Potom prídete do blahobytného rakúskeho Grazu – a zrazu stretnete tých kosákov a kladív načmáraných na stene desať za hodinu. A nejde iba o sprejerské výtvory; zo stĺpov verejného osvetlenia sa tu trepotajú čistučké červeno-biele plagáty s Marxovým fúzatým portrétom a tučnými nápismi „Si komunista? Organizuj sa!“ a na žiadnom z nich nie sú vidieť stopy nejakého svojvoľného poškodenia okoloidúcimi, nieto aby sa pokrčený a roztrhaný váľal v koši.

Pre človeka stredného veku spoza železnej opony je to podobné prekvapenie, ako keby tam viali hákové kríže sprevádzané heslami o Árijcoch. Miestni to tak však nevnímajú. Tu nikdy žiadne červené koncentráky nestáli, žiadni Stalinovi prisluhovači nemasakrovali kulakov na dedinách, žiadni bývalí hrdinovia zo svetovej vojny nemuseli spracúvať urán holými rukami. 

Hlavnou tvárou štajerského komunizmu je tunajšia starostka a pätnásť predstaviteľov KPÖ [Kommunistische Partei Österreichs, pozn. redakcie] na radnici mesta Graz, ktorá sa stará hlavne o dostupnosť bývania a mestskú hromadnú dopravu. Samí neškodní ľudia pod červenou zástavou.

Názornejšiu lekciu o tom, ako ťažko je prenositeľná historická skúsenosť, by človek musel hľadať. Hoci hranice bývalej Varšavskej zmluvy sú odtiaľto tak blízko, že ďalekonosné delo by tú vzdialenosť hladko prestrelilo, v hlavách ľudí panujú úplne iné pomery.