V Matovičovej strane, ktorá mala dominantné postavenie a podporu 25 percent voličov, rátali s tým, že by mohli pevnou rukou vládnuť 12 rokov. Prakticky bez opozície, ktorá strácala podporu spoločnosti. Aj sa podľa toho správali – ako rímska pretoriánska garda, ktorá loví a zatvára bývalých oligarchov. Ak by ich vtedy niekto strašil, že o tri roky bude Fico späť ako víťaz predčasných volieb, pôsobilo by to komicky. Fico v tom čase mohol bojovať len o holé prežitie. Prípadne o to, aby neskončil vo väzbe. O nič viac.

Nakoniec Fico predbehol Sulíka, Matoviča, neskôr aj Pellegriniho a progresívcov. S náskokom vyhral voľby. Naopak, Matovič len tesne unikol volebnému debaklu. Bez dvoch percent hlasov rómskych voličov, ktorí čakajú na 500-eurovú odmenu, by sa koalícia Obyčajných nedostala do parlamentu.

Bismarck tvrdil, že politika nie je veda, ale umenie. Umenie vládnuť.

Treba priznať, že insitný umelec Matovič v tejto disciplíne zhorel. Nedokázal riadiť ani stranu, ani koalíciu, ani vládu (a jej krízové štáby). Publikum ho vypískalo. To bol hlavný dôvod, prečo sa Robert Fico mohol vrátiť do hry. Chyby súpera a ponúkanú možnosť potom využil tak, ako má vo zvyku. Naplno.

To nie je názor, ale fakt. V parlamentnej demokracii môže nová vláda nastúpiť len v prípade, že tá stará zlyhá a vyprace priestor.

Ficova vláda s poradovým číslom štyri je dielom politických primitívov z OĽaNO (a ich partnerov). Tých, ktorí nedokázali vládnuť ani jediné volebné obdobie. Inak by sme tu dnes, v októbri 2023, mali premiéra Matoviča, ktorý by sa pripravoval obhájiť titul vo februárových voľbách 2024.

Mimochodom, práve preto je Matovič taký vystresovaný a nervózny. A vyrovnáva sa s tým už tradične ako alibista. Z predčasného návratu „mafie do vlády“ najnovšie viní prezidentku.

Áno, formálne vládu (vrátane Kaliňáka) vymenovala prezidentka, ako jej to kážu ústavné pravidlá. Reálne ju však postavil na nohy a inštaloval Matovič. Ako menšie zlo.

2. Divoká zostava

Na návrate Fica a jeho ľudí je zvláštne a zároveň drzé, že sa nemuseli ani trochu krotiť. Alebo pretvarovať, že sa poučili a prešli základnou očistou… Voľby vyhrali bez toho, aby obetovali jedinú hlavu.

Predsa len, od ľudí ako Kaliňák alebo Gašpar by sme očakávali, že sa budú držať v úzadí. Hlavne návrat Kaliňáka priamo do vlády sa dlho javil ako nemožný. Nakoniec prešiel celkom hladko. Aj cez volebné sito, aj cez povolebné.

Od Fica je to dosť trúfalé. Lebo práve ľudia ako Kaliňák a Gašpar boli symbolmi vlády oligarchov. Teda politiky, ktorá v roku 2020 stroskotala. Kaliňák patril medzi spojencov oligarchu Brhela. Gašpar zastupoval bödorövcov, ktorí po roku 2012 obsadili vedenie polície a NAKA. Brhel aj bödörovci sú stále stíhaní vo viacerých korupčných kauzách.

Návrat starej oligarchie k moci – hoci len čiastočný – bude jedno z hlavných rizík štvrtej Ficovej vlády. Toto riziko však môže byť menšie ako za predošlých Ficových vlád.

Fico sa síce vracia, ale ani zďaleka sa nedá povedať, že by to bolo vo veľkom štýle. Návrat Ficovej vlády pôsobí len ako studená sprcha pre tých, ktorí ho nedokázali vytlačiť a udržať v opozícii. Inak jej celkom chýba to, čomu sa hovorí majestát moci. Nie, štvrtá Ficova vláda nie je demonštráciou sily Smeru. Fico len využil šancu, ktorú mu priniesol pád vlády a predčasné voľby. Tá šanca je pomerne úzka. Klzká. A možno aj posledná.

Koalícia má len tesnú väčšinu. Vláda Smeru, Hlasu a SNS bude krehká. Slabšia ako predchádzajúce Ficove vlády. A s neistou perspektívou.

Je otázne, ako bude s týmito kartami (nie veľmi silnými) hrať Fico. V kampani voličom sľuboval politiku tvrdej ruky a radikálne zmeny: boj s politickými mimovládkami, boj s médiami, rázny koniec s vyzbrojovaním Ukrajiny aj za cenu sporov s Američanmi, prehodnotenie energetických sankcií, potlačenie migrácie… Je však zjavné, že na tento drsný typ politiky nebude mať silu.

Jednoducho: ak sa môže Fico radikalizovať, tak viac rétoricky ako politicky.

Povestný výrok Pašku „vyhraj voľby a môžeš všetko“ už exspiroval.

3. Divoká zostava II

Na druhej strane: čo platí o novej vláde, to platí aj o novej opozícii. Ani opozičná zostava nie je vo vrcholovej kondícii.

Progresívci sa cítia v parlamente ako školák na exkurzii. Šanca, že udržia bublinu, ktorú im vo voľbách prácne nafukovali médiá, je chabá. Chýba im údernosť, dravosť, presvedčivosť. V bismarckovskom umení robiť politiku sú nemehlá.

