Sobotné voľby sú potvrdením, a nie ohrozením demokracie u nás, víťazstvo jedného ani druhého to neovplyvní. Všetci tí, ktorí už od konca mečiarizmu stále nanovo každé voľby vidia ako zápas o záchranu demokracie na Slovensku, ktorí sa stále usilujú deliť nás na prozápadných a protizápadných len preto, že sme niektorí kritickí k americkej zahraničnej politike, alebo proeurópskych a protieurópskych, len preto, že nepodporujeme centralizáciu a harmonizáciu v Bruseli, tým nechránia, ale spochybňujú demokraciu. Sme slobodným a západným štátom, ani tieto voľby to nezmenia.
Rovnako ako zásadným spôsobom neovplyvnia vývoj vojny na Ukrajine. Je to pritom najdôležitejšia téma súčasnosti, ale parlamentné voľby sú neporovnateľne dôležitejšie ako tie prezidentské.
Ale ak už máme hodnotiť, vojna na Ukrajine je prvé kritérium, podľa ktorého sa možno rozhodovať. A medzi Pellegrinim a Korčokom je jeden rozdiel. Lepšie by bolo, keby ich bolo viac, ale jeden je.
Nezabúdajme, že k vojne na Ukrajine viedli dve veci. Jednou z nich boli Rusi a ich preventívna vojna a tou druhou boli západní politici, ktorí namiesto budovania rovnováhy v medzinárodnej politike podporovali rozširovanie NATO aj za najčervenšiu zo všetkých červených čiar, ako to nazval súčasný šéf CIA.
Keď proti sebe stoja Korčok a Pellegrini, Scholz a Merz, Fiala a Babiš, Tusk a Kaczyński alebo ich predchodcovia ako Merkelová, Sarkozy, Zeman, pokojne si dosaďte ďalšie mená, všetci nesú svoj diel zodpovednosti za tento vývoj. Všetci, ktorí posledných desať-pätnásť rokov sledovali zhoršovanie vzťahov a rast napätia a nezačali o tom ani hovoriť.
Keď v roku 2005 navštívili Bratislavu Putin a Bush, žiadny problém ešte nebol. O dva roky v Mníchove už bol Putinom pomenovaný, o tri roky v Bukurešti prvýkrát Západom potvrdený. A odvtedy stále znovu a znovu.
Ak niektorí politici ešte aj dnes – u nás Korčok a celá opozícia – odmietajú vidieť vlastné chyby na strane Západu a stále vŕšia nové a nové prísľuby, že v nich chcú pokračovať, je to memento. Ak ešte aj dnes Korčok hovorí, že Ukrajina patrí do NATO, lebo to Fico s Gašparovičom kedysi podpísali a záväzok treba dodržať, tak tým neukazuje prehľad, ale hlbokú dezorientáciu v medzinárodnej politike.
Áno, slovenský prezident na tom veľa nezmení, ale je zodpovednejšie, keď politici prestanú vŕšiť chyby a otočia. Rastie nádej, že postupne začnú hľadať riešenia. Väčšiu zodpovednosť má Biden (Trump) a Scholz (Merz), ale ako sme videli pred pár týždňami v Paríži, aj malé štáty vedia zohrať dôležitú rolu. Ďalšie vŕšenie chýb vedie len k tomu, pred čím naši atlantisti tak nástojčivo varujú: Rusi sú bližšie k našej hranici a Ukrajina sa mení na krajinu bez detí a perspektívy. Vojna všetko pre Európu aj Ukrajinu len zhoršila a jej pokračovanie ju môže zhoršiť ešte radikálnejšie.
Pani prezidentka Čaputová sa mýli, ak to považuje za strašenie. Je to presne naopak. Strašné by bolo, ak by sme to nechceli vidieť a namiesto výsledkov vojny videli iba vlastnú propagandu.
Máme v pamäti, ako počas bombardovania Juhoslávie Američania povzbudzovali Maďarov, aby poslali vojakov na sever Srbska. Aj ako o hypotetickom vyslaní vojakov na Ukrajinu dnes hovoria vo Francúzsku, Británii či zostreľovaní rakiet z Poľska u našich severných susedov. Do vojny sa dá zapojiť ľahšie, ako verejne Čaputová hovorí, napokon, sama presadzovala prijatie Ukrajiny do NATO, čo je bianco šek na vojnu.
