Vchádzame do čistých, osvetlených, relatívne suchých a dokonca klimatizovaných chodieb. Sprievodca Zdeněk je veľmi príjemný, otvorený, veselý a ako informačný zdroj nevyčerpateľný a nezastaviteľný. Od prvej minúty v podzemí na nás chrlí príval informácií, ako česky, tak anglicky. Ochotne odpovedá na akúkoľvek naivnú otázku, ale tiež nám dáva divné hádanky.

So šibalskou iskrou v oku nabáda hneď v prvej chodbe niekoľkých japonských turistov, aby sa odpojili a vyšli na prieskum bočných chodieb sami. Tí, posmelení autoritou s baterkou na krku, neváhajú a odídu. Blýskajú si na cestu svojimi výkonnými Nikonmi. Za dve minúty sa vrátia bočnou chodbou späť. Nezvyčajne tichí a skromní. Môžeme len hádať, čo tam zažili a koho alebo čo tam asi stretli.

Unikátne, skvele zrekonštruované, ale stále tajomné zákutia stredovekých chodieb a pivníc sú skryté šesť až dvanásť metrov pod povrchom trhu. Od sprievodcu sa dozvedáme, že väčšina miestností a chodieb labyrintu mala vždy veľmi praktický účel. V minulosti sa tu uchovávali potraviny, víno, pálenka, pivo, ale aj obilie, kukurica, zelenina a ovocie. Stabilná vlhkosť aj teplota pod zemou totiž pôsobila ako výborné skladisko, kde sa nič nepokazilo.

V zime sa sem nanosili z blízkeho rybníka obrie kusy ľadu a niektoré miestnosti potom celé mesiace slúžili ako chladiace boxy. Iné (ešte aj dnes veľmi útulné) chodby, výklenky a maličké izbietky slúžili ako tajné krčmy či dokonca väzenie. A pár poslúžilo pre zvrhlú brnenskú grófku na rande s milencami (tých neverných hádzala do priľahlej studne) a posledná možno aj ako dobre vybavená a hlavne výborne izolovaná mučiareň.

Bonbónom prehliadky je alchymistické laboratórium. Miesto pripomína slávnych lekárov, lekárnikov a fyzikusov, ktorí v Brne stáročia pôsobili a preslávili kráľovské mesto po celej Európe. Páve oni tu vyrábali zlato, elixír nesmrteľnosti, sily, zdravia, neviditeľnosti či masti na privolanie lásky.

Panovník, šľachta aj bohatí mešťania ich štedro finančne podporovali, pretože zároveň boli skvelými lekármi, ktorých práve oni hľadali a potrebovali. Na miestnu vinársku tradíciu nás upozorňuje prastará vínna pivnička, kde nám Zdeněk dáva zásadnú otázku: Hádajte, koľko je dnes v Brne asi krčiem? Neuhádne nikto, je ich skoro 1 200.

Údaj posmelí Japoncov, z ktorých sa dvaja pošepky dožadujú nejakého ostrejšieho nápoja, ktorý sa žiaľ podáva 12 metrov nad ich hlavami. Povedzme v rázovitej krčme U Dreveného vlka. Japonci ešte hodnú chvíľu riešia rébus venca z cesnaku, lebo v prítmí nie je jasné, či ide o originál alebo o skvelú repliku. V suchej krčme ale nechýba aspoň zbierka archeologických nálezov, ako sú poháre, krčahy či taniere. O 20 metrov ďalej, v inej miestnosti, zas všetci obdivujeme najrôznejšie, aj 500 rokov staré lampy a lampáše.

Nimi sa podzemie až do roku 1902 osvetľovalo. O krutejších stránkach života v dávnych dobách nám sprievodca porozprával pár legiend v improvizovanej mučiarni. Japonci s nadšením fotili repliku miestneho stĺpu hanby, ale aj klietku bláznov, ktorú ich budhistická civilizácia nemohla poznať.

Obidva originály sú v súčasnosti v Múzeu mesta Brna, ale ešte v 17. storočí boli dôležitou súčasťou trhu nad našimi hlavami. Pri stĺpe hanby boli priviazaní aj podvodníci, falošní hráči, podvodní obchodníci, ale aj nečestný krčmár, ktorý pančoval víno s vodou.

Trhovníci odhalených darebákov od rána opľúvali, fackovali a častovali tými najhoršími nadávkami. V klietke bláznov boli zasa zamknutí aj 12 hodín na tom najväčšom slnku opilci, agresívni ľudia, alebo tí, ktorí mali hystériu. Do železnej pasce boli, žiaľ, zatváraní aj epileptici. Keď nás Zdeněk vyzval, aby sme si vliezli osobne do klietky bláznov, hrdina spomedzi nás sa nenašiel.