Matovič môže byť proti Ficovej vláde o niečo aktívnejší, lenže – veľa na tom asi nezarobí. Priestor na rast má zamurovaný. Navyše, Obyčajní sú už vyčerpaní a vrcholne otravní. Ak niekto dvestokrát za deň skríkne „mafia“ a živí ho to desať rokov, pôsobí to chorobne. A nielen v symbolickom zmysle. Aj v klinickom.

Sulík vyložil karty na stôl a oznámil, že končí. Nebude lídrom SaS. A nechce byť ani poslancom Národnej rady. Skúsi to vo voľbách do europarlamentu a ak uspeje, vytratí sa.

Na konci zoznamu máme ešte najslabšieho opozičného hráča – bojazlivé KDH. Treba spresniť, že KDH vlastne nie je hráč. Je len účastník hry. A to je rozdiel. KDH sa už vyše desaťročie špecializuje na otázku, kde je menšie zlo. A Pán mu je svedkom, že to stále nevie. A ak vie, nepovie. A ak aj povie, odvolá to.

Dalo by sa povedať, že Fico nebude mať opozíciu. No nie je to celkom pravda. Proti Ficovi budú stáť veľmi vplyvní opoziční hráči: progresívne médiá, mimovládne organizácie, prezidentka, zahraniční partneri.

Ak Fico dodrží sľuby a skoriguje vládnu politiku od vojnového aktivizmu k realizmu, bude musieť (ako zvyknú varovať strážcovia poriadku) zaplatiť vysokú cenu. Prídu politické sankcie, verejné protesty, petičné akcie, mediálne kampane, výzvy, aby Pellegrini vycúval z koalície…

Popritom zrejme Fica čakajú protestné akcie učiteľov, lekárov, vzbury umelcov, ochranárov. A iné nátlakové akcie, ktorých úspech spravidla závisí od toho, či majú alebo nemajú dostatok mediálneho paliva.

Fico bol na tento typ „opozície“ zvyknutý aj v minulosti. No až teraz ho čaká vládnutie počas horúcej fázy hybridnej vojny. A s vládnou politikou, ktorá nezapadá do predpísaného „atlantického programu“.

4. Spojenec Orbán

Výmena slovenskej vlády sa prejavila aj na samite EÚ. Viktor Orbán po rokoch izolácie získal v európskej politike spojenca. Proti prúdu už nebude plávať sám, ale – aspoň čiastočne – so slovenským susedom. Je to dobrá správa. Lebo európska vojenská politika potrebuje viac ako jeden kritický hlas. A to z toho prostého dôvodu, že nikam nevedie.

Vojenská politika NATO a Západu na Ukrajine stroskotáva. Nevedie k deklarovaným cieľom: k oslobodeniu Ukrajiny. Je to presne naopak. Ukrajina sa zmenšuje a vyčerpáva. A s ňou sa vyčerpáva aj EÚ, ktorá nesie ťažisko nákladov a strát z obchodných sankcií.

Potvrdil to rok 2022. A rovnako to potvrdil aj rok 2023. Rusko rozširovalo dobyté územia. Dlho očakávaná ukrajinská protiofenzíva priniesla len drobné zisky (za cenu rozsiahlych strát ukrajinskej armády). Heslá vojnových aktivistov, podľa ktorých konflikt nemá iné ako vojenské riešenie, sa obracajú proti Ukrajine. A proti Európe.

Orbán žiada – celkom racionálne – aby sa rozsah vojenskej pomoci Ukrajine a rozsah energetických sankcií EÚ prehodnotili. A aby Západ podporil rokovania o prímerí a nové bezpečnostné dohody Ukrajiny, Západu a Ruska.

Nie, neznamenalo by to obetovanie ani kapituláciu Ukrajiny. Znamenalo by to len ukončenie bojov a hľadanie cesty, ako obnoviť mier na Ukrajine – a mier v Európe. Cesta sankcií a stupňovania bojov doteraz viedla k ďalším územným stratám Ukrajiny (protiofenzíva z nich vymazala len zlomok). Podľa analýzy New York Times boli územné zisky Ruska aj v roku 2023 väčšie než územné zisky Ukrajiny.

Podobné postoje ako Orbán mal pred voľbami aj Fico. Bol to jeden z faktorov, ktoré prispeli k jeho víťazstvu vo voľbách.

Otvorené je, do akej miery Fico presadí volebné sľuby v programe a výkone vlády. A do akej miery ich obrúsi tak, aby Slovensku nehrozila izolácia a sankcie. Politika slovenskej vlády zrejme nebude „orbánovská“, no bude k nej blízko. Aspoň občas a do únosnej miery.

Foto: Fico/FB

Samozrejme, ani prípadná diplomatická spolupráca Orbána s Ficom nemá šancu otočiť európsku či dokonca západnú vojenskú politiku. Tej nejde primárne o záujmy Ukrajiny a východnej Európy, ale o udržanie konfliktu s Ruskom, respektíve o zvyšovanie ruských strát (vojenských aj finančných). Prínosom však môže byť už len to, že bezpečnostná politika Bruselu, ktorá nefunguje, bude mať širšiu kritiku z dvoch krajín V4. A niekedy aj na samitoch Únie.

Novému samitu EÚ síce dominoval konflikt v Gaze, no jednou z tém bolo aj pokračovanie vojenskej pomoci pre Ukrajinu. A jednou z príležitostí bolo stretnutie Orbána s Ficom.

A ich odkaz, že politické pomery a nálady v Európe nie sú až také zväzácky jednofarebné, ako sa tvária.