Kňaz Ján Buc: Keď Pán Boh povie, že mám ísť, ja už mám zbalené. Na nebo sa teším

Tri roky bol riaditeľom TV LUX a doteraz v nej pravidelne slúži ranné sväté omše a hosťuje v niektorých reláciách. Minulý rok vyšli dve knihy, na ktorých sa autorsky podieľal. Poznať ho môžete aj z podcastov Denné povzbudenie v denníku Štandard. Aktuálne správca farnosti Východná, rímskokatolícky kňaz Ján Buc, odpovedal na otázky o živote, o zázrakoch, o korone i o slávení Veľkej noci.

Vaša služba je veľmi prepojená s mladými ľuďmi. Ako ste prežívali svoje obdobie dospievania?

Moje detstvo i mladosť boli veľmi krásne. Je mi ľúto, že deti a mladí dnes nemôžu zažívať to, čo sme zažívali my v tom čase. Môže to vyznieť trochu starecky, ale je pravda, že sme vtedy mali iný štýl života. Bolo to oveľa viac spojené s reálnymi fyzickými priateľstvami, s prírodou, športom. Mal som veľa priateľstiev a aj sme veľa vystrájali. Niekedy to bolo aj trochu na hrane (úsmev). Ale bolo to krásne aj vďaka mojim skvelým rodičom, ktorí nás dobre vychovávali a investovali do nás veľa času. S otcom som trávil veľa času, to je dnes málokedy vidieť.

Boli ste v tínedžerskom období aj rebel?

Bol som dosť veľký rebel, rodičia tým aj trpeli a nie som na to veľmi hrdý. Prejavilo sa to v rôznych formách, hoci vtedy nebolo toľko pokušení ako dnes. Mali sme partiu, nosil som dlhé vlasy, chodil som povybíjaný, počúval som tvrdú hudbu, pili sme, fajčili, mal som frajerky. Povedal by som, že taká vtedajšia rebelská klasika. S tým bolo spojených viacero vecí, na ktoré nie som hrdý. Ale potom som sa z toho otriasol a šiel som v akomsi novom nastavení do ďalšieho života. 

Doma ste boli vedený k viere?

Naša rodina bola veriaca, hoci by som to nazval skôr tradičnou formálnou vierou. Skoro nikdy sme sa doma nemodlili, nehovorili sme špeciálne o Pánu Bohu. Modlili sme sa spolu len pri Štedrej večeri. Dnes je to úplne iné. Moji rodičia sú hlboko veriaci ľudia, denne sa spolu modlia, čítajú Bibliu, pravidelne pristupujú k sviatostiam a sú pre mňa veľkým povzbudením vo viere a v živote s Bohom. V čase mojej mladosti bolo normálne, že sme chodievali každú nedeľu do kostola. Pamätám si, ako som od detstva chodil s otcom do kostola, sedávali sme v piatej lavici aj so starým otcom, krstným otcom a bratancami. Bola to taká naša lavica. V tínedžerskom veku som začal chodiť na chórus, potom na schody na chórus, potom už len ku kostolu a neskôr aj mimo kostol. 

A ako sa teda z dlhovlasého rebela stal kňaz – otec Janko Buc?

Pán Boh zasiahol do môjho života v dvoch rovinách. Dievčatá z našej dediny, ktoré chodili do spevokolu, zavolali celú našu partiu, lebo im chýbali chlapci. Najskôr sme sa im len vysmiali, no ony boli vo vyjednávaní s nami naozaj trpezlivé. Volali nás viackrát. Jedného dňa sme si povedali, že keď nás ešte raz zavolajú, pôjdeme. Boli to pekné dievčatá a nebolo to len o kostole a spievaní, ale aj o chatách, výletoch do Tatier a spoločnej zábave. Celá naša partia prišla do kostola. Dohodli sme sa, že keď budeme prvýkrát spievať, prídeme v oblekoch. Požičal som si otcov oblek, z ktorého mi ani ruky nebolo vidno, bol väčší ako ja. (úsmev) Chodili sme na nácviky a oni si tam občas čítali Bibliu, niečo k tomu povedali. Ich viera bola živá. To bol pre mňa prvý impulz. Začal som o tom rozmýšľať. 

