Povinnosť Ruska voči Ukrajine

Zvlášť blízki sú môjmu srdcu Estónci a Litovci. Hoci s nimi sedím ako rovný s rovnými, hanbím sa tak, akoby som ich uväznil ja. Prečo aj týchto neskazených, pracovitých, slušných ľudí, dodržiavajúcich slovo, vtiahli na rozomletie do toho istého prekliateho súkolia? Nikomu neubližovali, žili utiahnuto, sporiadane a mravnejšie než my a ich jedinou vinou je to, že žijú a bránia nám v prístupe k moru.

„Je hanba byť Rusom!“ zvolal Gercen, keď sme utláčali Poľsko. Dvojnásobná hanba je byť sovietskym občanom zoči-voči týmto mierumilovným bezbranným národom.

Môj vzťah k Lotyšom je zložitejší. Akoby to bol osud. Oni to dračie semeno predsa sami siali. A Ukrajinci? Dávno nehovoríme „ukrajinskí nacionalisti“, ale len „banderovci“, a toto slovo sa pre nás stalo také hanlivé, že nikomu ani na um nezíde pátrať po jeho podstate. (Hovoríme aj „banditi“ podľa pravidla, čo sme si osvojili a podľa ktorého sú všetci na svete, ktorí zabíjajú v mene našej veci, „partizáni“ a všetci, ktorí zabíjajú nás, „banditi“, počnúc tambovskými roľníkmi z roku 1921.)

Podstata je však tá, že hoci kedysi, v kyjevskom období, sme tvorili jeden národ, od tých čias sa rozčesol a naše životy, zvyky, reč sa stáročia uberali každý iným smerom. Takzvané „zjednotenie“ bolo kohosi veľmi ťažkým, hoci azda aj úprimným pokusom vrátiť sa k predošlému bratstvu. Ale tie tri stáročia, čo odvtedy uplynuli, sme premrhali. V Rusku neboli takí dejatelia, ktorí by sa zamysleli, ako poriadne spojiť Ukrajincov a Rusov, aby sa jazva medzi nimi zacelila. (Veď keby nebolo jazvy, nezačali by na jar 1917 vznikať ukrajinské výbory a neskoršie Rada. Mimochodom, vo februárovej revolúcii žiadali iba federáciu, nikomu ani na um nezišlo oddeliť sa, tento krutý rozkol pripadol na komunistické obdobie.) Než sa boľševici dostali k moci, chápali túto otázku jednoznačne. Lenin 7. júna 1917 v Pravde napísal, že boľševici pokladajú Ukrajinu za „územie zabraté ruskými cármi a kapitalistami“. Napísal to, keď už existovala Ústredná rada. A 2. novembra 1917 sa prijala Deklarácia práv národov Ruska. Predsa nie žartom, nie omylom vyhlásili, že národy Ruska majú právo na sebaurčenie až do oddelenia. O pol roka neskôr sovietska vláda prosila cisárske Nemecko, aby pomohlo sovietskemu Rusku uzavrieť mier a stanoviť presné hranice s Ukrajinou, a 14. júna 1918 Lenin podpísal takúto mierovú zmluvu s hetmanom Skoropadským. Tým dal najavo, že sa celkom zmieril s oddelením Ukrajiny od Ruska, dokonca aj keby mala byť Ukrajina monarchiou.

No stala sa čudná vec. Len čo Nemci kapitulovali pred Dohodou (čo nemohlo ovplyvniť princípy nášho vzťahu k Ukrajine!), padol aj hetman a vysvitlo, že boľševici majú viac síl než Petľura: okamžite prekročili nimi uznané hranice a vnútili nevlastným bratom svoju moc. Pravda, ďalších 15 – 20 rokov intenzívne, ba až prepiate zdôrazňovali ukrajinskú „movu“ (reč) a presviedčali bratov, že sú celkom nezávislí a kedykoľvek sa môžu od nás oddeliť. No len čo sa o to na konci vojny pokúsili, vyhlásili ich za „banderovcov“, začali ich prenasledovať, mučiť, popravovať a posielať do táborov. (Pritom „banderovci“, rovnako ako aj „petľurovci“, sú vlastne Ukrajinci, ktorí odmietajú cudziu moc. Keď zistili, že Hitler im neprináša sľúbenú slobodu, bojovali celú vojnu aj proti nemu, lenže my o tom mlčíme, nehodí sa nám to do konceptu práve tak, ako Varšavské povstanie roku 1944.)

