EÚ sa k Erdoganovi správa ako európske mocnosti k Hitlerovi, píše arabský intelektuál

Európska únia sa postavila na stranu Turecka proti Taliansku. V politickom strete s ekonomickými dôsledkami, ktorý explodoval medzi Talianskom, spoluzakladajúcim štátom Európskej únie, a diktátorským režimom tureckého prezidenta Erdogana.

Podobne sa postavila na stranu Iránu v spore s Izraelom. V jadrovej konfrontácii s vojenskými dôsledkami medzi Izraelom, štátom židovského ľudu prinúteným brániť sa proti obrovskej väčšine arabských a islamských štátov popierajúcich jeho právo na existenciu, a islamským teokratickým režimom ajatolláhov, ktorý si nikdy nenechá ujsť príležitosť objasniť svoju vôľu vymazať Izrael z mapy.

Európska únia sa dištancovala od vyhlásenia talianskeho predsedu vlády Maria Draghiho a implicitne ho odsúdila. Draghi totiž nazval tureckého prezidenta Erdogana diktátorom, keď sa nezdvorilo zachoval k predsedníčke Európskej komisie Ursule von der Leyenovej na oficiálnej návšteve Turecka. Únia tiež de facto odsúdila Izrael, ktorý mal sabotovať iránsky jadrový areál Natanz kybernetickým útokom, čo vraj malo za následok prerušenie programu obohacovania uránu na najmenej deväť mesiacov. Napriek tomu, že teokratický islamský režim v Iráne zopakoval hrozbu „zrovnať so zemou Tel Aviv a Haifu“.

Hovorca Európskej komisie v rozpore s Draghiho tvrdením vyhlásil: „Turecko je štát, ktorý má volený parlament a voleného prezidenta, voči ktorému máme niekoľko výhrad, a s ktorým spolupracujeme v mnohých odvetviach. Ide o komplexný obraz, ale nie je na Európskej únii, aby hodnotila systém alebo osobu.“

Rovnako Európska únia odsúdila útok na iránsky jadrový areál Natanz. Hovorca Európskej komisie pre zahraničnú politiku Peter Stano povedal: „Odmietame akýkoľvek pokus znemožniť diplomatické úsilie o iránsky jadrový dialóg. Všetky okolnosti tohto incidentu treba okamžite objasniť. Neexistuje žiadna alternatíva k diplomatickej ceste riešenia problémov týkajúcich sa jadrovej energie v Iráne.“

Je absurdné, že Európska únia bráni diplomatickú cestu, keď aj 7. marca iránsky minister obrany Amir Hatami pohrozil, že zrovná so zemou izraelské mestá.

Európska únia v skutočnosti podľahla vydieraniu Erdoganovho diktátorského režimu a nechala sa napadnúť štyrmi miliónmi utečencov, ktorí sú na úteku zo Sýrie kvôli vojne, hoci ju podporuje sám Erdogan. Je hlavným podporovateľom islamských extrémistov známych ako „Moslimské bratstvo“ a islamských teroristov z takzvaného Islamského štátu. Tak ako sa Erdogan obáva negatívneho vplyvu na svoje hospodárske, obchodné a energetické záujmy v Turecku a možnej vnútornej destabilizácie zo strany miliónov Turkov žijúcich v Európe, rovnako sa Únia obáva negatívnych vplyvov na svoje energetické, hospodárske a obchodné záujmy s Iránom.

EÚ ustupuje Erdoganovi ako európske mocnosti ustupovali Hitlerovi

Európska únia sa správa ako Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Taliansko voči nemeckému diktátorovi Adolfovi Hitlerovi v roku 1938 v Mníchove, kde mu po anexii Rakúska dovolili anektovať časť Československa. Európske štáty si vtedy predstavovali, že týmto postupom uspokoja Hitlerove ambície. Winston Churchill odsúdil politiku ústupkov európskych štátov slovami: „Človek, ktorý stále ustupuje, je ako ten, kto kŕmi krokodíla v nádeji, že ho zožerie až nakoniec.“ Podobne odsúdil vydanie Československa Hitlerovi zo strany európskych štátov: „Mohli ste si vybrať medzi vojnou a potupou. Vybrali ste si potupu a budete mať vojnu.“

História nás učí, že fanatických tyranov a vojnových štváčov treba zastaviť, čeliť im s rovným chrbtom a s použitím všetkých potrebných prostriedkov – ak sa zaviažeme, že zaplatíme cenu, ktorú si vyžiada zabránenie zhoršeniu situácie. V konkrétnom prípade tureckého diktátora Erdogana by to mohlo viesť k vojne proti Grécku a k vážnym nepokojom vo vnútri európskych štátov, zatiaľ čo v prípade teokratického islamského režimu v Iráne by to mohlo viesť k atómovej vojne proti Izraelu.

Európska únia len ďalší raz potvrdila svoju politickú a vojenskú nejednotnosť, ktorá má skôr finančné záujmy na úkor dobra európskych občanov. A ďalší raz z toho vyvodzujeme záver, že čím skôr opustíme túto Úniu, tým lepšie bude pre nás Talianov. Tým skôr obnovíme našu menovú, legislatívnu, súdnu, ako aj obrannú, bezpečnostnú, potravinovú, energetickú a informatickú zvrchovanosť, a tým skôr budeme schopní realizovať skutočný záujem Talianska a primárne dobro Talianov.

Milujeme Taliansko. Poďme vpred silní v pravde a s odvahou v slobode.

Text vychádza s dovolením egyptského publicistu Magdiho Cristiana Allama pôvodom z Káhiry a s talianskym občianstvom, ktorý bol poslancom Európskeho parlamentu za Taliansko: Magdi Cristiano Allam. Preklad a editácia: Bohumil Petrík.