Nové úvahy o katolíckej moderne

Dilong, Hlbina, Strmeň, ale aj Šprinc, Válek, Silan a ďalší. Prúd v slovenskej literatúre, ktorý dnes nazývame katolícka moderna, začal vznikať v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď začala tvoriť prvá generácia, ktorá nebola vychovaná maďarským ale (česko)slovenským školstvom. Básnici katolíckej moderny primárne písali poéziu, próza nebola častá a väčšina z nich boli katolícki kňazi.

Štvrté tohtoročné číslo časopisu Verbum sa venuje primárne priblíženiu tvorby katolíckej moderny. V tejto recenzii budem postupovať výberovo, priblížim iba niektoré texty alebo ich aspekty, ktoré ma obzvlášť zaujali.

Marcel Marcinčin napísal vynikajúci, ľahko sa čítajúci prierez celej katolíckej moderny. Marcinčinov text tiež problematizuje samotné pomenovanie katolícka moderna. Odhliadnuc od toho, že toto označenie spájalo veľmi rôznorodých autorov, autor cituje Dilonga, ktorý ukazuje, že tento názov vznikol ako dobová ironizujúca nadávka.

"... keď sa stretávam s pomenovaním ,katolícka moderna‘, vždy je mi, akoby nám špliechali do tváre veľké dávky irónie, že – ajhľa! – aj katolíci, tí tmári, tí reakcionári, vedia byť dnešným človekom, človekom dobovým." (Revue pre umenie, literatúru a kritiku, 1937)