V roku 2000 som mal 66 rokov a keďže som bol v stave, že som netušil, čo sa okolo mňa deje, bolo neobyčajné, keď sa mi pred časom dostal do rúk nekrológ istej súkromnej televízie, ktorý mala pripravený pre prípad, že zomriem. Nebudem klamať, že aj po toľkých rokoch mi bolo veľmi ťažko, keď som ho čítal. Nenapadlo mi pritom, že budem raz prijímať gratulácie k deväťdesiatke.  

Pán prezident, obráťme list a poďme na niečo príjemnejšie. Čomu vďačíte za dlhovekosť? 

Základ tuhého korienka máme v rodine. Mama mala 83 rokov, keď zomrela, otec nedožitých 98. Nebyť toho, že si zlomil nohu a dostal embóliu pľúc, myslím si, že by to bol dotiahol do stovky. Sestra Agnesa odišla v rovnakom veku ako otecko. Práve od neho som veľa odpozeral a inšpiroval sa jeho pracovitosťou a húževnatosťou, tak uvidím, či prekonám jeho vekovú hranicu. 

Genetický základ je jedna vec, ale spôsob života druhá. Čo ste robili preto, aby ste sa dožili vysokého veku v zdraví a s jasnou mysľou? 

Životný štýl je veľmi dôležitý, preto som dbal na pohyb, stravoval sa veľmi striedmo. Neponocoval som, ani neholdoval alkoholu. Nikto nemôže povedať, že ma videl niekedy opitého. Netvrdím, že som si nikdy nedal pohárik, ale veľmi často som absolvoval rôzne oslavy bez kvapky ostrého. Čo sa týka jedla, ja potrebujem vtedy pokoj, čo však pri takých príležitostiach nebolo možné. Vždy sa našiel niekto, kto prišiel za mnou a chcel niečo riešiť. Moja manželka Irenka sa neraz čudovala, keď som dobehol z takej akcie a zahlásil som jej, že mám hlad ako vlk, tak nech mi uvarí halušky. 

Niekde ste raz spomenuli zaujímavú historku z Prahy, kde ste preberali významné ocenenie. Čo sa tam vtedy stalo? 

Mesto Košice dostalo česko-slovenské štátne vyznamenanie Rad republiky. Boli sme pozvaní na Pražský hrad na slávnostné odovzdávanie ocenení a po jeho ukončení sa konala recepcia. To ste mali vidieť, keď otvorili dvere miestnosti s prestretými stolmi, mnohí ich zobrali útokom. Banány, pomaranče, mandarínky pchali do vreciek nohavíc a popritom si nechali naložiť ešte plné taniere jedla. Kým sme my Košičania prišli na rad, už tam nebolo takmer nič. Cestou do Košíc sme sa preto zastavili v jednom z motorestov a tam sme sa najedli.  

Mnohí jubilanti hovoria, že im k vysokému veku dopomohol ranný kalíštek ostrého. Čo vy a alkohol? 

Už keď som bol vysokoškolák, moji spolužiaci uzatvárali stávky na to, ktorému z nich sa podarí opiť ma. Márna bola ich snaha. Sľúbil som im, že keď spravím najťažšiu skúšku, tak to potom urobím dobrovoľne. Nebolo však z toho napokon nič. Jednoducho, ja nemám k alkoholu pozitívny vzťah. 

Ostalo vám to aj neskôr, keď ste pôsobili vo vysokých straníckych a vládnych funkciách?

Samozrejme. Keď som bol podpredsedom Mestského národného výboru v Košiciach, dostal som sa prvýkrát do pohraničia Sovietskeho zväzu a tam som na jednej slávnosti videl na vlastné oči, ako to vedia roztočiť naši východní susedia. Ja som si pre istotu v predstihu zabezpečil veľký pohár vody a ňou som kamufloval pitie vodky. Detaily radšej vynechám, spomeniem len záver. Pricestovali sme tam Tatrou 613. S výnimkou mňa sa moji spolucestujúci aj s vodičom opili. Ten chlap s nami nabúral v Michalovciach do stĺpa. Našťastie len trochu bokom a pokrivil akurát plechy. Poslal som ho sadnúť si na moje miesto a sám som šoféroval až do Košíc. Musím povedať, že som sa veľmi bál, keďže ten typ auta som nikdy predtým neriadil. Napokon som všetkých spolucestujúcich, ktorí už spali, odviezol do garáže, kde som ich nechal a ja som odišiel domov. 

S vaším menom je mnoho rokov spájaný všeliek drienkovica. Mnohí posmievačikovia hovoria, že vám k dlhovekosti dopomohla aj ona. Ako ste sa k nej dostali? 

Musím najprv zdôrazniť, že ja som s ňou skôr hostil návštevy, než by som ju pil. Mám kamarátov a známych a oni mi rozprávali kadejaké historky o tomto alkohole. Že vylieči chrípku, chlapi sú po ňom mužnejší, ženy zasa povoľnejšie... a iné vtipné poznámky. Prvýkrát som drienkovicu ochutnal na Gemeri ešte ako predseda Krajského národného výboru v Košiciach. Robili veľké tajnosti s receptom, keďže vedeli, že som z Medzeva, kde tiež rastú drienky, ale v menšom množstve. Napokon sa našiel jeden starosta, ktorý ju začal vyrábať pod názvom Schusterovka, čo som mu odsúhlasil, názov vymyslel vtedajší poľský prezident Aleksander Kwaśniewski na pracovnom stretnutí pri Balatone v roku 1999. Dôvodom bolo, že mnohí mali problém s výslovnosťou slova drienkovica.

O vás je známe, že ste viedli a i dnes vediete veľmi činorodý život. Ľutovali ste niekedy niečo z toho čo ste urobili?

