Netiekla nikde krv, len z môjho srdca.
Preto tak nepevne mi sedí hlava.
A moja myšlienka je tápajúca.
Nehľadám človeka, ni priateľa.
Čo je to človek? – nemám ho už rád.
Človek je brucho a je matéria.
Lež darmo hovoriť, druh druha nerozumie.
Už celé ľudstvo v klbku stočené je.
Had.
Zahúdli vášne
a bledne Beethoven. Veľké slovo je revolúcia.
A sloboda je sen.
Ženú sa autá intelektuálov,
ich lampy blýskajú, lebo je noc.
A ľud?
Ľud nastupuje do bulvárov,
na rozkaz vzdelancov,
tých, ktorí uchvátili moc.
Na nebo vystúpili večernice
a žiaria ako divé.
A čo som ja? Som iba polárka,
len bledá lampa snov
pre oči trpezlivé!
Žerú sa deti revolúcie,
pes zožral vlastný chvost.
Zbohom buď, sloboda,
ach, sloboda, ty skvost.
Potopa ideí sa privalila,
človek už zatopí sa v tomto daždi.
Zbohom buď, ľudská láska,
zbohom buď navždy.
Čo stupňuje sa? Nenávisť.
Láska sa nestupňuje, tá len klesá.
A čo ja počúvať mám?
Nič, len drozdov hvizd, čo ide z lesa.
Do výšky, do výšky, len do výšky
dvíha sa drozdia škála.
A ja ju počúvam,
ja, dieťa vypadnuté z kolísky,
ja, tvrdý ako skala.
Sedí vták na haluzi, zobe puk,
približuje sa jar.
Je vôbec ešte slnko,
čo nechá kvitnúť nechty mojich rúk,
aby sa vryli
v nejakú dlaň a tvár?
Nestojím o slnko, ni o mesiac.
Len dúha na nebi, tá by ma vyliečila.
Dúha je nič, len farba. Dúha to je sen.
A kto vie, čo je viac?
Algebra mojej nevedomosti,
čo sa mi v mozgu skryla.
V noci píšem básne, vo dne prózu.
Sú to užitočné okamžiky?
Neviem. Zaháňam však nimi hrôzu,
ktorá ide na mňa z politiky.
(29. február 1948)
