Pavol Smolík

Prvý zákon definoval, že občanom Ríše môže byť len Nemec alebo „človek s príbuznou krvou“. Druhý zakazoval sobáše, pri ktorých by sa nemecká krv miešala so židovskou.

Žid predstavoval pre nacistickú ideológiu nevyhnutný článok ‒ spoločného nepriateľa. A bol „poruke“. Ako v histórii už veľakrát. Išlo sa na istotu. Žiadny precedens, overená cesta.

Židovstvo znamená historickú kontinuitu. Jasne definovanú kultúru špecifickú istými znakmi, poznatkami a zvykmi, pretekajúcu dejinami. Pokiaľ sa mal inscenovať nový budúci svet, pamäť Židov bolo treba zničiť. Argumentácia čistou krvou prišla vhod: nesie v sebe ideologický potenciál pre pocit sebaidentifikácie. Keď sa nedokážem identifikovať zvnútra, urobím to zvonka vyhranením sa voči nepriateľovi. Máme tu (veľmi) podstatné meno budúcnosť podľa vzoru krv.   

Pre frontálny útok na historickú pamäť dnes už Žid nie je až takou témou. Patrí zväčša do majoritnej populácie, takže tadeto už cesta nevedie. Ale ako krotiteľ totalít je tu rodina, rod, ktorý je tiež historickým nositeľom istých znakov, poznatkov a zvykov. Ten je možno zlikvidovať dvojakým spôsobom: priamou fyzickou intervenciou alebo vytvorením takých okolností, aby sa nerodili deti.