Čo som dnes zažil na Námestí SNP

Dnes sme boli na námestí SNP. Oproti upršanému včerajšku s jeho šedivými uponáhľanými tvárami bez výrazov sa tam dnes stretla oveľa pestrejšia mozaika ľudí. Pán, ktorý prišiel až od Dubnice, aby sa mohol podpísať do kondolenčnej knihy. Starší dôchodca z Dimitrovky s dôchodkom 470 eur, ktorý sa chcel porozprávať a ktorého nezaujímali nenarodené deti, ale to, že jemu tiež nikto nikdy nepomohol. Starý potetovaný Róm prepustený z basy po revolúcii, pre ktorého bol najlepším prezidentom Václav Havel, lebo ten povedal, že nikto nemá „trpeť“ a pustil ich na slobodu.

Pár metrov od nás kládli poslanci Dostál a Osuský vence Jánovi Kuciakovi, po nás sa veľmi neobzerali. Mládežnícka, asi politická, úderka vyberala z plastových obalov desiatky kahancov a robili z nich srdce pri jeho pamätníku. Štíhle dievča, pekné aj v maske, určite zdieľalo výsledok ich práce aj tým, ktorí počúvli nariadenie vlády uctiť si 17. november doma. Ľudia so slovenskými vlajkami. Kňaz v červenej bunde s vlajkou na pleci ma opraví, že pravdu nielen môžeme hovoriť, ale musíme hovoriť.

Ako sme sa tam vyskytli? Tradíciou v korona-dobe sa asi stanú neohlásené (ne)zhromaždenia. Vďaka tomu sme nič netušiac, rovnako ako včera, prišli na námestie SNP a rozložili náš pamätník nenarodeným deťom s kondolenčnými knihami pre prezidentov troch krajín najviac trpiacich potratmi. V Spojených štátoch amerických prišlo od zavedenia potratov v roku 1973 rozhodnutím Najvyššieho súdu USA Roe vs. Wade o život 61 miliónov 628 tisíc 584 nenarodených detí. Rusko od roku 1920 prišlo o desivých 218 miliónov 810 tisíc 30 nenarodených bábätiek. V Číne legalizácia potratov od roku 1956 viedla k smrti neuveriteľných 425 miliónov 634 tisíc 804 nenarodených detí.

A zrazu bolo okolo nás plno. Na tom ich neohlásenom zhromaždení (oficiálne podpisovej akcii) sa podpisovalo trestné oznámenie na xxx vládnych predstaviteľov. Z ampliónov zaznievali požiadavky na zastavenie nezákonných opatrení vlády. Jedna rečníčka vlievala do ľudí nádej, že ten Trump to predsa ešte nemá prehraté.

A čo sa dialo pri nás? Niektorí mávli rukou, keď zistili, že to nie je proti Matovičovi. Čitatelia našich stúh boli rozpoznateľní už na diaľku - podľa hlavy vykrútenej doľava, pretože naše stuhy s počtami obetí nenarodených detí v jednotlivých krajinách boli zavesené na troch stĺpoch zvisle. Hlavne mladší ostali zarazení a v tichosti sa vytrácali preč, podobne ako v príbehu o kameňovaní cudzoložnice pred Ježišom.

A tak chcem tento text venovať tým, pre ktorých 17. november neznamenal slobodu. V prvom rade nenarodeným deťom, pretože si zajtra 18. novembra 2020 pripomenieme jedno z najdesivejších výročí, a to sto rokov od prvej legalizácie ich vraždenia boľševickou diktatúrou v Rusku. Pre tieto deti 17. november neznamenal slobodu narodiť sa. Naďalej trpíme nedostatkom lásky a nepohli sme sa z dedičstva komunizmu do slobody.

Patrím medzi tých, ktorí pred 17. novembrom patrili medzi druhotriednych občanov. Ako veriaci katolík som sa nemal dostať kvôli kádrovému posudku na gymnázium. November mi priniesol slobodu a umožnil vzdelanie. Vážim si to a nikdy na to nezabudnem. Ale nezabudol som, že pre mocných táto sloboda znamenala aj slobodu kradnúť, slobodu rozpredať naše spoločné vlastníctvo štátu za zlomkovú cenu, slobodu bohatých proti „slobode“ chudobných. Takto hospodárili naše politické garnitúry s darom slobody, ktorý sme dostali. Priznajme si to konečne. Ekonomickú úroveň roku 1989 sme dosiahli až po 17 rokoch. Generácia našich rodičov (teraz už dôchodcov), ktorí nepatrili medzi zbohatlíkov, bývalých komunistov či zahraničných kapitalistov sa pozerala na to, ako sa všetko rozkráda, ako krachujú fungujúce podniky, ako sa devastuje naše zdravotníctvo, ako skupujú našu pôdu zahraniční vlastníci, pretože bežní ľudia na to nemali, lebo žili z ruky do úst. Pomer rozdelenia peňazí medzi prácou a kapitálom patrí k najhorším (v neprospech ľudí žijúcich z práce) medzi európskymi krajinami.

Sloboda bez zodpovednosti nie je žiadna sloboda, ale svojvôľa. Adorovanie slobody bez hodnôt je strašne krátkozraké. A tak sa stalo, že v mnohých srdciach lož a nenávisť víťazí nad pravdou a láskou. Potrebujeme preto novú vnútornú revolúciu vo vlastnom srdci. Sto rokov zabíjania uplynulo. Čas na pokánie sa kráti.