BRATISLAVA – Najnovší film Hranica slávnej poľskej režisérky Agnieszky Hollandovej zobrazuje trpký príbeh o budovaní a rúcaní hraníc v nás a medzi nami. Z viacerých uhľov pohľadu asi naivne, no ľudsky úprimne.
Výnimočný príbeh zo súčasnosti je odrazom skutočných udalostí, ktoré sa diali a ešte stále dejú na poľsko-bieloruskej hranici. Spája tri pohľady – utečencov, poľských aktivistov a pohraničnej stráže. Film je silným a emotívnym príbehom o ľuďoch, ktorí zažívajú hraničné situácie. „Film je môj život, a ak tento film zasiahol do svedomia ľudí tak hlboko, že niektorí ho nie sú schopní ani pripustiť, ani uniesť, stálo mi to za to,“ hovorí režisérka o svojej najnovšej snímke, ktorá v jej rodnom Poľsku vzbudila obrovský rozruch. Aj v Poľsku totiž silnejú hlasy volajúce potom, aby bol prílev migrantov (a je jedno z akej krajiny sú) nejako rozumne, cielene a včasne regulovaný (podľa údajov poľskej vlády z novembra 2022 žije v Poľsku okolo 1,3 milióna ukrajinských utečencov).
Každá doba je svojím spôsobom problematická, no podľa Agnieszky Hollandovej dnes žijeme skutočne vo veľmi zložitom období. „Máme toľko nových, nebezpečných a zároveň vzrušujúcich výziev a otázok pre ľudstvo, že si s tým príliš nevieme poradiť. A tak stále hovoríme o kríze,“ vysvetľuje filmárka. „Žijeme v takej permanentnej kríze, z ktorej potom vypukne niečo, čo je viac ako kríza. Napríklad ako vojna na Ukrajine alebo rozširovanie populistických hnutí a populistických vlád. Neofašizmus, ktorý sa vyložene obnovuje, globalizácia, klimatická alebo ekologická katastrofa, ktorú už nie sme schopní zastaviť,“ vymenúva poľská režisérka.
S tým je spojené aj niečo, o čom hovorí jej najnovší film Hranica. Je totiž o ľuďoch, ktorí vo svojich krajinách už žiť nemôžu alebo nechcú. Pre hlad, nedostatok vody, prebiehajúcu vojnu alebo skrátka preto, že tam nemajú žiadnu budúcnosť. „Bohaté kontinenty ako Európa alebo Severná Amerika sa pre nich stávajú takou Mekkou. Skrátka miestom, kde si podľa nich môžu realizovať svoje sny a nájsť budúcnosť nielen pre seba, ale aj pre svoje deti. Avšak my ich nechceme. My ich síce potrebujeme, ale zároveň máme strašný strach, že sa budeme musieť deliť o náš svet s ľuďmi, ktorí sú z inej kultúry, majú iné náboženstvo alebo inú farbu kože,“ približuje rodená Poľka.
Za snímku Hranica pritom získala na 80. ročníku medzinárodného festivalu kinematografického umenia v Benátkach Zvláštnu cenu poroty. Najnovšie si prevezme ocenenie Fuoricampo vo Vatikánskej filmotéke za prítomnosti duchovných Svätej katolíckej a apoštolskej cirkvi. Film bol totiž vo Vatikáne premietnutý najvyšším duchovným v súvislosti s kontroverziou, ktorú vyvolal v Poľsku. Práve tam ho odsúdili niektorí katolícki politici.
Aký ohlas bude mať tento film na Slovensku, je ťažké predpovedať. Slováci, ktorí sa za posledné štyri roky stali druhým najchudobnejším národom Európskej únie, majú totiž k otázke prijímania migrantov stále vyhranenejšie názory. Asi aj preto, že musia na prvom mieste riešiť svoje nemalé existenčné problémy. Až potom sa môžu empaticky zaujímať o potreby iných ľudí, ktorí berú priznanie svojho statusu utečenca ako samozrejmosť, alebo dokonca ako ľudské právo.