Slovensko dnes nemá ani jedno, ani druhé. Vlastný raketový štít S-300 sme v roku 2022 po tlaku Spojených štátov darovali Ukrajine. S prísľubmi ministra Naďa, že Slovensko budú chrániť spojenci so svojimi vlastnými protiraketovými systémami. Vraj tu ostanú dovtedy, kým to bude potrebné.
Neostali.
Najskôr odišli Američania. Po nich Nemci. A nakoniec aj Taliani.
S týmto scenárom sa, samozrejme, rátalo. Hoci Naďovi ľudia z ministerstva obrany pred voľbami spochybňovali kritiku a ubezpečovali, že „rotačný systém“ by mal fungovať.
Prezidentka Čaputová minulý rok priznala, že Slovensko nemá vyriešenú obranu vzušného priestoru. Na samite NATO 2023 vo Vilniuse naliehala na spojencov, aby zabezpečili trvalé riešenie. V záveroch samitu sa objavila zmienka o tom, že NATO zariadi „posilnenie protivzdušnej obrany východného krídla Aliancie“. Spojenci sa mali postarať o pravidelný rotačný systém, ktorý by garantovalo velenie NATO – aby slovenská vláda nemusela každý rok vybavovať náhradné (a dočasné) riešenia.
Aj tento záväzok sa napokon ukázal ako bezobsažná fráza. Vláda musela osloviť so žiadosťou o novú pomoc Holanďanov aj Američanov. Bez výsledku.
Vyzerá to tak, že Slovensko ostane (s prepáčením) s holým zadkom pomerne dlho. A ak aj po rokoch zoženieme vlastnú náhradu za S-300, bude extrémne predražená a dodaná s meškaním. Dôvody sú dva.
Prvým je zvýšený dopyt po protiraketových systémoch v Európe. Žiada ich Ukrajina. Žiadajú ich pobaltské štáty. A žiadajú ich aj ďalšie európske krajiny, ktoré chcú posilniť svoje protiraketové kapacity. Z bezpečnostných dôvodov.
Druhý dôvod prišiel do hry koncom minulého roka – po začiatku vojny Izraela v Gaze. Vojenský úder Izraela na Pásmo Gazy zvýšil riziko väčšieho konfliktu na Blízkom východe. A tým zvýšil aj dopyt po západných protiraketových a protidronových systémoch pre Izrael a jeho spojencov.
Po útoku Iránu na Izrael, ktorý naplno zamestnal izraelskú protivzdušnú obranu, to platí dvojnásobne. Izrael a jeho partneri spotrebovali na obranu stovky rakiet (o tejto téme viac v bode 4).
Plánované stretnutie zástupcov slovenskej a izraelskej vlády sa odložilo. Rokovať sa malo o izraelskej ponuke protiraketového systému pre slovenskú armádu… Ak sa rokovania presunú na náhradný termín, tak zrejme s novými, tvrdšími podmienkami dodávateľa. Termín dodania aj konečná cena môžu výrazne narásť.
Sny ministra obrany Kaliňáka, ako by Slovensko mohlo mať vlastný systém protivzdušnej obrany do štyroch rokov, bude treba prehodnotiť. Slovensko bude čakať v poradovníku veľmi dlho.
A dovtedy sa môžeme spoliehať len na to, že spojenci ministrovi obrany raz dvihnú telefón. A zopakujú mu starú frázu, ako myslia na svoje sľuby – na bezpečnosť východného krídla NATO.
A možno aj na bezpečnosť Slovenska.
2. S Dankom opatrne
Ficova koalícia po zvolení Pellegriniho za prezidenta rieši dva problémy. Jeden osobný a druhý politický.
Danko chce oba vyriešiť jednou ranou: tým, že by sa stal predsedom parlamentu namiesto Pellegriniho, respektíve Rašiho (Hlas).
Osobná rovina sporu je výlučne o Dankovi. Bojuje o prežitie vo vlastnej strane, kde mu prerastajú cez hlavu nezávislí spojenci okolo Tarabu. A kde mu hrozí pád SNS hlboko pod päť percent. Danko nutne potrebuje silnú, a hlavne viditeľnú verejnú funkciu.
Vypýtal si to isté, čo chcel už po voľbách – predsedu parlamentu. Vtedy to neprešlo kvôli Pellegrinimu. Dnes je táto funkcia voľná. Danko zacítil šancu a zatiaľ ju nepustil.
Zaujímavé je, že Danka podporuje aj premiér Fico. A zrejme nejde len o zdvorilostnú pózu, ale o celkom reálny záujem vyvážiť pomery síl v koalícii.
