Prečo hovoriť o prenasledovaných kresťanoch

Kresťania sú najprenasledovanejšou menšinou na svete, počúvame to každý rok, mnohí tomu neveria, iní si to nevedia predstaviť. Štartujeme preto novú rubriku: každý týždeň prinesieme článok o prenasledovaní kresťanov vo svete. Texty budú vznikať v spolupráci s pápežskou nadáciou ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi. Toto je prvý z nich.

Maira Šahbazová, Leah Šaribuová, Arzú Radžaová, Huma Yunusová, Šakaina Masihová. Päť mien, ktoré už na prvý pohľad znejú cudzokrajne, možno exoticky. Je to päť dievčat vo veku 12 až 14 rokov, ktoré boli unesené, prinútené zrieknuť sa kresťanskej viery a násilne zosobášené s ich únoscami.

Maira Šahbazová, štrnásťročné dievča z kresťanskej rodiny, bola unesená koncom apríla 2020 za bieleho dňa počas lockdownu v pakistanskom meste Lahor. Ona i jej rodina pracujú ako upratovači, alebo sa starajú o domácnosti bohatších ľudí. Maira kráčala po ulici domov z práce, keď ju muž menom Mohamed Nakaš so svojimi kumpánmi strhol do auta. Pri odchode strieľali do vzduchu a kričali džihádistické heslá.

Maira je dnes podľa dostupných informácií doma s mamou. Predchádzal tomu však súdny proces, počas ktorého dal súd za pravdu únoscovi, keď predložil falošný sobášny list. Súd sa začal správať príčetne až vtedy, keď prišiel na pomoc miestny moslimský duchovný, takzvaný veľký mufti a vydal písomné stanovisko, že jeho podpis na sobášnom liste je sfalšovaný. 

Maira však stále nemohla ísť domov.

Po niekoľkých týždňoch štrnásťročné dievča utieklo a prihlásilo sa na polícii. Najprv sa dostala do domova pre ženy a postupne späť domov k mame. Neskôr vyšli najavo informácie, že jej podávali drogy a nútili ju k prostitúcii.

Šakaina Masihová bola unesená podobným spôsobom 19. februára tohto roku. Polícia dva dni ignorovala trestné oznámenie, ktoré chceli podať rodičia. Nik nemá istotu, ako sa prípad bude vyvíjať.

Podobných prípadov sa vďaka veľkému vypätiu síl rodičov a miestnych organizácií, ktoré pomáhajú utláčaným, podarí medializovať niekoľko ročne. Len v Pakistane ročne unesú, násilne zosobášia, alebo predajú približne tisíc kresťanských, ale aj hinduistických dievčat.

Zvyšok ostáva bez mena, bez pozornosti, často bez pomoci.

Mladý kňaz už päť rokov pochováva veriacich

Samuel Ebute pochádza z Nigérie a stal sa kňazom v roku 2016. Dnes slúži v meste Kagoro a zodpovedá za podporu duchovných povolaní. V lete 2020 pochoval 21 farníkov, ktorí boli zabití pri útoku. 

„Stalo sa to 21. júla 2020 večer v dedine Kukum Dadži. Práve sa konalo stretnutie mládeže, keď zrazu zazneli výstrely a výkriky mužov. Ľudia hneď vedeli, čo sa stalo, pretože to už videli v Agwale, Doke, Kaure aj Zangone Katafe.“

Za dve hodiny džihádisti z Boko Haram zabili 17 mladých ľudí, väčšinou dievčat. Po ceste do nemocnice alebo v nemocnici zomreli ďalší štyria, takže počet obetí sa zvýšil na 21. Ďalších 30 ľudí bolo ťažko zranených.

„Od mojej vysviacky pochovávam už štyri roky. V roku 2017 som v Táchire pochovával ženu, ktorá bola zabitá v noci spolu so svojimi štyrmi deťmi. Roku 2018 aj v Tsonje sme pochovali štyroch zabitých. V roku 2019 boli v Zunruku za bieleho dňa počas futbalu zabití siedmi mladí ľudia,“ hovorí kňaz.

Koronavírus vraj spôsobil pápež

Pred desiatimi rokmi vzniklo v Konžskej demokratickej republike Radio Ditunga. Má približne päť miliónov poslucháčov. Vysiela duchovný program podobne ako to poznáme u nás: bohoslužby, modlitby, kázne, formačné a náučné programy.

