V situácii, v ktorej sa teraz ocitáme, sa môžeme pýtať: Aké sú dnes naše istoty? Kto sú naši priatelia? Kde je skutočná solidarita? Vieme, že udalosti, ktoré sa odohrali pred siedmimi rokmi, súvisia s jednou bolesťou, s ktorou sa dnes stretáva celý súčasný svet: je ňou nedostatok úcty k druhému človeku, nedostatok ľudskej vzájomnosti, ľudského bratstva. Ak nás snáď vrbětická stopa privádza až do Sýrie, chcel by som pripomenúť naozajstné utrpenie sýrskeho národa, národa, ktorý je tak úzko spojený s životom prvotnej Cirkvi, aj s osudmi sv. apoštola Pavla. Môžeme dokonca povedať, že kniha svedka tamojšieho utrpenia, patriarchu kardinála Lahama, Moja milovaná Sýria nám môže odpovedať na niektoré otázky, ktoré sa viažu aj k onomu muničnému skladu vo Vrběticiach.

Súčasné udalosti nám ukazujú, že ak chceme byť slobodným a suverénnym štátom, musíme byť sami hrdí, aby sme dokázali chrániť svoju integritu a suverenitu. Na druhej strane si však musíme uvedomiť, že ak máme počítať s pomocou ostatných, musíme byť zodpovední. A tiež musíme plniť povinnosti, ku ktorým nás zaväzujú medzinárodné zmluvy. Ak nebudeme hovoriť jednotným hlasom, ak budeme využívať ako pandémiu koronavírusu, tak aj tento prípad na vnútorné spory, v ktorých zabúdame na spoločné dobro a na spoločný osud tejto krajiny, nášho štátu, potom musíme počítať s tým, že zostaneme opustení. O tom nás poučuje celá naša história.

Ak chceme, aby sme skutočne žili vo svete, v ktorom je zachovávaná sloboda, ľudská dôstojnosť, práva človeka a skutočná demokracia, potom si musíme uvedomiť, že je potrebné prijať veľké dedičstvo, z ktorého vyrástla celá naša civilizácia – jej antické a židokresťanské korene; od tých sme sa však odrezali, a preto dnes prestali vyživovať nielen súčasný politický život, vrátane toho medzinárodného, ale dokonca aj vzťahy medzi jednotlivcami navzájom: rodinou začínajúc a štátnymi inštitúciami končiac.

Hlas, ktorý mal vrátiť Európe zničenej druhou svetovou vojnou a poničenej totalitnými ideológiami dôstojnosť, je Ježišov hlas. Je to hlas zlatého pravidla: „Čo chceš, aby iní robili Tebe, to čiň Ty im" (Mt 7, 12). A tiež hlas, ktorý vynáša na povrch pravidlo rovnosti medzi ľudskými bytosťami: „Čokoľvek ste urobili jednému z najmenších, mne ste urobili" (Mt 25, 40). Vo svetle týchto slov sa musíme pýtať, či silnejší má právo rokovať so slabším mocensky, z pozície sily, alebo má povinnosť rešpektovať jeho integritu a jeho práva.

Rovnako tak nám však tieto Ježišove slová pripomínajú, že priateľstvo zaväzuje aj vtedy, keď priateľ nie je schopný konať adekvátne. A tak by som v tejto situácii chcel pripomenúť, že predovšetkým my, kresťania, my, ktorí sa odvolávame na onen veľký odkaz Knihy kníh, Starého i Nového zákona, cítime svoju povinnosť pozdvihnúť hlas k modlitbe; aby sme dokázali stáť vždy na strane pravdy a dobra.

Kedykoľvek sme v minulosti boli v ohrození, museli sme odložiť všetko, čo nás rozdeľuje. Spomeňme si na zrodenie nášho slobodného demokratického štátu po prvej svetovej vojne. Spomeňme si na hnutie odporu v čase druhej svetovej vojny. Spomeňme si na odpor proti komunistickej totalite a diktatúre v osemdesiatych rokoch. V týchto chvíľach sme vždy vedeli, čo je spoločné dobro, sloboda, dôstojnosť a právo človeka žiť slobodný a dôstojný život.

V tomto roku si pripomíname 1100. výročie od zavraždenia sv. Ľudmily, svätice, ktorá bola vychovávateľkou Ochrancu našej krajiny, sv. Václava. Ona je ctená u nás aj na východe, katolíkmi i pravoslávnymi. Jej ochrane zverujeme naše krajiny a jej orodovaniu všetky naše súčasné aj minulé zranenia s prosbou o ich uzdravenie. V Dvořákovom oratóriu vystupuje Sv. Ľudmila podobne ako v Muchovej epopeji ako Matka celého Slovanstva. Kiež ako Matka privedie svoje deti k dobrým vzťahom založeným na vzájomnej úcte a ako dobrá vychovávateľka privedie Slovanov k múdrosti prameniacej z evanjelia.

Na záver inšpirovaný prezidentom Václavom Havlom dodávam: Sv. Ľudmila, prihováraj sa za nás, budeme to ešte potrebovať.

+Dominik kardinál Duka OP
arcibiskup pražský a primas český