Na normálne pomery to však veľmi nevyzerá. Presnejšie: opozícia a progresívne médiá ich nepripustia.

Pre Ficovu vládu a hlavne pre Pelelgriniho bolo dôležité, aby špeciálnu prokuratúru – a iné nepríjemnosti – vybavili expresne. A aby do kampane 2024 vstúpili bez konfliktných tém, ktoré by boli palivom pre opozíciu a jej prezidentského kandidáta.

Dnes je už isté, že sa im to nepodarilo. Špeciálnu prokuratúru možno v januári zrušia. No nezrušia verejné protesty v uliciach. Tie za tri týždne vyrástli a dnes sa už nedajú ignorovať.

Je vysoko pravdepodobné, že budú pokračovať až do prezidentských volieb. A nebudú na to potrebné nijaké mimoriadne dôvody. Stačí, že Ficova vláda je pre veľkú časť spoločnosti neprijateľná. V konečnom dôsledku sú to protesty proti výsledkom – a následkom – parlamentných volieb 2023.

Opozícia a médiá to môžu využiť aj v prezidentských voľbách, ktoré vyfarbia ako referendum proti Ficovi. Podarilo sa im to v roku 2019 a je takmer isté, že takto to bude rámcované aj v roku 2024.

Napokon, tento trik progresívci nepoužívajú len na Slovensku, ale prakticky všade. Silné strany so širšou verejnou podporou sa snažia démonizovať a izolovať. Pretože silné strany by mohli konať suverénne – čo sa dnes vníma ako chyba v programe...

Následne pretláčajú kandidáta s predpísaným, progresívnym strihom, ktorý síce väčšine spoločnosti až tak nesedí, ale s podporou médií a ich antikampaní má šance. Prispatý Biden bol zvolený proti Trumpovi, prevychovaný komunista Pavel bol zvolený proti Babišovi. A podpredsedníčka PS Čaputová bola zvolená proti… Nie, nie proti Šefčovičovi. Proti Ficovi.

A tá istá vlna sa dnes chystá aj pre Ivana Korčoka. ChatBot, ktorému sa okrem predpísaných fráz (atlantických, pandemických, dúhových…) nepodarilo povedať nič iné a ktorý každé publiku donúti hlasno zívať, by mohol mať šance na úspech v priamej voľbe prezidenta. „Lebo Fico.“ Samozrejme, nič nemá isté, Pellegrini je stále najsilnejší favorit, ktorý oznámi rozhodnutie až v januári. No jeho náskok sa môže zmenšovať úmerne intenzite kampane. Alebo úmerne rozvratu, o ktorý sa bude starať opozíca podporovaná médiami, aktivistami, woke umelcami... A Bruselom.

Pellegrinimu vlastne hrozí, že jeho ambície v krátkom čase opäť nabúra jednoduchá rovnica. O tú prvú sa postaral Fico začiatkom roka. Opakoval, že voliť Pellegriniho rovná sa voliť progresívcov. Zabralo to. Pellegrini od januára padol z 21 percent na 15 a nestal sa premiérom. Lebo progresívci sú pre veľkú časť spoločnosti (vrátane voličov Hlasu) neprijateľní.

Ak sa koalícia nevyslobodí z defenzívy a kontroverzných tém, na jar 2024 mu hrozí rovnako jednoduchá a rovnako nepríjemná rovnica z opačnej strany. Progresívci budú opakovať, že voliť Pellegriho rovná sa voliť Fica. A Pellegrinimu to môže nalomiť krk. Lebo aj Fico je pre veľkú časť spoločnosti neprijateľný.

V dvojkolových voľbách sa potom hlasuje o tom, ktorá strana je viac neprijateľná ako tá druhá. Ak je to tesné, rozhodujúce je, kto a s akými témami mobilizuje svoj tábor proti „nepriateľovi“.

Poučenie: v čase hybridných vojen a v čase hlbokých spoločenských konfliktov neexistuje nič také ako silný stred. Silné sú len okraje. A silní sú tí, ktorí si pevne a bez vajatania vyberú stranu, na ktorej v týchto konfliktoch stoja.

2. Neposlušný dekan

Politický boj sa už neprenáša len do ulíc, ale aj na akademickú pôdu. Na Právnickej fakulte Univerzity Komenského sa búria študenti. Dekanovi Burdovi napísali otvorený list, ku ktorému sa pridali aj študenti a učitelia z iných fakúlt. Aj českých.