Druhá vec sa stala, keď som si poranil koleno. Odrezal som si z neho pri práci s cirkulárom. Musel som ísť do nemocnice na operáciu a rehabilitácie. Na izbe som bol s mužom, ktorý bol veriaci. Pýtal sa ma, či som veriaci, a povedal som, že áno. Veď som už spieval v spevokole, mal som sviatosti. No spýtal sa ma, či sa modlím. To bola pre mňa výzva. Vedel som, že ako kresťan by som sa mal modliť, ale nemodlil som sa. Hanbil som sa mu to povedať, preto som klamal a povedal, že sa modlím. On na to: “Super, tak sa budeme modliť spolu.” To bol pre mňa šok a mal som z toho aj trochu strach. Večer povedal: “No, mladý, ideme sa modliť!” Pomodlili sme sa najskôr klasické modlitby. No na moje prekvapenie sa potom začal modliť svoje osobné prosby k Bohu, ktoré vychádzali z jeho vnútra. Prosil za svoju rodinu, za lekárov a sestričky, ktoré tam boli. Bol to pre mňa šok, že taký poriadny chlap sa modlí vlastnými slovami. Dovtedy som to nezažil. Uvedomil som si, že Pán Boh nie je iba pre babičky, ktoré sedia v kostole. Je pre každého. Začal som sa učiť modliť, začal som znovu chodiť do kostola, už nie poza kostol. Bolo to obdobie mojej vnútornej premeny.

A kedy prišlo rozhodnutie pre kňazstvo?

Po tom, ako v roku 1989 padla totalita, na začiatku roku 1990 prišiel pápež do Prahy a aj do Bratislavy. S kamarátom sme sa vybrali do Prahy a tam som mal možnosť, určite Božím riadením, podať si ruku s pápežom, ktorý je dnes už svätorečený – so svätým Jánom Pavlom II. Smejem sa, že som si potom dva mesiace neumýval ruku (úsmev). Vtedy Pán Boh mocne zasiahol do môjho života. Vstúpil som do stredu kostola, kým všetci sa tlačili po krajoch, lebo tam boli uličky, kadiaľ prechádzal pápež. Kľakol som si a pohnutý v srdci som plakal. Zrazu som počul, ako mi Boh v mojom vnútri povedal: “Aj ty budeš mojím služobníkom.” Nevedel som, čo na to povedať, tak som odpovedal: “Dobre.”

Keď som potom prišiel domov, rozmýšľal som, čo to znamená. Jediné, čo mi z toho vyšlo, bolo, že keď mám byť služobníkom Boha, mal by som byť kňazom. Rozišiel som sa s dievčaťom, s ktorým som vtedy chodil, a spravil som rozhodnutie. V tom čase som mal problémy v škole. Naši prišli domov z rodičovského veľmi nahnevaní, lebo som mal v dôsledku flákania školy opakovať ročník. Využíval som totiž svoje zranenie kolena na to, aby som nechodil do školy. Vtedy som mamke napísal na lístok: Chcem byť kňazom. Ona mi tiež napísala na lístok: Ale to sa musíš zmeniť. Vedel som, že s tým naozaj musím niečo urobiť. Začala sa moja vnútorná premena, ktorá trvá dodnes. Začal som hľadať Boha a dodnes ho hľadám.

Nikdy ste nezapochybovali o tom, že ste si to celé vyložili správne? Že vás Boh naozaj povolal do kňazstva?

Nikdy som nemal pochybnosť, že by som mal robiť niečo iné. Stále ma to baví a napĺňa. Asi som bol v tom rozhodnutí jednoduchý, nešpekuloval som okolo toho, či môžem, či na to mám, či to dokážem. Povedal som si, že keď ma Pán Boh do toho pozval, urobí všetko pre to, aby som to dokázal a zvládol. Aj dnes, keď sa po toľkých rokoch pozerám na svoje kňazstvo, nemyslím si, že by mi niečo iné mohlo tak sedieť pre môj život ako toto. Našiel som to a som v tom spokojný a šťastný.  

Koľko rokov ste mali, keď ste spravili toto rozhodnutie?

Necelých osemnásť. 

Ako vyzeralo vaše štúdium a príprava na kňazstvo?

