Myslím si, že kým neprišiel rok 1989, tak sme síce robili festival, ale s veľmi obmedzeným významom, keďže sme nemohli slobodne so svetom komunikovať. Vtedy existovala štátna agentúra Slovkoncert, ktorá prevzala organizačne náš festival, čo bol správny krok. Najmä preto, že mali aj možnosť zaplatiť honoráre vo valutách, čo pritiahlo aj pár zahraničných hviezd. No stále išlo o lokálny festival. A boli sme moc radi, keď sa nám sem podarilo dostať hviezdu prvej veľkosti ako v roku 1986 úžasne bezprostredného Američana Bobbyho McFerrina.
Mali ste ako organizátori za socializmu problém s tým, ako sem dotiahnuť zahraničné hviezdy?
Vo chvíli, ako festival prešiel pod Slovkoncert, sa veci celkom vyjasnili. Agentúra mala systém, dostatok ľudí aj koncept. Vybavovanie bolo v ich réžii, pretože robili aj iné medzinárodné akcie, ako Bratislavskú lýru a Bratislavské hudobné slávnosti, takže mal aj náš festival profesionálny rámec. Ľudia ale nemohli voľne vycestovať za hranice, takže sme napokon vo veľkej miere boli zasa len odkázaní na naše súkromné kontakty. Občas som chodil do Poľska či do Prahy, kde som stretával muzikantov, ktorých som kontaktoval osobne. Keďže džez nebol tak na očiach a patril vždy k menšinovým žánrom, a teda logicky oslovoval menšie počty divákov, pre režim sme nepredstavovali žiadne reálne nebezpečenstvo. A samozrejme, dávali sme pozor na dramaturgiu programu. Väčšina účinkujúcich bola z takzvaných spriatelených krajín socialistického bloku.
Džezáky a PKO patrili roky k sebe. Čo poviete na to, že reprezentatívna prehliadka džezu so skoro 50-ročnou históriou nemá svoju stálu scénu a putuje z jedného priestoru do ďalšieho?
Je to strašné, ale svedčí to dobre o dobe, v ktorej žijeme. Môžeme porovnávať, aké to bolo vtedy a aké je to dnes. Začali sme v kluboch, potom prešli do PKO, kde nám tlieskalo pár sto ľudí. O čosi neskôr už tisícka, na menšinový žáner úspech. A ešte neskôr sme mali tri dni vypredané a festival bol skutočne skvelý. Potom sa mesto z nejakých neznámych dôvodov rozhodlo, že predá pozemok pod PKO. O pár mesiacov sa PKO zavrelo a Džezáky sa presunuli do Incheby, ktorá bola fajn a vychádzala nám v ústrety. No keď nám neúmerne zvýšili nájom, zasa sme sa posunuli inam, do Rafinery Galery. Teraz sme v súkromných priestoroch A4 Studio a čakáme, čo bude o rok, o dva. Pokiaľ viem, v Bratislave sa chystá výstavba viacerých koncertných sál, no kedy sa v nich bude koncertovať a či by nás aj prichýlili ako festival, to je otázka do diskusie.
Väčšina pravidelných návštevníkov Bratislavských džezových dní si festival ani nevie predstaviť bez vášho osobného vkladu. Ste ich moderátor, organizátor, dramaturg a najmä celoživotný a neúnavný propagátor džezovej hudby. Nechávate dnes už výber hostí a dramaturgiu viac na mladších kolegov z tímu? Predsa len sa na festivale za posledné roky objavilo o dosť viac nového, modernejšieho džezu, ako tej starej, tradičnej klasiky...
Dnes máme v Bratislave už festivaly tradičného džezu, tak to nemusíme vykrývať. Ale ak by sme chceli len zmapovať všetky tie dnešné, modernejšie, džezové podžánre, mali by sme problém. Je ich veľmi veľa a stále nové pribúdajú. Džez je veľmi živá vec! Ide ďalej a ďalej a aj keď sa nájdu nejakí špecializovaní ľudia, ktorí robia roky v džeze ten svoj žáner a idú prísne svojou cestou, je veľa krásnej novej muziky, ktorá na tradíciu príliš nehľadí. My sme sa za posledné roky zamerali na fúziu rôznych žánrov a štýlov. Chceme ísť ďalej s dobou a byť podľa možnosti aktuálni a priviesť sem nové, mladé hviezdy, ktoré budú baviť nové publikum. A také publikum ide iba za svojou muzikou - tou, čo ich práve oslovuje. Koncert Count Bassie Orchestra by bola istotne bomba, ale kto ich zaplatí a koľko reálne na nich dôjde ľudí? To je ďalšia ťažká džezová hádanka.
Ktorý z koncertov vás počas dlhoročného konania festivalu najviac osobne nadchol?
V tom musím byť osobný. Funguje aj profesionálna deformácia a tak sa mi stále najviac páčia speváci. Každý rok sa snažím pozvať nejakého skvelého vokalistu. Možno si pamätáte na Bobbyho McFerrina, Al Jareaua a Kurta Ellinga, samé esá! Zo žien ich bolo tiež dosť: Francúzka žijúca v USA Cyrille Aimée, fantastická Američanka Diane Reeves alebo brazílska diva Astrud Gilberto. No keď pripravujeme dramaturgiu festivalu, idú moje osobné priority a pocity trochu bokom. Ja úplne chápem, koho treba pozvať, aby sme naplnili dom. Hoci by to mal byť aj žáner či interpret, ktorý celkom nie je mojou šálkou kávy, viem, že prvoradý je spokojný divák a pestrosť žánrov.
Čo na vás osobne za posledné roky najviac na džezovej scéne zapôsobilo a máte nejaký osobný tip hviezdy, ktorú by ste ešte chceli na pódium BJD dostať a stále neprichádza?
Samozrejme, že by som v momente vedel vymenovať veľa hviezd, čo bodujú svojou muzikou po celom svete, a ktorých by sme sem chceli dostať. Preto poviem len dve veľké mená, ktoré by som tu veľmi rád videl: Jon Batiste, americký spevák, skladateľ a kapelník z New Orleansu a Jacob Colier, anglický spevák, aranžér, skladateľ a multiinštrumentalista. Obaja úžasní, komplexní a ešte relatívne veľmi mladí umelci. Ale dobrých umelcov a hviezd je nepreberné množstvo. Tam sa ale opäť dostávame aj k tomu, kto a kde by zohnal peniaze na honorár veľkej a vo svete žiadanej hviezdy.
