Škoda Bočkayovej nerealizovanej výstavy. Je z tých vzácnych výtvarníkov, ktorí by mali mať priam povinnosť pravidelne vystavovať. Nemám síce rád povinnosti, v tomto prípade by som urobil výnimku.
Neprekvapuje ma krok nového vedenia galérie. Bočkay je originál a táto doba, zdá sa, preferuje hlučné kópie. A vôbec, všeličo ma neprekvapuje. Vždy ma tešilo, keď mladí dostávali priestor, lenže teraz sa z veku robí klamná mantra. Vek nevypovedá o kvalite. Je to presne ten typ kvalifikácie, ktorý platil v päťdesiatych rokoch, v ktorých sa donekonečna vŕtame až sa na ne, možno nechtiac, začíname podobať.
Hor sa na Trate mládeže a priehrady! Vlastne ani nejde o mladosť samotnú, ide skôr o schopnosť byť jednoducho plagátový, bezvýrazný a predovšetkým bez témy.
Pred časom, keď som bol ešte v rozhlase riaditeľom Literárno-dramatického centra, som mal predstavu, že ideálne je mať v centre mladých a zároveň aj starších režisérov – a táto paleta videní a estetík sa dala z našich nahrávok počuť. Neplatila žiadna doktrína, žiadny oficiálny štýl a naša produkcia bola rôznorodá a predovšetkým kvalitná. Lenže už vtedy sa začalo ťaženie za bezvýraznosťou. Môžete hádať, kto túto predstavu o rozhlasových hrách zrušil. Neboli to mladí, žiadny generačný konflikt neexistoval, len do mladosti oblečená stádovitá nekvalita a hlúposť, podložená veľkohubo hlásaným duchaprázdnym programom. Keď sa proklamácie vymenia za tvorbu, je to vždy nebezpečné.
