Pavol Hnilica – biskup umlčanej Cirkvi, ktorý si tykal s pápežom. Na margo jeho storočnice

Dňa 2. januára 1951 prijal jezuitský kňaz Pavol Hnilica z rúk apoštolského administrátora Rožňavskej diecézy biskupa Róberta Pobožného tajnú biskupskú vysviacku. Jeho vysvätením sa zahájila tzv. jezuitská línia tajných biskupských vysviacok, ktoré mali zabezpečiť umlčanej Cirkvi na Slovensku v období komunistickej totality prežitie. Pavla Hnilicu preto právom možno nazvať prvým biskupom umlčanej Cirkvi v jezuitskej línii.

V septembri 1952 sa po strastiplnom úteku ponad železnú oponu a po kratšom pobyte vo Viedni a Innsbrucku ocitol v Ríme. Jeho prvoradou úlohou bolo presvedčiť Svätú stolicu na čele s pápežom Piom XII. o správnosti jeho krokov v súvislosti so zakladaním tajnej Cirkvi na Slovensku. Usilovne pracoval na podrobnej správe o prenasledovaní Katolíckej cirkvi v Československu a po dokončení ju v marci 1954 predložil pápežovi.

Správa bola natoľko šokujúca, že vyvolala nielen veľký záujem, ale podarilo sa ňou dosiahnuť pochopenie Svätej stolice a zmiernenie váhavého postoja Pia XII. k tajným biskupským vysviackam. Toto bolo Hnilicovo prvé veľké víťazstvo. Rozprava pod názvom Náboženské problémy v krajine ovládanej komunistami, pod ktorú sa Hnilica z bezpečnostných dôvodov nesmel podpísať vlastným menom, vyšla napokon v trinástich vydaniach.

Hnilica ňou dosiahol faktické udelenie súhlasu Svätej stolice pre vznik a pôsobenie umlčanej cirkvi na Slovensku, dôkazom čoho bol dekrét Pia XII. z júla 1954 o podmienkach pre tajné vysviacky biskupov a udelenie mimoriadnych fakúlt v takom rozsahu, aké dovtedy pápeži nikdy neudelili. Vo všeobecnosti predstavoval dekrét základ pre založenie štruktúry podzemnej cirkvi na Slovensku a zostal v platnosti až do pádu komunistického režimu.