Pred sobotou preto treba povedať, že v najdôležitejšej otázke našej doby sú medzi oboma kandidátmi v tejto otázke isté rozdiely. Pellegrini nerozumie medzinárodnej politike, ale jeho dnešné postoje k vojne sú dôležitejšie ako Korčokova angličtina.
II.
Nový prezident zohrá väčšiu rolu v domácej politike ako v tej zahraničnej. A to platí aj vtedy, ak by sa stal miláčikom západných médií. Videli sme pri pani Čaputovej, ako ľahko sa to v médiách vyrába, ale tiež to, že to nemusí mať významnejší vplyv.
Najväčší vplyv bude mať meno nového prezidenta na domáci politický zápas, najmä na budúcu podobu opozície.
Ak vyhrá Korčok, vláda získa silnejšiu oponentúru, ako je dnešná opozícia. A to najmä kvôli niektorým personálnym nomináciám, ktoré závisia od prezidenta. Vo viacerých otázkach by to štátu prospelo. Sudcovia, generálny prokurátor, guvernér národnej banky, sú len niektoré z nich. Aj tu treba povedať bé, Korčok by síce vyberal nominantov s inými predstavami o riadení štátu, ale ťažko čakať prekvapenie, že by vybral inak ako striktne liberálnych kandidátov.
Korčok patrí ku generácii politikov, ktorí si neuvedomujú zodpovednosť za sériu chýb a za zlé personálne nominácie počas pôsobenia v Matovičovej a Hegerovej vláde. Pellegrini je rovnaký prípad. Korčok by však k SIS dokázal pristúpiť sebavedomejšie ako Pellegrini, v prípade nominácií na veľvyslancov to však už môže byť naopak.
Ťažko dnes povedať, či by Korčok dokázal byť úspešnejším voči vláde, ako boli Kiska a Čaputová. Rovnako ťažko povedať, či by takým vedel byť Pellegrini v prípade, že by došlo k zmene vlády po ďalších parlamentných voľbách.
To, čo povedať vieme, je, že budúci prezident zásadnejšie ovplyvní charakter a podobu súčasnej opozície. Ak by Korčok vyhral, opozícia bude liberálnejšia a jednotnejšia, pretože sa tak správala v kampani, a bude to považovať za potvrdenie správnej cesty. Ak by Korčok prehral, bude snaha jeho mandát využiť v opozícii (nová strana), čo môže ohroziť budúcnosť KDH a SaS a nanovo pretvoriť mapu opozičnej politiky.
Právo veta, ktoré by Korčok voči parlamentu nepochybne využíval častejšie ako Pellegrini, nemusí byť zásadný problém, kým bude mať vláda súčasnú väčšinu. Korčok však bude vládu skôr zjednocovať a utužovať, ako rozdeľovať a vnútorne oslabovať. Fico by v ňom získal relevantnejšieho oponenta v ústavnej funkcii.
Toľko dve dôležité témy, podľa ktorých sa budú mnohí z nás rozhodovať.
Prejdime však k niečomu, čo sa možno ukáže dôležitejšie ako meno budúceho prezidenta. A to je zmena spoločnosti aj politiky, ktorú sme cez kampaň mohli vidieť. Kam nás to Korčok a Pellegrini posunuli...
III.
Obidvaja kandidáti sa prezentovali ako vlastenci a do konca kampane posielali odkazy aj kresťanským voličom. Obidvom týmto snahám chýbala vnútorná integrita a presvedčivosť.
Slovenské vlajky a národné symboly aktívne využívali obaja, viac to vyniklo pri Korčokovi. Zdá sa, že sú preč časy, keď dvojkríž našim liberálom smrdel ľudáctvom alebo ho považovali za posledné útočisko gaunerov. Oboje je len dobre.
