Nové úvahy o katolíckej moderne

Posledné číslo časopisu Verbum v tomto roku si nárokuje odpovedať na otázku, či je poézia katolíckej moderny stále moderná. Cieľ môžeme označiť za splnený, pretože aj sto rokov od jej vzniku básne kňazov a katolíckych modernistov v poézií na čitateľa stále pôsobia.

Dilong, Hlbina, Strmeň, ale aj Šprinc, Válek, Silan a ďalší. Prúd v slovenskej literatúre, ktorý dnes nazývame katolícka moderna, začal vznikať v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď začala tvoriť prvá generácia, ktorá nebola vychovaná maďarským ale (česko)slovenským školstvom. Básnici katolíckej moderny primárne písali poéziu, próza nebola častá a väčšina z nich boli katolícki kňazi.

Štvrté tohtoročné číslo časopisu Verbum sa venuje primárne priblíženiu tvorby katolíckej moderny. V tejto recenzii budem postupovať výberovo, priblížim iba niektoré texty alebo ich aspekty, ktoré ma obzvlášť zaujali.

Marcel Marcinčin napísal vynikajúci, ľahko sa čítajúci prierez celej katolíckej moderny. Marcinčinov text tiež problematizuje samotné pomenovanie katolícka moderna. Odhliadnuc od toho, že toto označenie spájalo veľmi rôznorodých autorov, autor cituje Dilonga, ktorý ukazuje, že tento názov vznikol ako dobová ironizujúca nadávka.

„… keď sa stretávam s pomenovaním ,katolícka moderna‘, vždy je mi, akoby nám špliechali do tváre veľké dávky irónie, že – ajhľa! – aj katolíci, tí tmári, tí reakcionári, vedia byť dnešným človekom, človekom dobovým.“ (Revue pre umenie, literatúru a kritiku, 1937)

Básnici katolíckej moderny mali často rozdielny štýl písania poézie, je však jeden prvok, ktorý mali vždy spoločný, a to, že vo svojej tvorbe reflektovali Boha novým spôsobom. Vysokoškolský učiteľ slovenskej literatúry Peter Tollarovič vo svojej eseji o Hlbinovi, Mihálikovi, Válkovi a Turčánym ukazuje, aký kvalitatívny posun v duchovnej poézii nastal oproti predchádzajúcim katolíckym kňazom a básnikom. V diskusii občas zaznie, že až v katolíckej moderne sa prvýkrát objavia kvalitní básnici, ktorí boli zároveň katolíckymi kňazmi, Tollarovič s odkazom na Hollého a Milkina pripomenie, že to nie je pravda. Poézia katolíckej moderny je veľmi osobná, čo autor ukazuje v porovnaní s významným evanjelickým básnikom Emilom Boleslavom Lukáčom. Ten vo svojich básňach Boha oslovuje čo najhonosnejším oslovením. Sám za seba hovorí názov Lukáčovej básnickej zbierky Hymny k sláve Hosudarovej (Hosudar – Boh pozn. autora) vydanej v roku 1926 a kontrastuje s oslovovaním Boha v Dilongovej zbierke Hviezdy a smútok, kde používa oveľa intímnejšie pomenovania ako brat alebo Ježiško.

Nie katolícka moderna, ale katolícka obroda

V najmenej poetickom texte z celého Verbumu Samuel Trizuljak na pozadí monumentálneho diela dejín českej katolíckej literatúry z pera Martina Putnu (katolíckej literatúry v širšom zmysle, kam Putna radí aj vyššie žánre ako akademické teologické texty a eseje, ale aj tie nižšie ako modlitebné knižky) formuluje dve tézy.

Prvou je, že zaujímavejšie, ako hovoriť len o vynikajúcich katolíckych básnikoch, je rozšíriť látku o výtvarné umenie, filozofiu, literárnu kritiku a hovoriť o celej katolíckej obrode. Putna približuje pojem katolíckej obrody ako vzopätie sa kultúry, ktorá ešte stále dokáže „uživiť samu seba“, voči narastajúcej sekularizácii. Toto kultúrne dianie, ktoré malo ešte celospoločenský ohlas, sa rozvinulo hlavne v Británii a Francúzsku, o čosi menej kvalitné bolo Nemecku a v Česku dosiahlo iba nízku úroveň. Trizuljak ako prvý otvoril toto uvažovanie aj v slovenských reáliách, pretože nie je náhoda, že vrcholná tvorba Dilonga, Hlbinu, Strmeňa nastala v rovnakom období ako u Fullu, Benku, Hanusa, Kútnika-Šmálova, a to si podľa neho zaslúži pozornosť.

Druhou tézou Trizuljakovho textu je, že v našej krajine katolícka obroda nedosiahla vrchol – katolícky román. Pokiaľ sa bežné moderné romány „pitvajú v bezbožnosti a dekadencii svojich postáv … hlásajúc nezadržateľný pokrok sekularizácie. Katolícky román berie tento žáner za slovo, ba doslova ho prevracia naruby“. Literárna postava v katolíckom románe sa cez bezútešný svet „prepitvá“ až k nádeji a katolíckej viere. Katolícky román sa dá kvetnato označiť ako „výsmech sekularizácii“. Túto úroveň Slováci nikdy nedosiahli, ale Trizuljak ukazuje, že Jozef Cíger Hronský sa k nej priblížil dielami Predavač talizmanov Liberius Gaius od Porta Collina a Andreas Búr Majster.

Trizuljakovi sa nedá vyčítať, že by pri prispievaní do časopisu Verbum predkladal málo téz. Niekedy si práve kladiem otázku, či má na všetky dostatočne široký záber. Ale práve to je na jeho písaní osviežujúce, Trizuljak číta a nehanbí sa potom písať, čo mu pri tom napadlo. Veď s jeho tézami sa potom môže slobodne nesúhlasiť.

Nedá mi ešte z obsahu nevypichnúť niektoré texty. Vynikajúca poetka Katarína Džunková priblížila tvorbu Karola Strmeňa, mimoriadneho slovenského prekladateľa a vôbec vzdelanca. Prekladal z vyše dvadsiatich jazykov, okrem iných má aj čínske preklady. František Mikloško opísal jeho stretnutia s Jankom Silanom z osemdesiatych rokov a mladý nadšenec (nielen) slovenskej literatúry Andrej Gejdoš opisuje Silanov jediný román Dom opustenosti, ktorý považuje za najlepší slovenský autobiografický román.

Ako väčšina Slovákov s básňami katolíckej moderny som sa naposledy stretol na strednej škole. Po prečítaní tohto čísla časopisu Verbum som si kúpil básnickú zbierku Rudolfa Dilonga, čo je moja odpoveď na otázku z úvodu, a teda či sa k tvorbe autorov katolíckej moderny oplatí vracať aj dnes.

Časopis Verbum si môžete objednať na webe verbumcasopis.sk