Možno na chvíľočku to, keď som rozbehol rozsiahlu rekonštrukciu košickej Hlavnej ulice. Zamrzelo ma, keď mi niektorí Košičania nadávali, že som zadlžil mesto. Samozrejme, nezabudli k tomu pridať, že ako komunista som zlý človek. Nič im nebolo dobré, spochybňovali moju snahu. Boli preto momenty, keď som si pripadal ako bývalý košický richtár Ján Bocatius, ktorý za svoju prácu nikdy nedostal pochvalu, len kritiku, dokonca aj väzenie. Moja povaha mi však nedovolila uhnúť, nútila ma pokračovať v načatej práci. Tá nebola ľahká, keďže som si vždy dával len náročné ciele v prospech mesta, neskôr krajiny a občanov. Moju prácu nech zhodnotia história a dejiny, nie režim, keďže v každom sú takí i onakí ľudia. Beriem však svoj život ako príde, s jeho dobrými, ale aj tými horšími stránkami. Som spokojný s tým, ako som ho prežil.

Ako teraz pri stretnutí reagujú na vás Košičania?

Väčšina veľmi pekne, milo a priateľsky. Som prekvapený, že často sú to mladí ľudia, ktorí ma poznajú skôr z rozprávania svojich rodičov a prarodičov, ako z môjho pôsobenia.

Máte napriek deviatim krížikom stále jasnú myseľ. Ako si ju cibríte?

Myslím si, že je to najmä vďaka písaniu. Môj mozog stále zaťažujem. Dokončím jednu knihu a už začnem pracovať na ďalšej. Občas robím na dvoch súčasne. Teraz pripravujem do tlače knihu Protokol bez protokolu a začal som písať Primátorské poviedky pre pravnukov. Moje vnučky sa ma neraz pýtali, ako som riešil problémy Košíc, keď som bol v úrade. Reč bude o zrušení magnezitky, o potôčiku na Hlavnej, kam sa vytratila voda z Mlynského náhonu, tiež zaujímavosti o detskej železničke, richtárovi Bocatiovi, ale aj o tom, ako sa podarilo dostať do Košíc Luciana Pavarottiho. Zisťujem, že pamätníci odchádzajú a mnohé z toho, čo sa stalo v Košiciach, sa skresľuje, možno aj z nevedomosti. Cítim povinnosť, aby tie udalosti, pri ktorých som bol, ostali ako moja výpoveď nielen vlastným pravnúčatám, ale každému, kto si to bude chcieť prečítať.

Nikdy ste netajili, že rodina je pre vás všetkým. Stále to platí?

Stopercentne. Práve vďaka najbližším som tam, kde som, a dokázal som to, čo som si zaumienil. Škoda, že sa toho nedožila moja manželka Irenka, práve ona mi vytvárala výborné zázemie a stála pri mne v dobrom i v zlom. Starala sa o rodinu, ale samozrejme ani ja ako otec som neabsentoval pri výchove našich dvoch detí Ingrid a Petra, ktoré sú mi teraz veľkou oporou a vychádzame si všemožne v ústrety. S dcérou sme boli koncom októbra v Miláne, keďže som tam potreboval nafotiť a nakrútiť zopár záberov z diela Posledná večera od Leonarda da Vinciho do filmového dokumentu. Boli sme aj v La Scale. Nepríjemné bolo, že som v Taliansku ochorel a so zápalom pľúc som skončil v nemocnici. Po jednej noci som však po podpísaní reverzu odišiel preč. Spomeniem ešte drobnú perličku. V snahe zdržať ma na lôžku ešte aspoň jeden deň ma nemocničný personál upokojoval tým, že som hospitalizovaný v inej talianskej súkromnej nemocnici, nie v tej, kde krátko predtým skonal bývalý premiér Silvio Berlusconi. Nepomohlo to, chcel som čím skôr odísť. Darmo, doma je doma.

Pri mimoriadnom jubileu by bolo dobre, aby ste uviedli na pravú mieru to, kde ste sa narodili, keďže raz sa spomína Medzev, inokedy sú to Košice. Čo je správne?

Sú to Košice, nie Medzev, ako sa to uvádza. Mamička mala tesne pred pôrodom nejaké zdravotné problémy, a tak musela byť urýchlene prevezená do košickej nemocnice. Práve tam som sa vypýtal 4. januára 1934 na svet.

Prezraďte, aká bude oslava jubilea? Veľkolepá?

V takom veku už niet čo oslavovať. Ak nespomeniem obed s predstaviteľmi mesta a kraja, tak to bude len stretnutie v úzkom kruhu rodiny a niekoľkých priateľov. Dcéra upečie tortu a čokoládové špice podľa receptu mojej mamky a navarí sýtu medzevskú polievku s bryndzovými haluškami, ktorú mám veľmi rád a nahradí aj hlavné jedlo. V istom zmysle slova pokračovaním osláv bude pre mňa udelenie štátneho vyznamenania Brazílskej republiky Veľký kríž Rádu Rio Branco 11. januára v Národnom divadle Košice, kde predstavím verejnosti niektoré z mojich ostatných kníh.

Čo želáte sám sebe k významnému jubileu?

Len to najdôležitejšie, zdravie, aby mi vydržalo tak ako teraz, ale nebudem hovoriť, koľko rokov. To nech rozhodne ten hore. Ak budem pohybovo i mentálne v pohode, chcem pokračovať v písaní, aby som zachytil svoje skúsenosti a príhody, ktoré sa reálne stali. Nechcem tým nikoho poúčať, len aby sa to zachovalo pre budúce generácie.

Oslávencovi ku krásnemu jubileu praje všetko najlepšie aj redakcia Štandardu.