Prečo nás tak dráždi ukrajinský nacionalizmus, túžba našich bratov hovoriť, vychovávať deti a písať vývesné tabule v svojej reči? Ešte aj Michail Bulgakov (v Bielej garde) v tomto prípade podľahol nesprávnemu dojmu. Ak sme už celkom nesplynuli, ak sme už v čomsi odlišní (stačí, že to pociťujú oni, menejpočetnejší), je to veľmi trpké, ale keď je to už tak, keď sme prepásli vhodný okamih a najmä premrhali tridsiate a štyridsiate roky, lebo problém sa najväčšmi vyhrotil nie za cára, ale za komunistov!, prečo nás tak dráždi ich túžba osamostatniť sa? Je nám ľúto za odeskými plážami? Za čerkaským ovocím?

Píše sa mi o tom ťažko: ukrajinské a ruské sa u mňa spája v krvi, v srdci i hlave. Ale dlhoročné priateľské vzťahy s Ukrajincami v táboroch mi umožnili pochopiť, koľko sa toho v nich nazbieralo. Naša generácia sa nevyhne tomu, aby platila za chyby otcov a dedov.

Dupnúť nohou a zakričať: „To je moje!“ je ten najjednoduchší spôsob. Neporovnateľne ťažšie je povedať: „Nech si každý žije po svojom!“ Nech je to hocako čudné, ale predpoveď Pokrokového učenia, že nacionalizmus ochabuje, sa nesplnila. Ktovie prečo sa mu v storočí jadra a kybernetiky veľmi darí. A prichádza čas, či sa nám to páči alebo nie, aby sme vyplatili všetky zmenky na sebaurčenie, na nezávislosť, musíme ich zaplatiť sami, nesmieme čakať, kým nás začnú upaľovať na hraniciach, topiť v riekach a stínať nám hlavy. Dokázať, že sme veľký národ, musíme nie veľkosťou územia, ani počtom národov, ktoré sme vzali pod svoje ochranné krídla, ale veľkosťou činov. A hĺbkou orby zeme, čo nám ostane po oddelení krajín, ktoré s nami odmietnu ďalej žiť.

Pokiaľ ide o Ukrajinu, bude to mimoriadne bolestivé. Treba však poznať ich terajšie vyhrotené nálady. Keď sa to neurovnalo za stáročia, prejaviť rozvážnosť pripadlo nám. Je našou povinnosťou nechať rozhodnúť ich samých – federalistov alebo separatistov, kto presvedčí toho druhého. Nepopustiť je šialenstvo a krutosť. A čím citlivejšie, tolerantnejšie, čím otvorenejšie budeme konať teraz, tým viac nádeje sa uchová, že obnovíme jednotu v budúcnosti.

Nech si požijú sami, nech to skúsia. Rýchlo si uvedomia, že nie všetky problémy možno vyriešiť osamostatnením.

Na konci tejto vety je v texte knihy odkaz na poznámku pod čiarou, v tomto znení:

Vzhľadom na to, že v rozličných oblastiach Ukrajiny je rozličný pomer tých, ktorí sa pokladajú za Ukrajincov, tých, ktorí sa pokladajú za Rusov, a tých, ktorí sa nepokladajú za nikoho, vynorí sa veľa komplikácií. Možno bude v každej oblasti potrebné usporiadať plebiscit a potom bude treba prejaviť žičlivosť a pozornosť ku všetkým, ktorí sa rozhodnú presťahovať. Nie celá Ukrajina v jej terajších formálnych sovietskych hraniciach je skutočne Ukrajinou. Poniektoré ľavobrežné oblasti určite väčšmi inklinujú k Rusku. Krym k Ukrajine pripojil Chruščov a celkom neopodstatnene. A Zakarpatská („Červená“) Rus? Aj na jej príklade si overíme, akí spravodliví budú Ukrajinci voči karpatským Rusom, keď žiadajú spravodlivosť pre seba.

Text je výňatkom z jeho eposu Gulag, ktorý vyšiel v preklade vo vydavateľstve Premedia (2012). Solženicyn knihu napísal v rokoch 1958 – 1968. Prvýkrát vyšla v roku 1973 v exile, prvý slovenský preklad je z roku 1974, tiež vyšiel v exile.