V seminári nás bolo vtedy 360. Boli sme spolu z Košickej, Spišskej a Rožňavskej diecézy. Keď som nastúpil, len v prvom ročníku nás bolo 120. Po prvom polroku som mal takú obrovskú krízu, že som chcel odísť zo seminára a ísť k františkánom. Bolo nás tam veľa, ale ja som sa cítil sám. Neprežíval som spoločenstvo bratov, to, že by sa niekto zaujímal, ako sa mám, čo riešim, ako mi ide modlitba. Táto vnútorná samota bola pre mňa veľmi ťažká. No potom som sa stretol s Marošom Kuffom a spriatelili sme sa. Začali sa riešiť Žakovce a nejako ma to celé naštartovalo. Už som sa mal s kým dobre a hlbšie porozprávať. V treťom, štvrtom ročníku som už mal aj svoju skupinku, kde som mohol hovoriť o tom, čo prežívam. Ale v prvom ročníku som bol ako taký duchovný greenhorn. Musel som sa učiť modliť sa, byť ticho, inak prežívať svätú omšu a všetky tie veci, na ktoré som nebol zvyknutý z domu. V prvom ročníku som sa modlil veľmi veľa modlitieb, ktoré mi dali tetušky, keď som robil v rodnej dedine Spišskej Teplici kostolníka. A keď som bol šiestak, veľa času som trávil už len v tichu s Bohom. Modlil som sa aj modlitby, no veľa som bol len tak s Bohom a prežíval jeho spoločenstvo, jeho prítomnosť.

Hneď po vysviacke ste šli do Žakoviec k otcovi Marošovi Kuffovi za kaplána. Aká to bola pre vás skúsenosť?

Bolo to spojené s tým, že som tam mal zároveň civilnú vojenskú službu, takže dva v jednom. Pre mňa bolo prirodzené, že som išiel tam, lebo som na to miesto chodil niekoľko rokov, trávil som tam celé prázdniny, a vďaka výnimke od otca biskupa sme tam mohli s Marošom chodiť aj na víkendy. Žakovce pre mňa boli veľkou školou lásky k človeku, chápania toho, že druhého nikdy nemôžem odsúdiť, lebo neviem, prečo je v takej situácii, v akej sa ocitol. Žili sme tam spolu s bezdomovcami. Býval som na izbe asi s dvadsiatimi. Mal som mládežníkov. Veľa z tých chlapcov a mužov sa ocitlo v danej situácii v dôsledku niečoho a my sme videli už len výsledok. Naučilo ma to, že nechcem ľudí súdiť, ale ich milovať. Bola to aj škola viery. Veľa praktických vecí som sa naučil pri tom, keď sme stavali budovu. Bol to dôležitý čas pre moju formáciu ako kňaza v službe, láske, obetavosti.    

Ste človek, ktorý mnohých posunul, povzbudil v kráčaní aj veľmi konkrétnym spôsobom vrátane mňa samej. Kto bol pre vás takýmto človekom? Kto vás v živote významným spôsobom posunul alebo ovplyvnil okrem spomínaného Maroša Kuffu?

V seminári bol v tom čase vicerektorom pán biskup Sečka a my dvaja sme mali spolu špeciálny vzťah. Ja som bol k nemu veľmi otvorený a priamy a on zase chápal moju zanietenosť pre službu. Bol aj mojím primičným kazateľom. Požičiaval mi auto, keď som šiel na katechézu k Rómom, dokonca mi dovolil mať svoje auto – starú škodovku – lebo som chodil dvakrát do týždňa na katechézy do Dobrej Vôle a potom do Spišského Podhradia. Neskôr sme od jedného lekára dostali aj starú 1203-ku a na nej sme sa vozili na katechézy, chodili sme na výlety s Rómami či do dievčenského reedukačného domova v Spišskom Hrhove. Ďalšími ľuďmi, ktorí ma ovplyvnili, boli Vlado Dzurenda a Ľudka Hagovská. S nimi sme sa začali viac venovať mladým a evanjelizácii. Oni boli voči mne v duchovnom živote a skúsenostiach ďalej, prešli formáciou v Hnutí svetlo život v Oáze, už dlho boli v spoločenstve. V nich som našiel učiteľov duchovného života aj v tom, ako slúžiť v evanjelizovaní. Zohrali v mojom živote veľmi dôležitú úlohu. Vlado je teraz na misiách v Kazachstane a Ľudka pred niekoľkými rokmi zomrela. S ňou sme v minulosti ťahali mnohé aktivity v rámci služby mladým v našej diecéze, otvorila sa animátorská škola, rekonštruovali sme starú katolícku školu vo Važci na centrum pre mládež, v rámci platformy ZKSM [Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže, pozn. red.] sme robili podujatia na celoslovenskej úrovni.

