Jeho prvým športom bol stolný tenis, ale ako štvrták na základnej škole presedlal na futbal. Do mesta pod Dubňom sa dostal v roku 1967.
„Žilinskí funkcionári prišli za mnou do miesta môjho bydliska v Tovarníkoch. Echo na mňa im dal môj bývalý topoľčiansky tréner Vojtech Schottert, ktorý rok predtým prišiel trénovať do Žiliny. Tak sa začalo moje pôsobenie v Žiline, kde som ako 15-ročný prestúpil a zároveň nastúpil na Stredné odborné učilište energetické, kde som býval na internáte,“ uviedol pre Žilinský Štandard Miroslav Gerhát.
[link url =https://zilina.standard.sk/437668/v-martinskom-divadle-budu-uz-onedlho-vsetci-holli]Ten na poste záložníka postupne napredoval a v žltozelenom drese patril k lídrom mužstva už v doraste. Vo veku 18 rokov sa pohrával s myšlienkou, či neemigrovať zo socialistického Československa. „Boli sme na turnaji v Neukirchene v Západnom Nemecku. Turnaj sme vyhrali a mňa vyhlásili za najlepšieho hráča. S jedným spoluhráčom sme uvažovali, či neujdeme. Počkali sme na druhý deň. Ešte sme absolvovali raňajky, ale napokon sme nezdrhli. Zostali sme a vrátili sme sa domov.“
Jeho meno sa spájalo s emigráciou aj v roku 1982, ale vtedy bol v tom nevinne. V Čedoku kúpil rodinnú dovolenku do zahraničia, ale pomýlil si termín o jeden týždeň. A keďže v čase dovolenky mala Žilina ešte odohrať jeden majstrovský zápas, nechceli mu dať devízový prísľub, bez ktorého sa do kapitalistického sveta nedalo vycestovať. Naopak, začali ho podozrievať, že pod zámienkou dovolenky chce z republiky utiecť. Vysvetľoval to na polícii, aj u komunistických funkcionárov so vzťahom k futbalu, ale nakoniec mu pomohol riaditeľa nemocnice, ktorý ho poslal do Československej banky, kde mu vystavili potrebnú pečiatku.
