Portugalsko sa tomuto obchodu snažilo zabrániť prostredníctvom blokády marockých prístavov. Pridal sa pápež, ktorý zakázal kresťanom predávať zbrane neveriacim. Protestantskí Angličania sa osvedčili ako skvelí pašeráci, ktorí dokázali obísť portugalské hliadky a spoľahlivo doručiť šarífovi nové zbrane.
Za čias anglickej kráľovnej Alžbety I. bolo verejným tajomstvom, že obchod podporuje priamo anglická vláda. Marocký cukor nielenže pomohol vytvoriť a zásobovať anglický cukrovarnícky priemysel, nezávislý od trstiny z katolíckych kolónií. Maroko tiež začalo exportovať liadok, v tom čase surovinu strategického významu potrebnú na výrobu strelného prachu.
Obidve strany mali z tohto obchodu úžitok. Sa’adijovcom sa v polovici 16. storočia vďaka európskym zbraniam podarilo zjednotiť Maroko a izolovať spomínané portugalské pobrežné pevnosti od zdrojov z vnútrozemia. Neskôr ich, za pomoci expertov z Talianska, v tom čase svetovej špičky v obliehaní, začali jednu po druhej dobýjať. Stačilo niekoľko desaťročí obchodu, aby zaostalé Maroko dokázalo poraziť v tom čase ešte stále mocnú portugalskú ríšu.
Zápas vyvrcholil v roku 1578, keď Portugalci podnikli veľkú vojenskú výpravu s cieľom dosadiť na marocký trón bábkového sultána. Šarífove vojská pri meste Ksar-el-Kebir porazili portugalských útočníkov. Bitka vstúpila do histórie ako bitka troch kráľov. Maročania v boji zabili portugalského kráľa, jeho kandidáta na sultána a zároveň padol vtedajší šaríf. Nástupcom sa stal jeho brat Ahmed, ktorý prijal titul Al-Mansúr bi Aláh, v preklade víťaz z vôle Božej.
Za Al-Mansúra zažívalo Maroko zlaté časy a spojenectvo s Anglickom zároveň dosiahlo vrchol. Maročania využili technologickú prevahu a vďaka strelným zbraniam rozšírili územie o Gao a Timbuktu v subsaharskej Afrike, čo bol jeden z najväčších vtedajších zdrojov zlata.
Maroko sa tiež aktívne podieľalo na boji proti Španielsku, úhlavnému nepriateľovi Anglicka a superveľmoci vtedajšieho obdobia. Alžbeta I. začala Al-Mansúrovi okrem zbraní dodávať drevo na výstavbu galejí, s ktorými ohrozoval španielske pobrežie a ostrovy počas anglicko-španielskych konfliktov.
Veľké plány v Novom svete
No Al-Mansúr mal oveľa väčšie ambície ako len odpútavať španielsku pozornosť od Albiónu. Španielsky problém chcel vyriešiť nadobro. Alžbetu napríklad pobádal, aby poskytla anglické lode na opätovné dobytie Pyrenejského polostrova moslimami.
Potom prišiel s návrhom, aby Angličania prepravili marocké vojská do Južnej Ameriky, aby tam dobyli španielske kolónie. Al-Mansúr si predstavoval, že islamizuje Nový svet, a keď raz príde Mahdí, privítajú ho veriaci na obidvoch stranách Atlantiku.
Anglická kráľovná tieto návrhy naozaj zvažovala. Plány sa však nakoniec nenaplnili, pretože obidvaja panovníci, Alžbeta I. aj Al-Mansúr, čoskoro po týchto diskusiách zomreli.
Sa’adijovské Maroko tak nevstúpilo do histórie ako pokoriteľ Španielska, ale určite zohralo kľúčovú rolu v anglickom vzostupe do roly svetovej mocnosti. Obchod so šarífom pomohol vytvoriť niekoľko kľúčových anglických priemyselných odvetví a zároveň zvíťaziť v konflikte so superveľmocou tej doby, Španielskom. Kontakt s Orientom pravdepodobne inšpiroval autorov, aby v anglickej literatúre vytvorili priestor pre viaceré maurské postavy vrátane Othella zo slávnej Shakespearovej tragédie.