Počas vašej kňazskej služby ste vystriedali mnoho pôsobísk, funkcií, služieb. Čo z toho bola pre vás najväčšia výzva? 

V živote mám stále pocit, že mi je dobre. Nemám obdobie, ktoré by som chcel zo svojho kňazského života vymazať, hoci boli aj veľmi ťažké veci, no nikdy som sa nemal zle. Asi najťažšie bolo obdobie, keď sme rekonštruovali centrum pre mladých vo Važci a došli nám peniaze. Ľudia, ktorí nám sľúbili podporu, z toho ustúpili, a zrazu som mal dlh 1,2 milióna korún. Nevedel som si predstaviť, ako to dokážem splatiť, ale Pán Boh sa o to nádherne postaral a ja som sa mu naučil oveľa viac dôverovať. Aj Televízia LUX bola pre mňa veľkou výzvou, lebo som šiel do prostredia, ktoré pre mňa nebolo známe. Musel som sa presťahovať z Liptova do Bratislavy. V tom čase televízia prežívala asi najväčšiu krízu a mne až potom povedali, že som tam prišiel ako krízový manažér. Chvála Bohu a dobrým ľuďom, že sa to napokon podarilo zvládnuť, a myslím si, že televízia je teraz vo veľmi dobrej kondícii. Vtedy som sa veľa modlil a postil, aby som to zvládol. Keď som tam prišiel, uvedomoval som si aj obrovský duchovný tlak. Bolo to médium, ktoré ovplyvňovalo desiatky tisíc ľudí. Nebolo to, ako keď som sa stretol s päťdesiatimi ľuďmi na nejakej akcii, zrazu to boli tisíce ľudí. Modlili sa za to aj ďalší ľudia a tlak sa uvoľnil. Zrazu som vedel dýchať a mal som v tom vnútornú slobodu.  

Zažili ste aj na takých miestach, kde to bolo pre vás náročné, vyslovene zásahy z neba?

Aj pri stavbe, ktorú som spomínal, keď prišli tie peniaze, bola to veľmi jasná odpoveď z neba, lebo ľudsky som to nevedel riešiť. Keď nám z jednej diecézy v Nemecku poslali na účet presne tú sumu, ktorú sme potrebovali, bolo to Božie riadenie. Ďalej, keď sme v Krížovej Vsi stavali pastoračné centrum pre Rómov, za ktoré som bol zodpovedný, dostali sme peniaze na to, aby sme mohli zamestnať ľudí, no nemali sme na materiál. Vtedy sme váhali, či do toho ísť. Nemali sme ani euro na tehlu, nič. No keď sme podpísali zmluvu, do týždňa prišli ďalšie peniaze na stavebný materiál. Zrazu vyšiel jeden z projektov, ktoré sme predtým podali. Aj v tom vidím Božie konanie. Začal som na to byť citlivejší. Veľakrát som to už zažil. Boh má nad všetkým nadhľad a keď mu dôverujeme, môžeme zažívať jeho dobrotu a starostlivosť. 

Už dvakrát sa mi stalo čosi podobné, keď som mal na účte už len veľmi malú sumu. Raz sa mi takto ozval priateľ, s ktorým sme pracovali na Campfeste, a z ničoho nič sa ma spýtal: “Koľko peňazí máš na účte?” Povedal som mu tú sumu a on na to: “Dobre, Pán Boh mi to hovoril.” Poslal mi peniaze a potom mi povedal: “Vždy, keď budeš mať na účte takúto sumu peňazí, zavolaj mi a ja ti pošlem.” Stalo sa mi niečo podobné aj s iným človekom. A je toho ešte viac. Zažívam, že Boh sa o mňa naozaj stará.

Hovoríte o Božej dobrote, o zaopatrení… Boli ste niekedy aj svedkom zázraku uzdravenia, prejavu Božej moci v inej ako finančnej oblasti?

