„Zlomovým bodom pre mňa bola roztvorená brána. Vo vstupnom objekte boli nasťahovaní bezdomovci, kopili sa tam odpadky rôzneho druhu. Tie sa nachádzali aj medzi náhrobkami. Bol tu vyvrátený strom k susedovi, ktorý poškodil aj plot, tráva až po ramená,“ opísal situáciu pred tromi rokmi Miroslav Mitra.
Po vyjadrení rabína, keďže cintoríny predstavujú pre židov dôležité pietne miesto a je potrebné na nich dodržiavať isté pravidlá, sa Miroslav Mitra stal správcom popradského židovského cintorína. „Mám zmluvu, ale všetko je to na dobrovoľnej báze,“ uviedol.
Veľkým problémom bola od začiatku komunita bezdomovcov, ktorá cintorín „osídlila“. Z cintorína vyviezli niekoľko prívesných vozíkov odpadu, ktorý tam v priebehu rokov nanosili nielen bezdomovci, vrátane kontajnera bioodpadu zo suchej trávy, konárov či popadaných stromov.
V prvej fáze zorganizoval Miroslav Mitra brigádu, počas ktorej vypratali celý areál cintorína. Z objektu vyhostili bezdomovcov, opravili bránu, aby sa tam nemohli opätovne usídliť.
Aj po vyprataní cintorína od neporiadku je na pietne miesto smutný pohľad. Mnohé náhrobné kamene – macevy sú vyvrátené a polámané. Podľa Miroslava Mitru existujú staršie fotky, z ktorých je zrejmé, že viaceré macevy ešte pred niekoľkými rokmi stáli, a dnes sú na zemi. Viaceré z nich padli nielen vďaka veku, ale aj pričinením ľudí. „Je evidentné, že niekto tomu pomohol,“ dodal Mitra.
Počas troch rokov však Miroslav Mitra nezaznamenal na cintoríne prípady vandalizmu či nenávistných prejavov. Problém predstavujú hlavne bezdomovci, ktorí si tu najmä počas leta vytvoria miesto stretávania.
Z doterajšieho pôsobenia na cintoríne vie Miroslav Mitra len o jednom prípade, že potokmovia pochovaných na popradskom židovskom cintoríne žijú na Slovensku. V ostatných prípadoch ho kontaktujú len príbuzní zo zahraničia.
Na jeseň 2022 došlo aj k prvému znovuosadeniu spadnutej macevy. To sa udialo na podnet príbuzných. „Máme požiadavku od jednej rodiny na znovupostavenie ďalších troch náhrobných kameňov,“ uviedol Mitra. V tejto fáze sa zameriavajú na dvíhanie kameňov na podnet príbuzných.
Zámerom správcu a ľudí okolo neho je postupne postaviť na pôvodné miesto všetky zachované macevy. V niektorých prípadoch to už nepôjde, keďže viaceré sa pri páde rozlámali.
V blízkej budúcnosti sa má rekonštruovať železničná trať, ktorá oddeľuje židovský cintorín od neďalekej mestskej nocľahárne pre bezdomovcov. Zrušenie železničného priecestia môže podľa Mitru priniesť dve veci.
„Protihluková stena môže pomôcť oddeliť cintorín od tohto zariadenia, ale na druhej strane, môže zacloniť pohľady a vytvoriť ešte väčšie zákutie, kde by sa zgrupovali rôzne živly. Ak by sa k tomu schyľovalo, budem otravovať mesto, aby sa s tým niečo dialo,“ povedal Mitra.
Podľa Miroslava Mitru o starom židovskom cintoríne v Poprade vedia hlavne starí Popradčania. Tí mladší väčšinou nie. Je to aj vďaka tomu, že je „ukrytý“ za záhradami rodinných domov a z druhej strany ho obchádza železničná trať.
„Naším zámerom je urobiť aj nejaký baner alebo tabuľu priamo na cintoríne, ale i na bývalej synagóge, prípadne v parku pri železničnej stanici, kde sa nachádzajú kamene Stolpersteine. Tie by hovorili o stope židovskej komunity v Poprade. Chceme popularizovať aj túto tému v Poprade,“ dodal Miroslav Mitra.
Podľa Vladimíra Andráša, ktorý patrí do skupiny starajúcej sa o popradský cintorín, ale zameriava sa aj na dejiny židovskej komunity v Poprade, cintorín založila koncom 19. storočia miestna ortodoxná obec.
Cintorín má rozlohu približne 55 × 42 metrov. V 19 radoch sa tu nachádza 232 náhrobkov, z ktorých sú viac ako tri štvrtiny čitateľné. Najstarší čitateľný hrob je z roku 1890 a nesie meno Jetty Krieger. Najmladší hrob pochádza z roku 1948 s menom Emanuel Placsek. Pochovaný je tu aj prvý popradský rabín Aron Grünbaum s manželkou. Nájdete však aj macevy s menami ľudí, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch.
Prví židia sa v Poprade objavili koncom 60. rokov 19. storočia. Do začiatku 2. svetovej vojny sa židovská komunita v Poprade rozrástla na viac ako 600 členov. Začiatkom 20. storočia si v meste postavili synagógu. Dnes tento objekt slúži ako tlačiareň. Po druhej svetovej vojne v meste nezostal prakticky ani jeden žid.
Jediná pravidelná známa aktivita, ktorá súvisí so židovskou komunitou v meste, je spomienka na prvý transport židov do koncentračných táborov z 25. marca 1942.
