Pôstne plátno vo viedenskom Dóme sv. Štefana vyvolalo asociácie so satanizmom

Autor Helnwein ich nazval Memento mori a návštevníkov Dómu chcel podnietiť k zamysleniu sa nad vlastnou smrteľnosťou. Podozrenia z narážok na satanistický kult podporil okrem iného aj text v katolíckom týždenníku Tagespost, podľa ktorého organizoval rodák z Viedne Helnwein na svojom hrade v Írsku svadby pre členov „Cirkvi Satana“, ako je Marilyn Manson. Helnwein o sebe, naopak, tvrdí, že vyrastal „pod silným katolíckym vplyvom“ a svoje dielo bráni konštatovaním, že viacerí veľkí umelci minulosti neboli vo svojej dobe pochopení a akceptovaní.

Nie je to Michelangelo

Profesor Inštitútu pre systematickú teológiu a etiku na Viedenskej univerzite Jan-Heiner Tück sa zastal kritických hlasov cirkevného ľudu voči pôstnemu rúchu: „Bolo by arogantné ignorovať túto nespokojnosť jednoduchých veriacich ako naivné a protiumelecké vyhlásenia. Takáto hluchota by tiež odporovala obrazu synodálnej cirkvi, ktorá je ochotná učiť sa, počúvať.“ Odmieta námietku, že aj veľkí umelci ako Michelangelo vždy narážali na odpor: „Zaradiť Helnweina do tejto skupiny by pravdepodobne urobilo pre rakúskeho šokujúceho umelca príliš veľkú česť.“

Podľa názoru teológa Tücka zodpovedá zobrazenie lebiek skôr téme „Popolcovej stredy, ktorá nám pripomína smrteľnosť, ale nie významu štyridsiatich dní veľkonočného pokánia, ktoré špecificky vyzývajú ľudí, aby si zvolili život, a nie smrť.“ Umelcova interpretácia, že obrátený Ježiš predstavuje Kristov zostup do ríše mŕtvych, „nie je v konečnom dôsledku presvedčivá“.

Jeho obraz „protirečí skutočnému významu článku viery“. Pre ikonografiu východných cirkví je napríklad Kristov zostup do pekla „aktom solidarity, ktorý prináša mŕtvym vytúženú záchranu zo smrti a pekla“. Zostúpenie do podsvetia je symbolom nádeje: „U Helnweina v tom niet ani stopy.“ Ponúka „prevráteného Krista, ktorý akoby negoval zachraňujúcu silu jeho zostúpenia k mŕtvym“.

Kardinál ho podporil

Rakúsky katolícky prímas kardinál Christoph Schönborn výstavu, naopak, podporil už počas bohoslužieb Popolcovej stredy. Viedenský arcibiskup vyzdvihol spomínanú tému smrteľnosti, na ktorú chcel Helnwein svojím počinom poukázať.

„Čo je znázornené na trojdielnom pôstnom plátne umelca, korešponduje s obradom popola, ktorý je v katolíckej cirkvi sprevádzaný slovami ‚Pamätaj, človeče, že si prach a na prach sa obrátiš‘,“ pripomenul sedemdesiatdeväťročný kardinál. Rovnako nadšene sa k projektu vyjadril aj dómsky kanonik Toni Faber, ktorému projekt s Helnweinom „dozrieval v srdci“ dlhých päť rokov.

Plánovaný bol triptych

Okrem aktuálneho pôstneho plátna boli plánované ďalšie dve plátna – veľkonočné a turíčne. Na štrnásťmetrovom veľkonočnom plátne malo byť vyobrazené dieťa s Kristovými ranami. Dómska kapitula ho síce označila za „pôsobivé a vážne umelecké dielo“, no vzhľadom na možný rozruch a polarizovanie sa plánované pokračovanie Helnweinovho cyklu konať nebude.

Veľkonočné plátno malo podnietiť k úvahám o násilí voči najslabším a teologicky zapadá do toposu Krista, ktorý sám nevinne vzal na seba vinu ľudí. Motív krvácajúceho dieťaťa však predstavuje riziko, že „rozruší alebo zraní city ľudí“ a katedrála by podľa členov kapituly nemala byť počas Veľkej noci „miestom polarizácie“.

Zahaľovanie oltára pôstnym plátnom je pre veriacich kajúcim úkonom. Pôstne plátno malo pôvodne funkciu vizuálneho oddelenia spoločenstva veriacich od presbytéria, čo je porovnateľné s funkciou ikonostasu vo východných cirkvách. Veriaci tak nemôžu zachytiť liturgické dianie opticky, ale len akusticky. Týmto spôsobom sa praktizuje „pôst očí“.

Aktuálne pôstne plátno Memento mori sa pre viacerých návštevníkov viedenského Dómu sv. Štefana od pôvodného účelu očividne vzdialilo.