Bratislavské podniky v centre. Zábavka len pre majetných a turistov?

Chodili sem na dva dni a dve noci ako podporný tím muža, ktorý sa lúčil so slobodou. Ich doménou boli bary, pálenka či lacné pivo. Stretli ste ich v akúkoľvek dennú aj nočnú hodinu. Väčšinou v Starom Meste. Aj z vedľajšej ulice ste vedeli, že tá hulákajúca partička, čo vymetá asi tak piatu krčmu a čo sa pred chvíľkou kúpala v Kačacej fontáne, sa baví bez zábran. A nemienia s tým prestať, ani pár hodín pred odletom domov.

Nuž, ale kto by im to vyčítal, napokon minuli tu za pár hodín toľko, koľko neminie bežný Slovák v podniku ani za pol roka. Prečo spomínam jednoduchších mládencov z Leedsu, ktorí sa sem prišli opiť pod obraz boží? No len preto, že sem (a nielen k nám, ale ani do Čiech) už ani nechodia. Prečo? Má to jednoduchý dôvod. Možno ten prvý je, že si hoteliéri uvedomili, aké potencionálne škody môžu rozpití mládenci na izbách spraviť a aj ich často spravili. Zvýšili preto nielen ceny za nocľah, ale si aj pýtali pri ubytovávaní zálohu za prípadne škody na izbe.

Druhý a asi vážnejší dôvod sú ceny. Bratislavské historické centrum sa stalo po covide po určitej večernej hodine miestom duchov. V zime to platí na 100 percent. V lete návštevnosť zachraňujú na tri mesiace jednodňoví turisti. Pokiaľ si idete večer sadnúť niekde v širšom centre do podniku (a je to skoro jedno, či je to bar, pizzeria, reštaurácia či piváreň), miniete v porovnaní so službami, ktoré dostanete v okrajovejších štvrtiach, až absurdne veľa peňazí. Možno si poviete, že sa len približujeme k tým cenám, aké sú bežné v iných európskych metropolách. Áno, to je pravda. Je tu ale jeden zásadný rozdiel. Vo vyspelejších krajinách EÚ majú ľudia všeobecne tak trikrát vyššie platy, ako máme my. To nie je ľudové klišé, len smutná dlhoročná realita divokého kapitalizmu na Slovensku.

Do Starého mesta si sadnúť už temer nechodím. Nevidím dôvod. Ak aj idem, mám vytipovaných pár podnikov, kde mám overené, že: 1. za svoje peniaze dostanem to, čo som si aj zaplatil. 2. čašník tam nebýva zdutý ako tínedžerka, ktorej nevyšlo prvé rande a nebudem naňho čakať 15 minút, kým ma vôbec zaregistruje. 3. Nereve tam nezmyselná hudba tak nahlas, že hostia musia na seba hulákať ako nepríčetní. 4. A hlavne, ak by som sa aj trošku rozšantil, nehrozí, že tam budem musieť tri dni pracovať, aby som si vyrovnal dlh na bare.

Skutočne nerozumiem majiteľovi cukrárne, ktorý si od vás za dva tenké rezy z torty, dve kávy a dve minerálky vypýta bez začervenania 30 eur. Nechápem, prečo mám za štvordecové remeselné pivo zaplatiť 5 eur, za pizzu 15 a za steak s prílohou a šalátom 60 eur. V reštaurácii dostanem vínnu kartu, na ktorej je desať tuctových vín z Lidlu a Tesca a za každé z nich si pýta čašník 20 eur. A stavil by som sa, že ich ani nemá vychladené. Pritom všetci vieme, že ich majiteľ podniku nakúpil vo veľkosklade po 5 eur za kus.

Jasné, výnimky existujú. Poznáme aj kvalitné podniky s príjemnou obsluhou a dobrým jedlom. A koľko zaplatíte tam? No, radšej mi to ani nehovorte, lebo už teraz mám taký tlak ako kuchta, v ktorej sa varí pridlho sviečková.

Moje riešenie je smutné. Ignorujem bratislavské Staré Mesto a chodím do podnikov na blízkom sídlisku. Polovičné ceny, poloprázdno a celkom milá obsluha, ktorá sa skutočne snaží. Asi nechcú, aby som sa šiel túlať do Starého Mesta.