Bernstein bol dirigent, ktorý si získal americkú a potom celosvetovú slávu, čiastočne aj vďaka svojmu verejnému pôsobeniu. Hlavne tým, ako využil médium televízie na rozšírenie príťažlivosti klasickej hudby pre mladých divákov aj priemerných Američanov.
Film naznačuje aj to, že predstavenie pre Bernsteina vlastne nikdy neskončilo. On vždy hral nejakú príťažlivú rolu. Film nepredstiera, že je komplexným pohľadom na Bernsteina a že ešte neexistuje veľa aspektov jeho života a kariéry, o ktorých sa väčšinou nehovorí. V centre pozornosti je jeho manželstvo s Felíciou, jeho homosexualita a dirigovanie. Veci, ktoré sú všetky silno a zreteľne citovo prepojené. Divák vidí, že dirigent svoju ženu miluje. Aj herecky to medzi B. Cooperom a C. Mulligan výborne iskrí, čo tomuto predpokladu nahráva.
V jeho výbušných verejných vystúpeniach, ktoré Cooper dokonalo odpozoroval (aj strhujúco zahral), cítime veľký vnútorný nepokoj. Túžbu muža, ktorý by sa chcel vymaniť z role postáv, ktoré sú mu prisúdené a ktorými si dláždi roky cestu k úspechu. On ale nemôže, a teda nemôže nikdy a nikde nájsť sám seba.
Zaujímavým momentom je, ako Bernstein ako starý muž tancuje so svojimi študentmi počas párty v Tanglewoode. Tu nakrátko uvidíme človeka, ktorý sa na nič a nikoho nehrá. Je v jednom malom momente sám sebou a vyzerá to, že asi aj slobodný. V tomto zmysle je možno film až geniálne scenáristicky vystavaný, keďže na protikladoch dokazuje vetu, ktorú Bernstein aj povedal: „Umelecké dielo neodpovedá na otázky, ale provokuje; a jeho podstatný význam je v napätí medzi protichodnými odpoveďami.“
Skladateľ a dirigent Leonard Bernstein je v podaní Bradleyho Coopera skvelý. Treba si ale vyzdvihnúť aj nemenej úžasný výkon Carey Mulliganovej ako Bernsteinovej manželky. Najväčším hrdinom filmu je však všetko pohlcujúca hudba, ktorá sa vo vlnách valí dramatickým príbehom. So svojou nelineárnou štruktúrou je síce snímka Maestro trochu skicárom zo životných momentov veľkého majstra. Režisér Cooper ale po celý čas udržiava v deji žiadúcu, pikantnú kinetickú energiu, čo nikomu vadiť nemôže. Je to totiž zároveň sympatický a účelný spôsob, akým je v rozprávaní zachytená Bernsteinova nepokojná a rozporuplná existenčná podstata.
Vo filme ale ukazujú aj rozpor v jeho osobnosti. Dirigent – masami milovaný šoumen, ktorý sa bez zvyšku rozdá orchestru a publiku, kontra introvert – skladateľ, ktorý musí byť ďaleko od hlučného davu. Inak by asi nič veľké nikdy nezložil. Neuveriteľne silným momentom využitia muziky je úžasná sekvencia, v ktorej Bernstein diriguje Symfóniu č. 2 od Gustava Mahlera. Robí to s takou energiou a nadšením, až to vyzerá, že ho posadol diabol. Alebo, radšej, sa doň vtelil Boh.
Pre mňa nepochopiteľným dôvetkom k skvelej snímke je ignorantstvo časti svetovej aj slovenskej kritiky. Tá sa celkom vážne zaoberala otázkou, či mal B. Cooper právo si na isté momenty natáčania nasadiť nosovú protézu, aby tým zdôraznil „židovský pôvod“ Bernsteina a či to náhodou neurazilo toto etnikum ako celok.