Okrem starého osobného problému Andreja Danka je tu aj nový politický problém: neprimerane silné postavenie Hlasu a jeho ľudí. Formálne sa, samozrejme, nič nemení. Pellegrini vycúva z Hlasu – ako údajne nestranný prezident (tak káže nepísaná tradícia).
Reálne sa však mení veľa. Pellegrini ako zakladateľ Hlasu získa funkciu prezidenta. K tomu má jeho strana polovicu ministrov. A nárok na šéfa Národnej rady. Mocenská pozícia ľudí z Hlasu je neprimerane silná. Nemalo by prekvapovať, že obočie po Dankovi dvihol aj Fico.
Scéna je nastavená celkom jednoducho. Danko žiada priveľa. No Hlas má priveľa. Ak si má Fico vybrať medzi jedným či druhým extrémom, zrejme je naozaj bližšie k Dankovi. Aj keď len vo voľnom štýle, bez tvrdého tlaku na prepisovanie koaličnej dohody…
Danko rieši problém, ktorý je prevažne osobný (prežitie v pozícii lídra strany). Fico zas rieši problém, ktorý je prevažne politický. Na jednom z jeho koncov je nespokojnosť a nervozita šéfa SNS, ktorá by mohla prerásť do politických kríz vnútri koalície. Vo Ficovom záujme nie je oslabovanie a možný kolaps SNS.
Druhým koncom problému Fica je rastúci vplyv ľudí z Hlasu. Kombinácia úradu prezidenta, silnej vládnej strany a šéfa parlamentu prináša koncentráciu moci v rukách jednej skupiny, akú sme tu ešte nemali.
Ak je politika umením možného, Pellegrini a jeho strana išli nadoraz. Za hranicu, kde sa končí politický balans. Ak si to budú chcieť udržať, nutne budú narážať aj na Danka, aj na Fica.
Nechceme predbiehať, ale je celkom pravdepodobné, že funkcia predsedu parlamentu ostane dlhší čas neobsadená. Na úspech Rašiho v tajnej voľbe nestačí koaličná dohoda. Potrebná je aj spokojnosť partnerov s jej následkami. Napríklad po hladkom zvolení predsedu parlamentu za prezidenta…
Na to sa pri podpise koaličnej dhody nemyslelo. Dnes sa to ukazuje ako chyba, ktorá sa bude naprávať len ťažko.
3. Progresívni extrémisti v Bruseli
V Bruseli sa progresívci postarali o veci, ktoré pripomínajú praktiky komunistických režimov. Proti konferencii národných a konzervatívnych síl NatCon zasahovali úrady a polícia. Dôvod: nepáčila sa progresívcom.
Najskôr sa na to išlo manipulatívne. Úrady ovládané progresívnymi kádrami tlačili na hotely a majiteľov priestorov, aby konferenciu NatCon blokovali. Musela sa trikrát sťahovať na iné miesto. Nakoniec zakročil aj starosta bruselskej mestskej časti. Emir Kir žiadal políciu, aby akciu zakázala, lebo vraj vykazuje znaky extrémizmu a mohla by narušiť verejný poriadok. Polícia zakročila a konferenciu zrušila.
Našťastie, súd toto rozhodnutie zrušil ako neprimerané a neodôvodnené. Konferencia, na ktorej vystúpil okrem iných aj Orbán – terč novodobej pokrokovej inkvizície – sa napokon konala. Aj keď s trpkou kulisou, o ktorú sa postarali „autority“.
Zlou správou je, že takéto primitívne praktiky sa zrejme budú množiť. Postarali sa o to nové pravidlá pre posudzovanie extrémizmu. Kanada, Británia aj Brusel ich prehodnocujú. Po novom má byť za extrémizmus považované nielen podnecovanie nenávisti a násilia, ale aj akékoľvek iné vystúpenie, ktoré niekto označí za urážlivé pre vybrané skupiny.
V praxi to znamená, že podľa nových noriem by mal byť extrémista takmer každý, kto nie je dostatočne inkluzívny, progresívny a oddaný dúhovej či transrodovej ideológii. Pretože kto je konzervatívne alebo národne založený, ten uráža menšiny z kategórie queer. A mal by byť postavený mimo zákona.
Priznal to aj Emir Kir. Progresívec tureckého pôvodu a prevychovaný islamista. Zistil, že vízia NatCon „nie je len eticky konzervatívna, ale je zameraná aj na obranu národnej suverenity“. A to je pre progresívneho súdruha niečo neprijateľné. Preto hnal proti NatCon políciu.
