Posledný súboj titanov alebo koniec jednej politickej generácie v Poľsku

Z jednej stránky však išlo o voľby najmenej dôležité – bol to posledný priamy súboj jednej generácie, ktorá dve dekády formovala poľskú politickú scénu. O novej generácii politikov a ideologickom vyhranení nových táborov, ktoré budú ovplyvňovať poľskú politiku v nasledujúcich desaťročiach, rozhodnú až voľby budúce. Z tohto hľadiska určite znova najdôležitejšie v novodobej histórii.

Posledný súboj titanov jednej generácie, bývalých premiérov – predsedu Práva a spravodlivosti (PiS) Jarosława Kaczyńského a predsedu Občianskej platformy (PO) Donalda Tuska – sa symbolicky končí spôsobom, ktorý každý tábor môže interpretovať po svojom. Ako Pyrrhovo víťazstvo Jarosława Kaczyńského, ktorý po ôsmich rokoch vlády, vojne na hraniciach Poľska, covidovej pandémii a neutíchajúcich sporoch s EÚ dokázal vo voľbách zvíťaziť s viac ako 35 percentami hlasov, hoci šance na vytvorenie novej vlády sú takmer nulové.

Za víťaza sa tiež považuje Donald Tusk, ktorý dokázal povzniesť svoju stranu z depresie a dať jej spoločne s väčšinou bývalej opozície novú nádej na vytvorenie vlády bez Práva a spravodlivosti. Stratégia, napríklad v Česku známa ako „Antibabiš“, sa nakoniec ukázala úspešná a s najväčšou pravdepodobnosťou povedie v decembri k vymenovaniu Donalda Tuska za premiéra vlády, ktorá získa dôveru poľského Sejmu.

Rovnako pravdepodobné sa ale zdá, že výsledkom volieb sa pre oboch politikov začala fáza odchodu z poľskej politickej scény a chtiac-nechtiac budú musieť ďalšie osudy Poľska prenechať novej generácii politikov. Jarosław Kaczyński už pri svojom poslednom zvolení za predsedu strany ohlásil, a po voľbách potvrdil, že v roku 2024 nebude túto pozíciu obhajovať. Poľskej tlačovej kancelárii doslova povedal, že jeho nový nástupca „musí byť minimálne o jednu generáciu mladší ako on“.

Ani Tusk nie je v najlepšej pozícii

Paradoxne, vo výrazne lepšej pozícii nie je ani Donald Tusk. Hoci má veľké šance stať sa novým poľským premiérom, do médií sa dostávajú informácie, že sa s novými ministrami svojej prípadnej vlády dohaduje len na prvý rok a kútikom oka pokukuje po mieste predsedu Európskej komisie. Jeho „víťazstvo“ zároveň vynieslo do sedla generáciu o pokolenie mladších politikov, bez ktorých by premiérske kreslo nezískal a ktorí sú si svojej rozhodujúcej úlohy plne vedomí. Patria k nim predsedovia dvojkoalície Tretia cesta Szymon Hołownia (Poľsko 2050) a Władysław Kosiniak-Kamysz (Ľudovci).

Šíriace sa informácie o Tuskových ambíciách nahradiť na jeseň budúceho roka Ursulu von der Leyenovú tak môžu byť len snahou, ako dať nádej na premiérsky post ešte v tomto volebnom období predsedovi ľudovcov, ktorého strana je pre vládnu väčšinu kľúčová a zároveň je jej najslabším článkom. Podľa kuloárnych informácií strana PiS v snahe udržať sa v hre o novú vládu neverejne ponúkla Kosiniakovi-Kamyszowi premiérsku funkciu a až polovicu ministrov – ponuka, ktorú možno len ťažko odmietnuť, má platiť počas celého volebného obdobia.

Neľahkú situáciu má Donald Tusk aj vo svojej vlastnej Občianskej platforme, kde mu na chrbát dýcha obľúbený primátor Varšavy Rafał Trzaskowski – pravdepodobný kandidát na prezidenta začiatkom roku 2025, kde sa môže priamo stretnúť práve so Szymonom Hołowniom, ktorému sa v tom čase skončí rotujúci mandát predsedu Sejmu a ktorý neskrýva svoje ambície na prezidenta nielen kandidovať, ale sa ním aj stať.

O tom, že vládne obdobie bude pestré a personálne dynamické, niet pochýb. Koalícia „anti PiS“ je zložená z predstaviteľov až jedenástich politických strán celého spektra – od Zelených, postkomunistov až k stredokonzervatívnym ľudovcom. Už dnes, keď nová vláda Donalda Tuska ešte nevznikla, budúci koaliční partneri uzavreli zmluvu, na základe ktorej budú predsedovia oboch komôr poľského parlamentu po dvoch rokoch vystriedaní.