Ešte lepšie by bolo, keby sme vlastenectvu ponechali jeho pôvodný obsah. Žiaľ, ani jeden z kandidátov to nedokázal pomenovať. Vlastenci napríklad neargumentujú odchodom mladých ľudí, pretože naň nevidia dôvod ani v tých najťažších časoch. Práve vtedy sa predsa vzťah k vlastnému štátu potvrdzuje. Rovnako nemôžu prijať argument, že ich oponent je protislovenský kandidát. Vlastenectvo spája, nie rozdeľuje.
Presnejšie, vlastenectvo si vyžaduje viac obetovania ako oceňovania. Príkladom je aj generál Štefánik, s ktorého obrazom a symbolikou aktívne pracovali obaja kandidáti.
Ani Pellegrini, ani Korčok v doterajších politických kariérach však nepreukázali štefánikovského ducha. Vyžadovalo by si to nielen asertívnejší prejav v západných salónoch či vo vzťahu k pražským politikom, ale aj viac porozumenia geopolitike. Napokon, Štefánik nebol ani taký stopercentný demokrat, ako sa domnievajú apologetici, a štát bol pre neho hodnota. Fantazírovanie o vzdaní sa práva veta kvôli silnejšiemu hlasu EÚ je tomu vzdialené. (Rovnako ako je realite vzdialené, že EÚ môže mať väčší vplyv vo svete.)
Mávanie slovenskými vlajkami, ale aj ich ukladanie podľa Orbánovho vzoru, je preto skôr prejavom estetiky než uvedomelého vlastenectva.
Príznačné je, že ani jeden z kandidátov neotvoril tému demografie, hoci sa na Slovensku rodí najmenej detí v dejinách. Ako je možné, že to politikov vôbec nezaujíma? Nebude to skôr tak, že práve tým sa k niečomu priznávajú?!
Smutné bolo aj zahrávanie s kresťanstvom.
Ani jeden z kandidátov až doteraz neprejavoval akýkoľvek zvýšený rešpekt ku kresťanstvu. Kampaň to len potvrdila a kňazi či kresťania z verejného života, ktorí sa za jedného či druhého premotivovane angažovali, viac povedali o sebe ako o svojom kandidátovi. Bolelo pri tom srdce, trpel rozum.
Keď v minulosti kandidovali kandidáti, ktorí si zaslúžili podporu, kňazi boli často ticho. Teraz, keď ani jeden z kandidátov nezdieľa kresťanský pohľad na človeka a jeho prirodzené práva, nie je ochotný sa za kresťanstvo postaviť, nemeniť názor na definíciu manželstva, chrániť práva nenarodených detí či odmietnuť eutanáziu, teda otázky, o ktorých sa nevyjednáva, sa mnohí nepochopiteľne hlasno angažovali. Občas sa zdalo, akoby kňazi chceli nahradiť hercov a herečky a menili sa na fanúšikov, nie reprezentantov inštitúcie, ktorej moc nie je z tohto sveta.
Najviac prekvapovali kňazi, ktorí sa zastávali kandidáta a pritom vôbec nehovorili o kresťanstve. To, čo už roky vidíme na Západe, máme už aj doma.
Kresťanstvo sa v tejto kampani stalo symbolom, ktorému možno vstreknúť falošný obsah a urobiť z neho trik na oklamanie voličov. A bolo to možné len preto, že túto hru hrali s Korčokom a Pellegrinim niektorí kresťania.
Korčok bez problémov popritom posielal kódovaný odkaz progresívnym a dúhovým voličom (občiankam a občanom), že to nemyslí vážne. Kto nepochopil, dostal fotku s pani farárkou Polckovou. Pellegrini rovnako bez problémov kamufloval svoje dlhoročné postoje, keď sám hlasoval za homozväzky a odmietal viac informácií pre tehotné ženy či pravoslávnu cirkev na začiatku pandémie nazval iba jednou z organizácií tretieho sektora. Obidvom to prešlo.
Tieto voľby už majú jeden výsledok. Kampaň ukázala, kam sa posúvame, keď v politike chýbajú skutočne národní a kresťanskí politici. Domáca politika sa vyprázdňuje, stále viac je iba o moci.
V sobotu sa to nedá vyriešiť, ale ak sa v tejto otázke niečo hlbšie nezmení, voľby budú čoraz viac strácať svoj hlavný zmysel.