Aby deti nestratili kontakt so školou a učiteľmi počas pandémie, začali každý deň vysielať dve hodiny vyučovania. Rádioprijímače distribuujú do rodín, pretože nie každá rodina ho vlastní a ľudia sa stretávajú u susedov, aby počúvali program. Tak vznikalo riziko nákazy.

Každoročne na Bielu sobotu rádio Ditunga na znak ticha v Ježišovom hrobe nevysiela. V éteri vládne rádiové ticho.

Túto tradíciu museli vlani počas Veľkej noci porušiť, pretože v krajine sú aj konšpiračné médiá. Patria ľuďom s politickými, finančnými, ale aj náboženskými či sektárskymi záujmami a rozširujú nepravdivé správy. 

„Po tom, ako sa začala pandémia, konšpiračné rádiá hlásili, že pápež a katolícka cirkev sú zodpovední za vznik koronavírusu,“ vraví kňaz Apollinaire Cibaka Cikongo z diecézy Mbujimayi.

Tvár kresťanstva a cirkvi sa mení

V roku 2020 mala Afrika viac ako desaťtisíc mladých mužov, ktorí sa rozhodli pre kňazstvo. V Ázii to bol takmer dvojnásobok. Na oboch kontinentoch kresťanov i kňazov pribúda. Pre porovnanie, Európa mala v tom istom roku len 6-tisíc seminaristov. Každý tretí katolík a každý štvrtý protestant v Nemecku uvažujú o vystúpení z Cirkvi. 

Prístup pápeža Františka k menovaniu kardinálov, obsadzovaniu dôležitých pozícií či autorstvo jednotlivých dokumentov, pod ktorými je pápež podpísaný, naznačuje tiež akési „opúšťanie“ Európy. Mimoeurópski kresťania sú čoraz viac zapojení do rozhodovania o dôležitých otázkach.

Je tu však ešte jedna dôležitá vec: utrpenie.

My, Európania, žijeme v blahobyte a už poriadne dlho nám nik nehrozil nožom za vieru. Zabudli sme, aké je to trpieť. Kresťania na západe kontinentu od konca vojny či španielskej občianskej vojny nečelia skutočnému fyzickému utrpeniu, na rozdiel od tretieho sveta.

Na Slovensku sú spomienky na päťdesiate roky už len v knihách a lepšie sa nakrúca seriál o Kočnerovi ako o Silvestrovi Krčmérym. Historicky uvedomelejšie národy okolo nás sú na tom azda lepšie, ale predpokladám, že mladá progresívna generácia veľmi rýchlo a veľmi rada zabudne na utrpenie predkov. 

Nepoznáme utrpenie, zabúdame na tých, ktorí trpeli

A je to práve utrpenie, reálne a bolestivé, v ktorom sa rodí pevná a úprimná viera. Kresťania zažívajú najkrvavejšie utrpenie za posledné desaťročia v pásme sahelu v subsaharskej Afrike (800 teroristických útokov ročne). Práve tam ľudia neochvejne veria v Boha, v Krista. 

Kresťania v Nigérii, Burkine Faso, Čade či v Mali riskujú život prakticky zakaždým, keď kráčajú na bohoslužby. Nájazdy džihádistov z Boko Haram sa odohrávajú kade-tade a útočníci si nevyberajú. Prídu na motorkách a strieľajú do ľudí, unášajú dievčatá.

A čo my? 

Debatu o zatvorených kostoloch nechajme teraz bokom, ale položme si otázku, či by sme boli ochotní riskovať život každú nedeľu, po celý život. Niektorí kresťania nečelia „len“ vírusu, ale aj teroristom.

Ako sa teda mení tvár cirkvi? Kresťanstvo, ktoré je budované na najpevnejších základoch – kresťanstvo trpiace, prenasledované a v núdzi – narastá na sile. Potrvá to asi ešte dlho, no postupne bude vstupovať do diania v cirkvi a formovať jej život. 

Preto má dnes zmysel hovoriť o trpiacich. Aby sme poznali ich osudy, aby sme sa inšpirovali ich silou, aby sme znova videli, že Boží plán sa často realizuje cez najslabších. 

Text vychádza v spolupráci s pápežskou nadáciou ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, ktorá pomáha núdznym, ktorí trpia, sú prenasledovaní pre vieru, alebo sú v existenčnej núdzi.