Čo mi chýba v súčasnej slovenskej diskusii o náboženskej slobode

Reakcia na Veľkonočnú výzvu za zrušenie zákazu verejných bohoslužieb a chýbajúce gestá slovenského episkopátu.

V slovenských médiách a v našom katolíckom prostredí už niekoľko dní beží diskusia o náboženskej slobode. Advokát a predseda Aliancie za rodinu Anton Chromík ju rázne otvoril slovami: “Cirkev bude mať len to, čo si vyvzdoruje.” Bývalý výkonný sekretár biskupskej konferencie Anton Ziolkovský hodnotí nečinnosť kompetentných slovami: “Hra na kresťanov v politike sa skončila.” Pred niekoľkými dňami pribudla tiež Veľkonočná výzva za zrušenie zákazu verejných bohoslužieb.

Signatári, medzi ktorými figuruje mnoho mne blízkych priateľov a ľudí, ktorých si za ich činnosť vo verejnom živote veľmi vážim, svoju Veľkonočnú výzvu začínajú vo veľkom štýle: “Christus vincit, Christus regnat, Christus imperat!” Tento spev zaznieva na svätej omši, osobitne vo veľkonočnom období. Kristus premohol smrť, jeho zmŕtvychvstanie je najdôležitejšou udalosťou ľudských dejín. Výzva pokračuje porovnaním prístupu politických autorít na Slovensku so situáciou inde v Európe a okrem odôvodnenia slovami pápežov pridáva záverečný call to action: “Preto budeme každý deň a osobitne nedele, až pokým sa neobnovia verejné bohoslužby, individuálne prichádzať so sviečkou pred svoj chrám a v tichu sa budeme modliť…”

Nič proti triumfálnemu štýlu: ja si tiež rád vždy na Bielu sobotu po vigílii Zmŕtvychvstania z plného hrdla a s chuťou zaspievam nekonečné Aleluja, chváľme Boha, Boha svojho… pri procesii v petržalských uliciach okolo farského kostola. Rovnako je pravda, že platné obmedzenia bohoslužieb na Slovensku sú neproporčné k iným povoleným aktivitám ako hromadná doprava či obchody. Ťažko uveriteľný je aj náš európsky prím: že sú u nás verejné bohoslužby dlhodobo zastavené úplne. A vážim si aj ochotu zaviazať sa pravidelnému svedectvu zapálenej sviečky pred chrámom…

Petíciu som podpísal. Ale len so zdráhaním. Na tejto výzve, respektíve prebiehajúcej debate, mi niečo dôležité chýba. Sformuloval by som to takto: áno, máme všetko právo, ba aj povinnosť hájiť svoju náboženskú slobodu. Ale kým odušu bojujeme o svoje práva, akoby nám na Slovensku ušla možnosť využiť pandémiu samotnú na podelenie sa o to, čo našej duši – a potenciálnej každej jednej duši – viera prináša.

Je to širšia otázka, odpoveď na ňu nedávno načrtol Jaroslav Daniška pri recenzii seriálu K jazeru. Aké je vlastne miesto viery v našej civilizácii dnes?

Sekularizovaný Západ na jednu stranu ostentatívne vieru odmieta, z jej prejavov sa vysmieva a deklaruje, že sa vie zaobísť aj bez nej. Na druhú stranu po nej baží. “Často len na moment, keď sa zomierajúci túži pomodliť a nepozná slová. Keď sa ich dozvie, pocítite úľavu, zmierenie, aké môže dať len viera v Boha.” Alebo jej nečakaná pridaná hodnota pri urovnaní vzťahov: “Napríklad potreba cirkevného sobáša. Vysmievaná vec, pre sekulárnych ľudí maximálne ornament a estetika, a zrazu sa objaví úplne iná hodnota.”

Dnešnému človeku ťažko vieru ponúknuť. Je voči nej takpovediac imúnny. Ale len do momentu, keď ním život otrasie, keď si je vedomý dôležitosti chvíle.

Nebohý legendárny americký sudca Antonin Scalia to vyjadril v liste protestantskému pastorovi, ktorého kázeň na pohrebe istého verejného činiteľa ho silne zasiahla, takto:

“V mojom pokročilom veku mám už za sebou toľko pohrebov rôznych prominentných osobností, až sám seba považujem za veterána tohto žánru. Ak je dotyčný zosnulý a jeho rodina neveriaca, pravda, okrem pár slov chvály na adresu zosnulého sa veľa povedať nedá. Čo ma však prekvapuje, je fakt, že aj pri kresťanských obradoch za zosnulých kresťanov sú stredobodom bohoslužby – namiesto Kristovo zmŕtvychvstania a z toho plynúcej nádeje na večný život, ako to bolo vo vašom kostole – príhovory na počesť zosnulého… Takýchto kazateľov azda vedie snaha neuraziť prítomných neveriacich, ktorých počet, zdá sa, narastá v priamej úmere k dôležitosti zosnulého. Toľká škoda. Svadby a pohreby (ale zvlášť pohreby) sú v modernej Amerike posledným miestom, kde možno predstaviť dobrú novinu evanjelia nielen veriacim, ale aj tým, čo ju nikdy poriadne nepočuli.”

Pod čiaru by som doplnil, že s homíliou svojho syna na vlastnom pohrebe by bol býval spokojný.

Vráťme sa k téme, či nie je čas pandémie práve časom, ktorý otvára ľudom možnosti dobrej zvesti aspoň tak ako svadba či pohreb? Odhliadnuc od smutného faktu vyššieho množstva pohrebov, kedy naposledy boli životy a istoty toľkých ľudí tak otrasené ako v poslednom roku? Z tohto hľadiska mi dianie v slovenskej cirkvi aj súčasná debata prichádza ako premrhaná príležitosť.

Keď pápež František v noci 27. marca 2020 stál s monštranciou v ruke v daždi na svätopeterskom námestí pred otvorenou bránou baziliky, presne v tom čase, keď pandémia v Taliansku vrcholila, jeho gesto sa dostalo na stránky svetových novín rovnako rýchlo ako informácie o preplnených talianskych nemocniciach (viď foto).

Keď sa nedávno Praha zobudila do rána, kedy na Staroměstském náměstí pribudlo bielou kriedou nakreslených 25 tisíc krížov na pamiatku zosnulých na covid (viď foto), na Slovensku o tom informoval ešte aj portál Start-it-up, ba dokonca aj Refresher. A neznámi okoloidúci začali na jednotlivých krížoch páliť sviečky sami od seba…

Ak by sme sa v slovenskej cirkvi občas dokázali vypäť k niečomu podobnému, iste by sa nám ľahšie dostalo všetkých našich práv.