiny. Prezentujú sa ako strana odborníkov, ale nič odborné od nich v ekonomike či iných témach nepočuť.
Radšej organizujú podivné debaty o progresivizme a kresťanstve, na ktoré takmer nikto nechodí.
A ak už ich politici na predvolebných diskusiách niečím zaujmú, tak je to pre stranu skôr problém. Ako napríklad v prípade ich ekonomického experta Tomáša Hellebrandta, ktorý utrúsil, že na Slovensku máme privysoké dôchodky.
A napokon, netreba zabúdať ani na to, že PS vníma väčšina spoločnosti kriticky a nesúhlasne, čo by malo znamenať nízky koaličný potenciál. Okrem voličov Smeru, Republiky a SNS koalíciu s progresívcami odmietajú aj viac ako dve tretiny voličov Hlasu a KDH a približne polovica voličov strany OĽaNO. Celkovo viac ako 53 percent občanov.
Voliči, ktorí o nich niečo vedia, sa ich teda boja. Prečo potom PS v prieskumoch posilňuje?
Vysvetlenia sú v zásade tri.
Prvým je, že PS bolo v tomto volebnom období mimo parlamentu, a preto nie je zdiskreditované rovnako ako ostatné stredopravé strany. Mimochodom, to isté by malo platiť aj pre KDH, ktoré však zápasí s opačným problémom. Preto musíme vysvetlenie hľadať aj niekde inde.
Druhým a vážnejším dôvodom je, že táto strana je produktom médií a pokojne možno povedať že aj médiokracie. Trend určujú červené denníky, ale za nimi ochotne idú aj ďalšie médiá, ktoré sa už viac ako na informovanie zameriavajú na kampaňovanie. Už sme to zažili pri vyrábaní a adorovaní Mečiara, slovenská žurnalistika sa opäť raz vykoľajila.
Dnes sa to prejavuje tak, že médiá ochotne pokrývajú problémy iných strán a mlčia o problémoch PS. Aj preto si vyjadrenia o znižovaní dôchodkov alebo vzťahovej diskriminácii cestu do väčších médií akosi nenašli.
Práve tým možno vysvetliť, prečo sa PS – ako sa hovorí – na druhé miesto premlčala. Normálne je, že by to percentá odoberalo, ale to neplatí, ak kampaň za vás (respektíve proti vašim súperom) robí niekto iný.
Mediálne krytie progresívcom poskytuje obranu pred konkurenciou zo stredopravého spektra, ktorí sa navyše voči PS takmer vôbec nevyhraňujú, aj keď príležitostí na to majú dostatok. Taký Richard Sulík na bilbordoch tvrdí, že je proti zákazu spaľovacích motorov v EÚ po roku 2035, no akosi už nehovorí, že za tento návrh hlasovali v Európskom parlamente všetci politici PS.
Prečo asi? Možno si spočítal, že útok na PS by ho mohol vyjsť v červených denníkoch, ktoré formujú aj jeho voličov, príliš draho. A keďže sa pohybuje okolo piatich percent, nechce zbytočne riskovať.
Potom je tu faktor, ktorý môžeme nazvať zvláštne prieskumy.
Začalo to už dávnejšie, pred pár mesiacmi na to poukázal Dag Daniš. Keď televízia Markíza zisťovala, s kým by sa mali spojiť Hegerovi Demokrati, PS sa medzi možnosťami vôbec neobjavilo. Markíza totiž agentúre takúto otázku nezadala. Keďže progresívne PS má k Demokratom omnoho bližšie ako konzervatívne KDH, cieľom bola verejná manipulácia.
Treba si všimnúť aj to, že PS sa ako druhé po Smere zjavilo najprv v takzvaných volebných modeloch a až so značným odstupom času aj v prieskumoch verejnej mienky. Rozdiel v metóde vidieť doteraz, keďže progresívci sú hlavným vyzývateľom Smeru hlavne v predvolebných modeloch, nie v prieskumoch. Rozdiel medzi nimi je, že v predvolebnom modeli sa strane prisudzujú hlasy aj tých voličov, ktorí ešte nie sú definitívne rozhodnutí, že stranu budú voliť. A práve preto má PS v modeloch vždy viac ako v prieskumoch. Napríklad v poslednom modeli Isposu je PS druhé s výsledkom 15,9 percenta, zatiaľ čo v prieskume Focusu je tretie so ziskom 14,3 percenta hlasov.
Modely pritom PS poskytujú ďalšiu výhodu, s ktorou vedia spriaznené médiá narábať. Šimečku pasujú do líderskej pozície, čím vyvolávajú takzvaný efekt snehovej gule. Voľby sa vždy nakoniec stanú súbojom dvoch táborov a polarizujú, pričom strany, ktoré sú vedúcimi týchto táborov s postupujúcim časom na seba naberajú stále viac voličov. Pri nich je totiž najväčšia istota, že odovzdaný hlas neprepadne. Preto druhé miesto v modeloch (prieskumoch) PS pomáha naberať nových voličov bez toho, aby museli robiť niečo špeciálne.
To všetko platí dovtedy, kým sa kampaň vedie najmä cez médiá a individuálne. Otázkou je, čo s preferenciami Šimečku a spol. spraví ostrá kampaň. V minulých voľbách im to zlomilo väz. A to aj napriek masívnej mediálnej podpore.