a sužoval sa horúčkami bied,
v podobe orla zjavil sa mi diabol.
Tu z izby mojej stal sa vonný sad
a prameňom vôd a leskom žltých veží
Jak ruža v máji rozvíjal sa had
dnu v lebke, ktorá na stole mi leží.
I zlietol ku mne orol, pijan síl,
odzadu na krk dal mi krídla rusé
a chlipne z neho horúcu krv pil.
Ja strhol som ho v nevýslovnom hnuse.
Keď dorážať sa púšťal temnotou,
na obranu som vystrel ruky holé.
Podzemné zvonky plné chichotov,
to boli krídla jeho mrzkej vôle.
A čul som potom zrazu tento Hlas:
Viem, prečo v nociach sužuješ sa príliš
a všetko to sa zmeniť môže zas,
ak nahliadneš a uznáš, že sa mýliš.
Na dlhé roky dám ti dosýta,
čo pod slnkom a mesiacom rastie,
ak vzdáš sa lásky, ktorá mučí ťa
a inde budeš hľadať svoje šťastie.
Ináčej sebe sám si vina. Trp.
V trepote krídel chvel sa závan hebký,
ale ja vzal som predsa do rúk srp
a zaťal som ho do žiarivej lebky.
Potom som riekol: Ani diabol nie,
lež dozaista stará skúpa smrť si;
maj pre seba, čo v ruke sa to skvie,
nech v mene Božom láska mi je v srdci.
Odpovedal mi strašný škrek a plam.
Do mdlôb som padol v tom okamihu
a keď som neskôr prišiel k sebe sám,
hneď pričľapil som otvorenú knihu,
nevediac ani, či to nebol sen…
Cítil som lásku, biedu svoju sladkú,
a malú izbu, vesmír štyroch stien,
nachádzal som si v neporiadku:
na zemi duchny, všade plno bŕk.
Čo prešlo, mysľou cúdilo sa riedko.
No siahol som si na zranený krk
a videl som, že pravda je to všetko.
(1944)
