Električka číslo 6: Rodinná tragédia Šestákovcov otriasla Košicami
Aj preto pri nedávnej smútočnej spomienke pri príležitosti 45. výročia tragédie električky číslo 6, ktorá otriasla Košicami 30. októbra 1978, sa zronená žena utápala v slzách pri myšlienke na svoju dcéru Janku, jednu z obetí havárie. Napriek vysokému veku sú spomienky Terézie (80) veľmi jasné a presné.
„V to osudné ráno nám spolu s manželom ani len nenapadlo, že našu jedinú dcérku už nikdy živú neuvidíme. Napriek tomu, že istý moment nás mohol varovať, že sa stane niečo, čo nás už navždy poznačí, vtedy sme tomu nevenovali pozornosť,“ loví v spomienkach. Následne začne rozprávať neobyčajný príbeh o zrkadle.
„Keď sme ráno vstali, všimla som si na podlahe zrkadlo s pokriveným rámom. Pýtala som sa manžela a deťúreniec (okrem Janky mali manželia aj dvoch synov – pozn. red.), kto ho zložil zo steny. Všetci tvrdili, že nikto, tak bolo jasné, že spadlo samo. Vôbec nikomu z nás ani len nenapadlo, že by sa malo prihodiť niečo veľmi zlé,“ hovorí uplakaná matka. Prestali to neskôr riešiť, keďže rodičia museli vypraviť do školy tri deti, najstaršiu Janku (†14) a jej dvoch mladších bratov Martina a Marcela (11, 7).
„Dcéra študovala na gymnáziu. Ráno sa ma opýtala, či jej nepožičiam nové čižmičky, ktoré som si kúpila krátko predtým v Maďarsku. Ešte so smiechom poznamenala, že ich odpremiéruje k novučkému kabátu pred spolužiačkami. Súhlasila som. Vyparádila sa a usmiata vykročila k dverám. Tam sa zvrtla a povedala, že keď sa vráti zo školy, pomôže mi prať. Vtedy som ju videla živú naposledy...“ Oči pani Terézie opäť zaliali slzy. Zlomeným hlasom pokračovala.
„Zhruba po polhodine nám zazvonila pri dverách suseda s tým, že či som počula o prevrátenej električke. Následne tvrdila, že ona bola práve vtedy tam neďaleko a všetci po nehode kričali, iba naša Janka bola ticho. Okamžite som volala manželovi a spoločne sme išli po košických nemocniciach hľadať dcéru. Na Rastislavovej nás stretol manželov spolužiak, lekár. Pýtal sa, čo potrebujeme,“ rozpráva. Muž mu povedal, že hľadáme dcéru.
„Chytil ho za rameno a mne prikázal, aby som ostala. Vkročili do chodby pred nami a lekár zamkol dvere. Ja som tušila, že niečo nie je v poriadku. Ani neviem ako, ale rozbehla som sa a tie dvere – lietačky som rozrazila. Janku som hneď zbadala, ležala rovno predo mnou... spoznala som ju práve podľa čižmičiek... Taká bolesť mi zachvátila srdce, že ma museli ratovať. Na nič, čo sa dialo potom, som si neskôr nedokázala spomenúť. V hlave som od istého momentu mala prázdnotu.“ Smrť dcéry nás všetkých poznačila, nielen mňa s manželom, ale aj starkých.
„Zbožňovali ju, keďže to bola ich jediná vnučka. Manžel už nežije, myslím si, že zomrel od žiaľu. Aj mne začali pribúdať zdravotné problémy. Teraz v decembri budem mať 81 rokov a ani sa mi nechce veriť, že som dokázala prežiť toľko rokov s takou ohromujúcou bolesťou, ktorá ani po toľkom čase neotupela, práve naopak,“ uzavrela smutné rozprávanie Terézia Šestáková.
Daniela Pirschelová