Dôvod: dekan Burda sa zastal vlády a pripomenul, ako sa v minulosti zneužíval Úrad špeciálnej prokuratúry na vojnu proti opozícii. A ako sa pri tom lámali princípy práva. Keďže tento postoj je v akademickom svete menšinový, vyvolal pohoršenie. A protiútok.

Študenti však prišli s požiadavkami, ktoré môžeme pokojne označiť ako choré. Chcú zriadiť „platformu“, ktorá dekanovi určí, ako má „komunikovať navonok“. Inými slovami, dekana chcú umlčať. A to už zaváňa zväzáckymi praktikami, ktoré chcú zviazať slobodu slova a staré (storočia posvätné) akademické slobody.

Asi nezaškodí pripomenúť, že progresívni študenti mali problémy s dekanom už skôr. Minulý rok sa im nepáčilo, že fakulta organizovala verejnú diskusiu o vojne na Ukrajine, kde sa otvorene polemizovalo o tom, či je naozaj „nevyprovokovaná“ – ako to hlása americké ministerstvo zahraničných vecí (a ako túto frázu preberajú proamerické médiá). V diskusii mali zastúpenie obe strany, čo poniektorých poburovalo. Moderné, pokrokové diskusie majú predsa vyzerať tak, že v nich „diskutuje“ osem ľudí s rovnakým názorom.

Tento rok fakulta spoluorganizovala esejistickú súťaž pre konzervatívnych autorov, ktorí mali kriticky skúmať sporné rozhodnutia európskych súdov o LGBTI požiadavkách. Súťaž čiastočne vyvažovala sériu grantových projektov na podporu LGBTI agendy v právnickom prostredí. Aj v tom videli „majitelia pravdy“ problém. Samozrejme, neprávom. Na akademickej pôde by mal byť garantovaný priestor pre rôzne postoje. Nie pre jediný – pretože v takomto prípade výskum a poznanie degenerujú a vstupujú do služby ideológie.

Najnovšie študenti protestujú proti tomu, aby sa dekan verejne vyjadroval k debatám o zrušení špeciálnej prokuratúry. Chcú zriadiť komisiu, ktorá mu určí, čo smie a čo nesmie verejne povedať.

V tomto spore pritom nejde o prokuratúru, ale o niečo celkom iné. O slobodu slova. A o rešpekt k iným ako predpísaným názorom. A nakoniec ide aj o to, či má spoločnosť ostať slobodná a otvorená, alebo sa má preformátovať na uniformnú a jednofarebnú, kde majú budúcnosť len príslušníci progresívneho kmeňa.

Povieme to celkom na rovinu: ak by dekan a právnik Burda hlásal, že Fica treba zavrieť, že Trumpovi treba zakázať kandidovať, že Rusi nie sú ľudia, ale zvieratá… Ak by hlásal tieto právne bludy, bolo by ticho. Nijaké protesty, nijaké pobúrenie. Ak dekan Burda volá po otvorených diskusiách a polemikách, a ak kritizuje protiprávne praktiky špeciálnej prokuratúry, pre progresívnu časť fakulty je z toho problém, ktorý majú riešiť komisie…

A deje sa to len preto, že po fašistoch a komunistoch nastupuje nová odroda manipulátorov: bigotní progresívci, ktorí chcú podriadiť svojej ideológii médiá, šport, školy, vedu… A kto popri ich akože inkluzívnych a akože progresívnych nápadoch nedostatočne predstiera nadšenie, ten je nepriateľ spoločnosti.

Príznačné je, že v tomto ťažení napredujú aj vtedy, keď sú v opozícii alebo mimo parlamentu. Bez ohľadu na národné voľby a národné vlády sa považujú za „stranu s vedúcou úlohou v spoločnosti“.

Odpoveď a riešenie je také isté ako pred štyridsiatimi rokmi: nebáť sa ich a brániť sa.

3. Alarmisti

Ruský prezident Putin vyhlásil, že nie je v záujme Ruska vojensky napadnúť krajiny NATO. Reagoval tým na alarmistické reči amerického prezidenta Bidena. Ten varoval Kongres, že ak nepristúpi na ďalší balík pomoci Ukrajine, Putin sa nezastaví, vojna bude pokračovať v krajinách NATO a Američania budú nútení vstúpiť do vojny proti Rusku.

