V prísloví In vino veritas (vo víne je pravda) je skrytých niekoľko otázok a odpovedí. Spomenutá pravda v sebe skrýva viacero druhov poznania, ku ktorým sa každý vinár dostáva len časom a osobnou, temer neprenosnou skúsenosťou. Pravda o slovenskom vinohradníctve je dnes žiaľ veľmi trpká a smutná. Rozloha rodiacich vinohradov na Slovensku v dôsledku lacných dovozov a nedostatočnej podpory štátu každoročne klesá. Pokiaľ bude tento stav pokračovať, môže prísť k veľkému kolapsu vinohradníctva, upozornil už v roku 2021 Cech vinohradníkov a vinárov Slovenska. Vinohradníkom sa nepáči napríklad tretinové krátenie platieb na reštrukturalizáciu vinohradov a ani nedostatočná podpora počas pandémie ochorenia COVID-19. Aj v budúcom roku vinohradníci očakávajú pokles výmery rodiacich vinohradov na Slovensku na úroveň približujúcu sa k 6 500 až 7 000 hektárom, pričom ešte v roku 1989 to bolo okolo 30-tisíc hektárov.
Už pomaly zabudnutú slávu a prestíž slovenských vín sa pri tak masívnom dovoze lacného vína zo zahraničia, ktorému cenovo naše nemôže konkurovať, snažia zachrániť a vzkriesiť menší a malí vinári. Tí ľudia, ktorí väčšinou z predaja vína nemôžu prežiť a majú ho len ako drahý a náročný koníček, ktorému sú oddaní. No je otázkou, ako dlho im ich nadšenie vydrží. Na financovanie prevádzky vinohradu odídu každoročne z ich účtov nemalé prostriedky. Piatkový aj sobotný večer bol okolo Primaciálneho námestia plný ľudí s pohárikmi vína v rukách. Bol som spolu s manželkou jedným z nich. Na Primaciálnom práve končil koncert ľudovej hudby, keď sme vkročili na vnútorné nádvorie radnice. Desiatky ľudí, živý hovor, tlmené svetla zo stánkov. Slovenčina, angličtina, nemčina, ruština... malá, babylonská zmes z jazykov. Štrnganie pohárikov striedali stále veselšie výbuchy smiechu a ľudia obliehajúci stánky, kde ste mohli ochutnať tohoročné poklady viníc. Kyselkavý Rizling, voňavý Veltlín aj Muller Thurgau. Ale aj Račianska Frankovka, Svätovavrinecké a najrôznejšie cuveé. Slávny červený a čierny ríbezlák z Devína. To všetko ste si mohli naliať a potom aj kúpiť fľaštičku do domáceho archívu.
Hneď v prvom stánku nalieval víno osobne majiteľ aj vinár Norbet Surányi z 42 Black Path Winery. Ten mi ponúkol svoje výborné mladé víno Georg 2022. Zmesové biele víno z južnoslovenskej vinohradníckej oblasti Nové Zámky vyrobené z odrôd Ezerjó, Egri a Rizling vlašský. Prenikavé dúšky vína s vôňou muškátu a kvetov medovej farby mi otvorili brány vnímania, a tak som zvedavý na tohoročnú kvalitu úrody. Pán Surányi však nebol nadšený. „Tento rok som prišiel aspoň o 30 percent úrody. Dôvod je jediný. Srnce, daniele, diviaky, ktoré zničili desiatky koreňov. Zvieratá úplne stratili plachosť a chodia obžierať vinohrad aj cez deň. V marci sme boli s manželkou ráno vo vinici a desať metrov od nás stopäťdesiatkilové svine strhávali vinohrad. Vôbec sa nás nebáli a mali sme šťastie, že na nás nezaútočili. Ďalšou pliagou bolo počasie. Vlhko a zima ešte v máji. Ideálne pre všetky plesne a iné choroby viniča. Čiže bol to fakt ťažký a dlhý boj a som rád, že som zachránil aspoň niečo,“ posťažoval sa nášmu denníku.
