Propaganda, vyhrážky aj Angelika. Komunisti proti Sviečkovej manifestácii zmobilizovali všetko, čo mali

Dvadsiaty piaty marec je významným dátumom moderných slovenských dejín. Hoci ho väčšina spoločnosti oprávnene spája predovšetkým so Sviečkovou manifestáciou ako zásadným míľnikom zápasu proti komunistickému režimu, súvisí aj s jednou tragickou udalosťou. V roku 1942 presne v tento deň opustil Slovensko prvý transport Židov smerujúci do nacistických vyhladzovacích táborov. Z Popradu smerovalo do Auschwitzu 1 000 židovských žien z východného Slovenska. Podľa dnes dostupných prameňov z nich nepredstaviteľné útrapy v  lágroch prežilo 20. Teória menšieho zla tu ukázala svoju janusovsky odvrátenú tvár, na ktorej konci nebolo štátnou propagandou hlásané „usmievavé Slovensko“, ale nezmerné utrpenie nevinných ústiace do katastrofy Židov na Slovensku. Jej tieň visí nad Slovenskom dodnes.

O 45 rokov a tri mesiace neskôr, v júni 1987, sa v kanadskom Toronte schádza v poradí už ôsme Generálne zhromaždenie Svetového kongresu Slovákov. Na jeho úvod si slovo berie vzrastom nenápadný, ale významom pre slovenské dejiny neprehliadnuteľný muž. Predseda SKS Štefan Boleslav Roman. Veľkopodnikateľ a multimilionár pochádzajúci z Veľkého Ruskova na východnom Slovensku, prezývaný tiež „uránový cár“. Najrešpektovanejšia autorita v slovenskom exile na Západe. Prednesie tu jeden zo svojich najzásadnejších prejavov.

„Mojím snom je víťazstvo demokracie a slobody nad diktatúrou a útlakom, a víťazstvo Božej lásky nad potláčaním ducha“, hlása svoje presvedčenie. Zdôrazňuje, že Európa nemôže byť slobodná, ak bude právo na samourčenie odopreté čo len jednému národu. Cituje slová amerického prezidenta Reagana, že skutočný mier môže spočívať len v osobnej slobode a ľudských právach. Zdôrazňuje požiadavku medzinárodnej spravodlivosti pre slovenský národ, vyjadrenú plnou demokratickou štátnosťou.

Nemenej zásadné boli rezolúcie, ktoré kongres prijal. V prvej odsúdil nacistickú a komunistickú totalitu, zavrhol rasizmus a všetky formy nanucovania totalitného politického myslenia. Druhá rezolúcia vyjadrila ľútosť nad tragédiou slovenských Židov v rokoch vojny, ako aj zásadný nesúhlas s deportáciami.