Ja sám prežívam zázrak toho, že žijem s ním, môžem ho spoznávať, to je pre mňa neustály zázrak. A zažil som mnoho situácií, keď Boh evidentne zasiahol. Spomínam si na duchovnú obnovu, kde jedna dievčina dostala zápal sedacieho nervu. Musela ísť do nemocnice, pichli jej injekciu, lebo sa nevedela poriadne hýbať. Keď prišla naspäť, zavolala bratovi, nech po ňu príde. Vtedy niekto z nás, čo sme tam boli, povedal: “Poďme sa za ňu pomodliť, kde je naša viera?” Začali sme sa modliť. Bol som už kňazom, preto som jej dal aj pomazanie chorých a po krátkom čase už robila drepy. Pre mňa to bol šok. Videl som, ako Pán Boh zasiahol. Vzala telefón a volala bratovi, nech nechodí.

Zažil som viacero takýchto situácií. No veľa vecí som aj prehral. Nerozumiem, prečo niekedy Pán Boh koná a niekedy nie. Nemám to uchopené, no stále mu dôverujem a viem, že je dobrý. Spomínal som Ľudku Hagovskú. Dostala leukémiu. Za ňu sme sa mnohí a dlho modlili, no ona napokon zomrela. Modlili sme sa, postili a neviem, prečo sa to stalo. No verím Pánu Bohu, že je nad životom, že je zvrchovaný Pán. Vďaka za jej život, že tu mohla byť, a za všetko, čo mohla urobiť. Verím, že už je doma, kde mala pripravené miesto.  

Okrem duchovnej služby ste doposiaľ účinkovali aj vo viacerých médiách, v niektorých stále pôsobíte – tri roky ste boli riaditeľom TV LUX, stále tam ešte slúžite ranné sväté omše, nahrávate reláciu pre Rádio Slovensko, píšete zamyslenia pre Slovo+, nahrávate podcasty pre denník Štandard, zabudla som na niečo?

Kedysi som robil aj šéfredaktora diecézneho časopisu Slovo zo srdca a niekoľko rokov som bol cenzorom a prispievateľom časopisu Nahlas, pokiaľ vychádzal.

V čom vidíte zmysel práce v médiách?

Vidím v tom Božie riadenie. Študoval som totiž pastoráciu so zameraním na médiá a vtedy som ešte nevedel, čo s tým budem robiť. Veľa som sa tam dozvedel a uvedomil som si, aké sú médiá dôležité. To bol jeden z impulzov, prečo som bol v spomínanom časopise Slovo zo srdca. Dnes si uvedomujem dosah médií. Stáva sa, že ľudia mi hovoria, že počuli nejakú reláciu, podcast alebo niečo v TV LUX a že ich to oslovilo. Veľa vecí je aj na YouTube, kázne, prednášky, hoci ja som tam nikdy nič nezavesil. Na jednej strane je to pre mňa povzbudenie, na druhej strane aj záväzok. Nechcel by som, aby moje slová boli len nejaké prázdne reči, ale aby boli živé, prinášali povzbudenie do hľadania Boha, do duchovného života. V prvom rade to je to výzva pre mňa a môj život s Bohom. Páter Blachnický povedal: “Život je zo života.” Teda ak niečo nemám, nemôžem to ani dať.

S vystupovaním v médiách sa spája aj rast popularity. Ako prežívate to, že vás ľudia spoznávajú, prihovárajú sa vám, niektorí majú možno prehnanú úctu a očakávania?

Stáva sa to, ale snažím sa to blokovať, aby to vo mne nič nerobilo. Pýcha a prílišné sebavedomie nie sú dobré. Niekedy mi ľudia povedia: “To bola taká dobrá kázeň, také dobré slovo!” a ja im poviem: “Ja za to nemôžem.” Naozaj si uvedomujem, že to nie je z mojej sily. Dal som sa Pánu Bohu k dispozícii a on môže využiť potenciál môjho života na to, aby sa on oslávil. Bez neho sme nič, sme iba prázdne nádoby. To, čo chcem žiť, je neustále hľadanie Božej vôle. Ja nemám žiadnu moc, Pán Boh ju má. Nemám to rád, keď si to ľudia spájajú s človekom a dvíhajú človeka. Pána Boha treba oslavovať a uctievať, nie ľudí.

