Najšťastnejší by sme boli, ak by sme im to vrátili, znie od srbských činiteľov k výročiu bombardovania NATO

Najlepšie by bolo, keby sme im to vrátili. Môžeme odpustiť, ale nikdy nezabudneme. Nikto sa za to nezodpovedal. Aj to sú vyhlásenia vládnych činiteľov, ktoré zneli v Srbsku pri príležitosti pripomienky obetí bombardovania NATO.

V stredu 24. marca si Srbi pripomenuli 22. výročie bombardovania organizáciou NATO. Išlo o odpoveď na pretrvávajúci kosovský konflikt vo vtedajšej Juhoslávii.

V Srbsku, ktoré je nástupníckym štátom Juhoslávie, si smutné výročie pripomínali na viacerých miestach kladením vencov a kvetov na pamätníky pre obete bombardovania. Pripomienkových udalostí sa zúčastnili aj najvyšší vládni predstavitelia.

Prezident Srbska Alexander Vučič povedal, že počas bombardovania Juhoslávie zabíjalo NATO jedno dieťa denne. „Ale už nie sme len hŕstkou ovsa pre každú bielu vranu vo svete,“ dodal Vučič. Vysvetlil, že dodnes nebola vyvodená zodpovednosť za smrť civilistov. Prezidentove slová sa podľa denníka Novosti stretli s potleskom.

Odpusťme, ale nezabudnime

„Chceli nás poraziť, zabiť, odtrhnúť kus územia. A nech to analyzujeme, koľko chceme, nech sme akokoľvek tvrdí a kritickí voči sebe i vtedajšej vláde, je jasné, že Juhoslávia a Srbsko nemali žiadnu inú možnosť,“ zdôraznil Vučič s tým, že ak krajina nechcela stratiť územie a ľudí, musela bojovať.

Minister obrany Nebojša Stefanovič pri príležitosti výročia bombardovania uviedol, že ako krajina a armáda si musia pripomínať všetkých, ktorí cez vojnu padli. „Počas agresie NATO v Kuršumliji nebombardovali len vojenské objekty, ale aj školy, nemocnice, domovy a civilné objekty. Dokonca i škôlky,“ dodal Stefanovič.

Predseda srbského parlamentu a líder socialistickej strany Ivica Dačič sa nechal počuť, že by bol rád, keby sa Srbsko mohlo pomstiť. „Ak by sme im to mohli vrátiť, bol by som najšťastnejší, ale pretože nemôžeme, ideme ďalej,“ vyjadril sa predseda národného zhromaždenia. Viacerí srbskí poslanci uviedli, že politika Slobodana Miloševiča bola len výhovorkou pre bombardovanie. Srbi podľa nich môžu odpustiť, ale nie zabudnúť. Podotkol tiež, že za bombardovanie Srbska sa zatiaľ nikto nezodpovedal.

K výročiu sa vyjadril aj patriarcha Srbskej pravoslávnej cirkvi Porfirij. „Nesúďte a nebudete súdení,“ vyhlásil patriarcha s tým, že na stretnutie srbských predstaviteľov prišiel preto, aby si pripomenuli nevinné obete. „A naše obete sú nevinné, pretože náš národ sa bránil proti agresii,“ povedala hlava srbskej cirkvi.

Etnická vojna

Kosovská vojna sa odohrávala od februára 1998 do júna 1999. Na jednej strane stála vláda Juhoslávie vedená Slobodanom Miloševičom, na druhej albánski povstalci z povstaleckej armády známej ako UCK. Konflikt mal korene v napätí medzi Albáncami a Srbmi, ktoré pretrvávalo ešte z konca 19. storočia. Zásadná pre vznik konfliktu bola aj nejednoznačnosť ústavy socialistickej Juhoslávie, ktorá hovorila, že právo na nezávislosť majú jednotlivé federatívne republiky, ale aj národy. Problémom bolo, že hranice národov a republík sa neprekrývali, čo v konečnom dôsledku vytvorilo výbušnú mozaiku, ktorá viedla aj ku konfliktom v Chorvátsku a Bosne.