Po vecnej stránke je táto téma celkom absurdná. NATO je ešte stále najsilnejším vojenským blokom. Úvahy, že Putin by chcel po prípadnom dobytí Ukrajiny iniciatívne preniesť konflikt za hranice Aliancie, sú insitné. Pre Rusko aj pre Západ by to mohlo mať ničivé následky.

Napokon, jedným z dôvodov ruskej anexie Krymu (2014) a neskôr invázie na Ukrajinu (2022) bola snaha zabrániť rozšíreniu NATO o územia, na ktorých žijú miliónové ruské menšiny. Spojené štáty už v roku 2008 presadzovali pozvánku pre Juščenkovu Ukrajinu do Aliancie (čo zablokovali Nemci a Francúzi). Reálne štáty NATO masívne vyzbrojovali Ukrajinu od roku 2014 – s cieľom oslabovať Rusko (priznal to generálny tajomník NATO). Formálne však Ukrajina členským štátom ešte nebola, čo Rusi využili na inváziu bez rizika čelnej zrážky s Američanmi.

Bidenove (a Austinove) slová mali výlučne politický motív. Snažil sa tlačiť na republikánov v Kongrese, aby ustúpili. A aby Spojené štáty pokračovali vo vyzbrojovaní a financovaní Ukrajiny.

Biden a jeho ministri museli pritvrdiť v alarmizme, pretože pôvodné zdôvodnenia vojenskej politiky Spojených štátov sa ukázali ako chybné. Donedávna deklarovali, že vojenská pomoc Ukrajine má viesť k jej oslobodeniu a k obnoveniu jej suverenity (vrátane Krymu a Donbasu). To sa ukázalo ako naivná ilúzia. Dnes už tento argument nezaberá. Preto Biden otáča list a straší Kongres aj svet rečami o tom, ako Rusko plánuje vojensky zaútočiť na štáty NATO.

Nová rétorika americkej vlády však trpí jedným zásadným kazom. Ak sa domyslí do dôsledkov, tak ukazuje na dve veci. Na to, že nejde o záujmy Ukrajiny. A na to, že úlohou Ukrajincov je bojovať namiesto Američanov – kdesi v sivej zóne za hranicami NATO.

Američania vystupujú v konflikte ako vojnoví bankári. A keď to viazne, lebo republikáni s výškou účtov a chabými výsledkami ukrajinskej armády strácajú trpezlivosť, treba ich postrašiť Putinom.

Keďže politiku už neovládajú štátnici a rozum, ale aktivisti a emócie, pomerne často to zaberá.

Inak, republikáni nepovedali, že Ukrajinu už nebudú podporovať. Chcú len dotlačiť Bidena, aby začal riešiť migračné vlny, ktoré zaplavujú Spojené štáty. Cez južnú hranicu hladko preniká na americké územie 10-tisíc ilegálnych migrantov denne – a americkí progresívci sa prizerajú. A aby sa nemuseli rozhýbať (čo by bolo proti ich viere), strašia republikánov inváziou Putina…

4. Trump

Popri tom sa snažia likvidovať politickú konkurenciu. Hra na vymazanie Trumpa pokračuje. Tentoraz ho nechcú vypnúť len mediálne, ale aj právne. Najvyšší súd v americkom štáte Colorado rozhodol, že Trump je nespôsobilý uchádzať sa o funkciu prezidenta, lebo sa zapojil do vzbury (január 2021).

Rozhodnutie sa zatiaľ vzťahuje len na primárky v Colorade. Naznačuje však cestu, akou sa pokúsia umlčať rivalov. A polovicu spoločnosti, ktorá ich podporuje. Po zbraniach trestného práva sa nasadili zbrane ústavného práva. A s nezmyselným vysvetlením.

Podporovať protesty a podporovať vzburu (povstanie) sú predsa dve rozdielne veci. Trump v januári 2021 jasne odkázal, že nepodporuje násilné akcie a rozvrat poriadku. Keď chcel vysvetliť viac a brániť sa pred obvineniami zo zločinov, „osvietenci“ ho vypli.

S kondíciou Spojených štátov, ktoré boli kedysi baštou slobody, demokracie a práva, to nevyzerá dobre.