V januári preletela Slovenskom správa, že ležíte v nemocnici s covidom. Mnohí ľudia sa modlili, určite vám aj písali, dokonca znepokojených veriacich musel upokojiť otec Juraj Drobný na rannej omši v TV LUX. Môžete nám opísať, aký bol váš stav?

Reálne som bol chorý a mal som ten ťažší priebeh covidu. Dva týždne som ležal doma na fare a mal som všetky príznaky okrem straty chuti a čuchu. Teploty, bolesti, žalúdočné problémy, bolo to veľmi náročné. Potom sa mi trochu uľavilo, asi po 14 dňoch som si povedal, že ma nebolí hlava. No zišlo mi to na pľúca a mal som problém s dýchaním. Dostal som sa k lekárke-špecialistke a tá zistila, že mám obojstranný zápal pľúc. Dýchanie sa mi začalo veľmi zhoršovať, v noci som sa budil na to, že sa neviem nadýchnuť, poriadne som  kašľal. Boli to náročné momenty. Potom som sa dostal do nemocnice vo Vyšných Hágoch, kam ma o jeden deň predbehla moja mama. Na covidovom oddelení sme spolu strávili asi desať dní. Tam sa potvrdilo, že na 50 percentách pľúc mám covid. Primár mi povedal, že je to tak v strede a on nikdy nevie, ktorým smerom sa to rozvinie. Povedal mi, že o hodinu môžete skončiť na pľúcnej ventilácii, môžete byť na JIS-ke, alebo to o pár dní môže byť oveľa lepšie. Takže nebol som na prístrojoch, len som dýchal kyslík, bral som liečbu, ktorú mi naordinovali, a postupne sa to začalo zlepšovať.

Keď sa niektorí moji známi dozvedeli, že som v nemocnici, pýtali sa ma, či si to medzi sebou môžu poslať, aby sa v spoločenstvách modlili. Správa niekde unikla a potom sa z toho stal nejaký hoax, niekto napísal, že už iba zázrak mi pomôže. Bolo to trochu prehnané a potom mi veľa ľudí písalo, volali mi aj ľudia, s ktorými som dlhšie nebol v kontakte. Snažil som sa všetkým odpisovať, aby vedeli, že nezomieram, ale vládzem aj písať na mobile a že žijem. Keď mi Juraj volal a pýtal sa, či môže niečo povedať, napísal som krátke vyjadrenie, aby som uviedol veci na správnu mieru. Ale som veľmi vďačný za každú modlitbu. Aj som sa tak zasmial, že Pán Boh si môže tie modlitby použiť na to, aby som bol lepší. (úsmev) Je veľmi dôležité stále sa modliť za nás kňazov.

Keď som ležal v nemocnici, veľmi príjemné a povzbudzujúce bolo, keď za mnou prišiel tatranský farár Robo Tokár. Chodil po oddelení a prišiel aj za mnou. V tom obleku bol celý spotený, lebo si ma nechával na koniec a vydržal pri mne sedieť dlhší čas. Rozprávali sme sa o duchovnom živote, o našom farárskom živote, o diecéze. Bolo to pre mňa povzbudzujúce a bol som hrdý na to, že tam chodí kňaz. Je to skvelé.

Počas toho, ako ste boli chorý, ste prežívali aj strach zo smrti? Čo vám išlo hlavou, keď vám bolo naozaj zle?

Iba som prehodnotil, či po mne ostane veľa nedokončených vecí, a povedal som si, že to nie je také zlé. Že v pohode môžem odísť. Ja už by som aj išiel domov, do neba. Už to hovorím veľa rokov, že keď Pán Boh povie, že mám ísť, tak už mám zbalené. Som na to pripravený. Úprimne povedané, nebojím sa smrti. Nie je to pre mňa niečo dramatické, skôr to beriem ako presťahovanie sa zo života pozemského do života nebeského. V Biblii sa píše, že my nie sme pozemšťania, ale nebešťania. Verím, že skrze Ježišovu obetu a vzkriesenie môžem ísť do neba. Pán Ježiš za mňa zomrel, otvoril nebo a je to pripravené aj pre mňa. Ja sa na nebo teším.