Po neúspechu diplomatického riešenia konfliktu v Kosove sa do situácie vložili aj Spojené štáty a NATO. Obhajcovia zásahu ho niekedy nazývali aj „humanitárnou vojnou“. V júni roku 1998 americký prezident Bill Clinton vyhlásil, že konflikt v Juhoslávii ohrozuje americkú bezpečnosť a ich národné záujmy v zahraničí.

Bodom zlomu vo vojne boli informácie o masakri v obci Račak, pri ktorom mali srbské jednotky zabiť 45 albánskych civilistov. Viaceré ľudskoprávne organizácie to označili za zločiny proti ľudskosti, no srbská strana vinu od začiatku odmietala. Zabití Albánci boli podľa srbských predstaviteľov bojovníci UCK. Pozadie masakru je dodnes intenzívne diskutovanou témou.

Humanitárne bombardovanie?

NATO od vlády v Belehrade požadovalo nielen správu nad Kosovom, ale aj možnosť prechodu vojenských jednotiek po celom území Juhoslávie. Navyše, na príslušníkov NATO sa nemalo vzťahovať juhoslovanské právo. Po neúspešných rokovaniach o ukončenie bojov sa v marci 1999 rozhodla aliancia zasiahnuť. Išlo o prvý prípad v dejinách, kedy NATO zasiahlo proti suverénnemu štátu bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Tento krok bol vtedy kritizovaný Ruskom i Čínou.

S preletom jednotiek NATO cez náš vzdušný priestor vtedy súhlasila aj slovenská vláda. Z vtedajšieho kabinetu Mikuláša Dzurindu sa proti postavil len Ján Čarnogurský (KDH) a Pavel Koncoš (SDĽ). Bývalý minister zahraničia Eduard Kukan aj desaťročie po konflikte trval na tom, že bombardovanie bolo správne.

Celkovo si vojna vyžiadala niečo cez 13-tisíc mŕtvych civilistov a vojakov na oboch stranách. Zmizlo alebo bolo zabitých cez 8-tisíc albánskych a cez 2-tisíc srbských civilistov. Viac ako pol milióna Albáncov bolo vyhnaných z Kosova, po zásahu NATO zase museli autonómnu oblasť opustiť státisíce Srbov a Rómov. Samotné bombardovanie NATO si vyžiadalo približne 500 obetí, srbské zdroje hovoria až o 2 500 mŕtvych.

Lietadlá NATO bombardovali nielen vojenské zariadenia, ale aj mosty, elektrárne a továrne. Bombardovaná bola aj Vojvodina, kde vtedy Miloševič nemal veľkú podporu a kde žije početná menšina Slovákov. Medzi americkými predstaviteľmi sa vtedy uvažovalo aj nad úplnou okupáciou Srbska a obsadením Belehradu.

Túto možnosť podporoval aj vtedajší demokratický senátor a dnes prezident USA Joe Biden, ktorý navrhoval, aby USA okupovali Srbsko podobne, ako to spravili po druhej svetovej vojne s Nemeckom a Japonskom. Stratégiu úplnej okupácie však nakoniec americkí plánovači nezvolili.

https://www.youtube.com/watch?v=CrYNATSNuq8

Stíhanie a zločiny

Zásah NATO neskôr viedol aj k odtrhnutiu Kosova od Srbska. Slovenská republika túto krajinu dodnes neuznáva a Kosovo je pre nás súčasťou Srbska.

Vodcov oboch strán stíhajú alebo stíhali za mnohé zločiny. Slobodana Miloševiča v roku 2001 vydali do Haagu, kde bol medzinárodným trestným tribunálom súdený za zločiny proti ľudskosti, porušovanie Ženevských konvencií a genocídu. Súd nikdy nevyriekol rozsudok – Miloševič zomrel vo svojej cele v roku 2006 na infarkt.

Vodca UCK Hashim Thaci sa po vyhlásení kosovskej samostatnosti stal prvým premiérom tejto srbskej provincie a neskôr aj jej prezidentom. V roku 2020 boli vydané obvinenia, ktoré Thaciho a jeho spolupracovníkov obviňujú z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Thaci je v súčasnosti vo väzbe v Haagu, kde očakáva súd.