Veľká výzva pre súdržnosť novej vlády však príde už oveľa skôr – začiatkom budúceho roka sa konajú komunálne a európske voľby, v ktorých strany budú obhajovať často protichodné postoje. Vo svetle krehkosti koalície stvorenej na princípe anti PiS to nič dobré pre stabilitu vlády neveští.

Akcieschopnosť takejto vlády navyše významne narúša skutočnosť, že na prehlasovanie prezidentského veta sú potrebné 3/5 poslancov; túto nadpolovičnú väčšinu nemožno dosiahnuť bez účasti strany PiS, ktorej poslanecký klub pohodlne prekračuje blokačné minimum. Ešte viac tak rastie sila prezidenta, posledného mohykána poľskej pravice na celorepublikovej úrovni, ktorý spoločne s poslaneckým klubom PiS môže zablokovať akýkoľvek nový zákon.

Harmonickú súhru tu tiež nemožno čakať. Od svojho zvolenia pred viac ako ôsmimi rokmi sa prezident čoraz viac osamostatňoval od straníckeho vedenia svojej bývalej strany, čo sa negatívne odrážalo v ochladení vzájomných vzťahov. A zatiaľ čo v minulých volebných obdobiach pravica potrebovala prezidenta skôr technokraticky než politicky, nová povolebná situácia všetko mení. A najbližší ľudia prezidenta, ktorý preferuje skôr konsenzuálny ako konfrontačný štýl politiky, už naznačujú jeho ambície po skončení volebného obdobia aktívne zasiahnuť do následníctva po Kaczyńskom.

Quo vadis, poľská pravica?

Pohodlné ostreľovanie novej vlády z opozičných lavíc tak Právo a spravodlivosť určite nečaká. Strata vlády po ôsmich rokoch vyniesla na povrch vlečúci sa spor medzi takzvaným tvrdým jadrom PiS, ľuďmi spojenými s Jarosławom Kaczyńským od 90. rokov, a novou mladou generáciou, ktorá sa za posledné roky dostávala do exekutívnych a administratívnych funkcií a často nepozná inú ako vládnu realitu. Hoci sa táto skupina nikdy úplne nezakorenila v straníckych štruktúrach, jej nesúhlas s prehnane konzervatívnou politikou občas vyvolával vo vládnom tábore napätie, ktoré sa Kaczyńskému lepšie či horšie darilo balansovať a volebnými úspechmi umlčiavať.

O generáciu mladšie tábory okolo premiéra Mateusza Morawieckého a prezidenta Andrzeja Dudu dnes však veľmi dobre rozumejú, že na to, aby sa v budúcnosti znovu vrátili do exekutívnych funkcií, musí sa poľská pravica výrazne prispôsobiť súčasnej dobe, úplne zmeniť rétoriku a znovu získať mladú generáciu a strednú mestskú triedu. Krok doprava od stredu politickej scény považujú za hlavnú príčinu volebného „nevíťazstva“, zatiaľ čo takzvané tvrdé jadro je presvedčené, že krok doprava bol málo dôrazný.

Toto generačné napätie v Práve a spravodlivosti, v súvislosti s bohatým volebným kalendárom budúceho roka a ohláseným odchodom Jarosława Kaczyńského z postu predsedu, nepochybne povedie k novému zamiešaniu kariet v poľskej pravici. Apetít na Kaczyńského nástupníctvo svojim súčasným šéfom naznačujú ľudia z okolia prezidenta Dudu a premiéra Morawieckého, ako aj skúsení vlci z takzvaného tvrdého jadra PiS.

Pri novom rozdaní kariet poľskej pravice svoj hlas určite pozdvihne aj ďalšie pravicové zoskupenie Konfederácia, ktorej, hoci bola označovaná za čierneho koňa volieb, v cieľovej rovinke došiel dych a pre svojich historických pravicových kostlivcov na kandidačnej listine stratila možnosť výrazne zasiahnuť do povolebnej situácie.

A je to paradox, pretože práve Konfederácia pred voľbami poukazovala na fenomén konca jednej politickej generácie, a hoci jej to nikto nechcel veriť, stále opakovala, že po voľbách nepodporí ani PiS, ani PO – že chce „rozbiť“ systém posledných rokov a donútiť existujúce elity na odchod. Hoci pre nich výsledok mierne presahujúci 6 percent bol úprimným sklamaním, predpovedali trend, ktorý sa začína realizovať bez ich výrazného podielu.

O úspechu pri novom formovaní poľských politických táborov tak rozhodnú až budúce parlamentné voľby, najneskôr o štyri roky a možno aj skôr – určite to však znova budú tie najdôležitejšie voľby v novodobej poľskej histórii.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.