Pri vedľajšom stánku som sa zoznámil s Mariánom a Evou Vlašičovými z Vajnorského vinohradníckeho spolku. Niekto by tento spolok asi nazval idealistami, snílkami, dobrodruhmi. No oni seba vidia ako obyčajná partia nadšencov (Martina, Zdenka, Marek, Milan, Noro, Oldo a iní). Ľudia, ktorí sa chopili príležitosti, ktorú niekto zahodil a skoro nenávratne zadupal do zeme. Áno, hovoríme o pôde vo Vajnoroch, kde po stáročia rozkvital vinohrad a dnes je tam vyše 100 hektárov viníc doslova v zúboženom stave. Práve títo ľudia sa rozhodli vinohrady zachrániť. A už sa aj pustili do ťažkej a zdĺhavej práce. Niečo sa dá síce urobiť strojom, no strihať, striekať, naprávať drôty a stĺpiky žiadny mechanizmus nedokáže. Prvú fázu, ktorou je omladenie vinohradu, majú už za sebou a pani Eva sa mi dokonca pochválila, že ona sama zachránila pol hektára vinohradu doslova z lesa. Eva je nadšenou vinohradníčkou, ktorá je vo vinici tak často, ako sa len dá a robí tam všetko, čo vládze. Učí sa prakticky za pochodu a manžel Marián jej v tom rád pomáha. On je zasa zamilovaný do alchýmie výroby vína. Neúnavne sa o víno stará, ošetruje ho, stáča, mieša a neúnavne skúma všetky procesy pri jeho zrení.
Praktickým výsledkom jeho práce, ktorý mi s hrdosťou nalial do pohárika, bolo aj biele cuveé, ktoré pripravil len pre tento festival. V limitovanej edícii 180 fliaš s názvom Vtáčie trilky. Ojedinelá zmes Irsai Oliveru a Peseckej leánky ma veľmi prekvapila. Spojiť dve takto výrazné a voňavé odrody hrozna bolo odvážne. No experiment sa na 100 percent poradil v skvelom súzvuku. Vôňa oboch odrôd sa zliala v dochuti hlbokého, silného, nefiltrovaného, suchého 14-stupňového vína. Pani Eva mi povedala temer to isté ako pán Surányi. Studená a vlhká jar, choroby hrozna a nemilosrdná hladná zver, ktorá plienila vinohrad počas celého roka, ale aj tesne pred oberačkou.
Eva sa ale nesťažovala: „S manželom sme investovali do plota aj všakovakých zariadení na plašenie zveri, čo sa vyplatilo. No záchrana vajnorských viníc je dlhotrvajúci proces a my máme zatiaľ len maličký vinohrad. Takže práca s niekoľkohektárovým vinohradom, to je doslova boj o prežitie. Pri dobrom víne a v priateľskej debate sme si ani neuvedomili, ako plynie čas a zrazu bolo po desiatej večer. Na pódiu sa lúčila posledná skupina a aj biele svietiace mátohy z divadielka Š. E. M. sa už len tak potácali. Ako také mátohy. Keď som si dával do ruksaku fľašku vína manželov Vlašičových – Vtáčie trilky, pozval ma Marián do bratislavskej Starej tržnice na zimnú edíciu vinárskeho festivalu Víno v tržnici. Práve tam aj mne 24. novembra predstaví svoje oranžové víno.
To som ešte netušil, že mi od neho príde na druhý deň mobilná správa, z ktorej bolo jasné, že sa poznáme aj s našimi rodinami už 30 rokov. No on ma nespoznal, kedže som svoj woodstockový imidž zmenil na seriózneho pánka v rokoch. Ale dobré víno, vyrobené nadšenými vinármi, ktorí chcú oživiť posvätné tradície Bratislavského vinohradníckeho cechu, mi chutí roky rovnako.
