Z potuliek po Portugalsku. Alebo čo v tejto krásnej krajine možné je a inde to nevidieť

Vôňa tradície

Pokým si objednávame šáločku brazílskej kávy a na stole sa nám kopia zemiakové krokety z odsolenej tresky bolinhos de bacalhau, a pasteís de Belém, koláčiky z lístkového cesta a žĺtkovo-smotanového krému, začítame sa do Diário de Notícias. Tematický záber je široký, prehľad svetových udalostí plus analýzy situácie afrických krajín, sonda do života v susednom Španielsku, na poslednej dvojstrane nájdeme texty v pôvodnom vizuále, opublikované v rovnaký deň sto rokov dozadu. Hm, ide to aj takto. Osviežujúce a podnetné zároveň. Deti sa hneď namotajú, začnú porovnávať typy písma a pritom zauvažujú, aké to muselo byť v „dávnoveku“, keď bol svet bez počítačov. Zamyslíme sa aj nad Luísom I. S nástupom na trón príliš nepočítal, a korunovaný bol po smrti oboch starších bratov na choleru. Praotec posledného portugalského panovníka Manuela II. si svoj život predstavoval inak. Už od raného veku sa zaujímal o exaktné vedy, fascinovala ho najmä oceánografia a jeho meno sa dokonca spája s vybudovaním jedného z prvých oceanárií na svete. Po celý život zostal zanieteným milovníkom umenia a vedy. Písal básne, prekladal z angličtiny, hral na husle a do sveta poznania zasväcoval aj oboch svojich synov. Tento vzdelaný muž je pre Portugalcov dodnes symbolom pravého vlastenectva. „Narodil som sa ako Portugalec, a chcem aj zomrieť ako Portugalec,“ uverejnil denník Diário de Notícias jeho slová 28. septembra 1869 v súvislosti s možnosťou zasadnúť na španielsky trón a naplniť víziu ibérizmu, politického hnutia, ktoré presadzovalo zjednotenie regiónov na Pyrenejskom polostrove. Redakcia dnes najčítanejšieho denníka v krajine v tom čase sídlila v ikonickej štvrti Lisabonu Bairro Alto a budovala si pevné miesto na mediálnom trhu. Zámer stať sa dostupným a zrozumiteľným zdrojom informácií bol odkomunikovaný hneď v prvom úvodníku a podčiarkovala ho aj cena, štvornásobne nižšia oproti konkurencii.

Diário de Notícias bol vlani zaradený na zoznam Portugalského národného dedičstva a podľa vládneho dekrétu ide o „najstarší vychádzajúci národný denník a zároveň referenčnú publikáciu portugalskej žurnalistiky, ktorá počas 150 rokov svojej existencie informovala o všetkých významných domácich aj medzinárodných udalostiach.“ Noviny ustáli zmeny režimov – ako prvé v krajine informovali o páde monarchie v roku 1910, o vojenskom prevrate v roku 1926, o úmrtí Antonia Salazara v roku 1970, o masových povstaniach v portugalských kolóniách, aj Karafiátovej revolúcii v roku 1974. V súvislosti s Diário de Notícias sa zároveň spomína aj jeden z najväčších fotografických archívov v krajine. Patrí k nemu hemerotéka so skatalogizovanými periodikami, vydávanými ešte pred vznikom samotného denníka. A práve táto skutočnosť priamo odkazuje na aktivity jeho zakladateľov.

Porto. Foto: archív autorky

Zohratý tandem

Jeden z nich sa volal Eduardo Coelho a pochádzal z Coimbry, mesta, ktoré od roku 1290 po založení prvej univerzity v krajine postupne rozkvitlo do podoby sebavedomého centra vzdelanosti. Okrem mnohých vedcov a osobností portugalského kultúrneho života tu štúdium neskôr absolvovalo deväť portugalských prezidentov. Budúci zakladateľ najčítanejšieho denníka mal trinásť, keď mu zomrel otec a matka ho poslala do Lisabonu. Tam sa vyučil za typografa a v roku 1857 začal pracovať v Národnej tlačiarni. Nový denník založil spoločne s miestnym podnikateľom a novinárom Tomásom Quintinom Antunesom. Profil oboch mužov zodpovedal kritériám doby. „Typograf patril ku kultivovaným, vzdelaným, sčítaným a politicky aktívnym osobnostiam. V súlade s tradíciou boli viacerí z nich zároveň majiteľmi tlačiarní, ďalší prispievali do novín a ako autori nezriedka zavítali aj do sveta krásnej literatúry. Niektorí z nich sféru typografie opustili, a naplno sa realizovali na poli žurnalistiky. Cesta Eduarda Coelha nepredstavuje výnimku. Cez typografiu sa dostal do kontaktu s novinármi, politikmi, spisovateľmi, a postupne smeroval k svojmu životnému projektu,“ uvádza v štúdii venovanej dejinám portugalskej žurnalistiky vysokoškolský pedagóg Jorge Pedro Sousa.

Coelhove noviny pritom označuje za prelom, a to po viacerých stránkach – okrem obsahovej, štýlovej, vizuálnej aj čo sa týka formátu a, samozrejme ceny. Koncepcia bola od začiatku podnikateľská, usilovala o zisk z predaja a reklamy. Hneď v pilotnom vydaní novín redakcia oznámila cenu inzercie, ktorá činila dvadsať réi za riadok. Denník pritom stál štyri. Komerčný potenciál žurnalistiky tak bol naplno podchytený. „Šlo o novú perspektívu spravodajstva so zámerom zachovať si nezávislosť a budovať dôveryhodnosť s orientáciou na masy,“ píše Sousa. Zámer vyšiel. Pokým v roku 1865 denník vychádzal v náklade 7300 kusov, v roku 1885 to bolo 26-tisíc a za rovnaké obdobie počet reklám vzrástol zo 14-tisíc na 178-tisíc ročne.

Denníku Diário de Notícias v roku 1888 začal úspešne sekundovať Jornal de Notícias. Redakcia sídli v Porto a od svojho vzniku sa zameriava na témy, súvisiace s centrálnymi a severnými regiónmi v krajine. Popri týchto dvoch silných hráčoch na portugalskom mediálnom trhu sa darilo aj ďalším periodikám. Už ku vzniku republiky v roku 1910 v Lisabone vychádzalo sedemnásť denníkov a v Porto osem.