Tento prípad potvrdzuje, aké nebezpečné sú snahy okresávať slobodu slova v záujme údajného boja proti extrémistom. Môže sa to končiť návratom do totality. Nie fašistickej. Ani komunistickej. Nová forma totality, ktorá si vynucuje názorovú jednofarebnosť, by bola progresívna.
Inak, pri tomto spore sa to s extrémizmom celkom preklopilo – z nôh na hlavu. Nie, extrémisti nie sú konzervatívci ani suverenisti. Sú na správnej strane – ako ochrancovia slobody a prirodzeného spoločenského poriadku. Ako extrémisti sa vyfarbili progresívni fanatici. Dnes sú to oni, kto preukázateľne porušuje základné práva iných. A kto demoluje ústavný poriadok postavený na slobode, demokracii a ochrane súkromia.
4. Úspešný ťah Izraela (a po ňom aj Ruska)
V prehľade ešte musíme spomenúť výbušné geopolitické hry, o ktoré sa postarala izraelská vláda. Dosiahla presne to, čo potrebovala – útok Iránu a eskaláciu konfliktu na Blízkom východe.
Izrael bol od začiatku roka pod silným medzinárodným tlakom. Jeho právo na odvetu za októbrové teroristické útoky, respektíve jeho právo na obranu, sa zvrhlo do hromadného zabíjania Palestínčanov v Gaze s desiatkami tisíc civilných obetí (prevažne detí).
Viacerí západní lídri obvinili Izrael z genocídy a trvali na zastavení vojenskej operácie v Gaze. Oprávnene. Prerastalo to do humanitárnej katastrofy, čo poburovalo západnú verejnosť a následne aj západné vlády.
Izrael to však otočil.
Izraelské sily zbombardovali budovu iránskeho konzulátu v Damasku. Bola to jasná provokácia. Vojenský útok štátu na diplomatické budovy nemá v modernej histórii obdobu. Bombové útoky na diplomatické misie zvyčajne podnikali teroristi, nie štáty. Bolo zrejmé, že cieľom akcie bolo vyprovokovať Irán na odvetu.
Tá prišla cez víkend. Irán odpálil stovky rakiet a dronov na Izrael. Bol to obmedzený úder zameraný na demonštráciu sily, vyťaženie izraelskej protivzdušnej obrany a na materiálne škody na izraelskom vojenskom letisku. Irán zjavne nechcel riskovať veľkú vojnu s Izraelom (a Spojenými štátmi). No zároveň nemohol ostať ticho.
Izrael dosiahol, čo chcel. Už nie je agresorom, ktorého svet napomína za neprimerané použitie sily proti obyvateľom Gazy. Po novom je obeťou, ktorému západný svet vyjadruje jednoznačnú podporu.
Nie, Izrael nechcel rozširovať konflikt na veľkú regionálnu vojnu. Izrael potreboval zvýšiť napätie a riziká. A s nimi potreboval obnoviť podporu západných spojencov.
Krátko po iránskej odvete izraelská vláda masívne zvýšila počet vojakov v Gaze. Čistky pokračujú zrýchleným tempom.
Okrem Izraela je tu aj ďalšia krajina, ktorá dosiahla to, čo potrebovala. Rusko. Úder Iránu, spojenca Ruska, bol dizajnovaný tak, aby vyčerpal veľkú časť izraelskej protiraketovej a protidronovej obrany. Izrael a jeho spojenci spotrebovali stovky rakiet. Za pár hodín. Ďalšie stovky až tisíce budú potrebovať pre prípad ďalších útokov.
Protiraketová munícia je nielen drahá. Je aj mimoriadne náročná na výrobu (materiálne aj časovo). Masívne zvýšenie strategických raketových zásob pre bezpečnostné potreby Izraela bude náročné. No zároveň to bude priorita Spojených štátov.
A Ukrajina, ktorej Američania sľubovali zbrane potrebné pre veľkú vojenskú porážku Ruska?
Ukrajina, ktorej Američania sľubovali zbrane potrebné pre veľkú vojenskú porážku Ruska, bude musieť počkať. Spojené štáty od konca minulého roka – a od vojny Izraela v Gaze – držia Ukrajinu odparkovanú na vedľajšej koľaji. Medzi čakateľmi na vojenskú pomoc.
Bezpečnostná mapa sa totiž zmenila. Už sa nehrá poker o jeden štát. Hrá sa šach na podstatne širšom poli.
A kto je v tomto rozšírenom formáte pešiak a kto kráľ… O tom sa tu asi nebude ani sekundu diskutovať.
