Primárka geriatrie: Senior nie je pokazené auto a my nie sme autoopravovňa

Čo majú so 100-ročnými seniormi z modrých zón spoločné naši 100-roční seniori?

Absolútne nič. Možno by sme vedeli takých starších nájsť na dedinách alebo na lazoch. Seniorov, ktorí sú izolovaní od spotrebnej spoločnosti, takí, ktorí celý život prežili tak, že sa starali sami o seba, čo si dopestovali, to si navarili a tak ďalej. Povedala by som, že to sú asi jediné miesta na Slovensku, ktoré by sa dali porovnať s modrými zónami.

Aj u nás máme storočné babičky. Ukážeme ich do médií, ako pred tortičkou sfúknu sviečku, ale na zábere už nevidíme to, že babička má strčenú plienočku, neprejde na toaletu a nepočuje, nevidí. Rozumiem tomu, že príbuzní sú vďační za každú minútu, ale veľmi záleží aj na kvalite života. Ľudia v pokročilom veku často prežívajú len vo vegetatívnom stave.

Na modrých zónach ma zaujalo, že seniori v pokročilom veku sú navyše neuveriteľne čiperní a duchom mladí. Môžu podľa vás strava a ľahší, no každodenný pohyb, ktorými sú modré zóny typické, spôsobiť také markantné rozdiely v zdravotnom stave našich seniorov a tých z modrých zón?

Stopercentne áno, lebo tam v porovnaní s nami jedia prevažne vegetariánsku stravu. Hlavne veľa chodia a hýbu sa. Máme veľa pacientov, ktorí ešte majú záhradky. To je úžasná vec. Senior tam strávi celý deň. Nikto od neho neočakáva, že porýľuje na jedenkrát celú záhradu, ale stále sa hýbe a je to vidieť na jeho zdravotnom stave.

Iný presedí celý deň pred televízorom, sleduje televízne noviny, potom ide šport, potom ide seriál a pekný deň sa nám skončil a popritom sme zjedli vrecko čipsov, na obed bola sviečková a na večeru zvyšok.

Rozmohlo sa nám, že ženy vo veku 50 plus sa združujú v rôznych organizáciách a chodia na výlety, cestujú, na internete sú zbehnutí, žijú zdravšie. Tým pádom je to na nich poznať. Najdôležitejšia vec je, aby si pacient zachoval čistú hlavu. Tomu pomáha komunikácia s druhými. Človek tak stále dostáva nové podnety. Hlava vďaka nim funguje o 60 až 70 percent lepšie.

Je teda dôležité udržiavať dobré vzťahy so staršími príbuznými?

Kedysi dávno existovali viacgeneračné domácnosti, v ktorých ste mali rodičov, starých rodičov a deti. Deti videli, ako rodičia schádzajú, pomaly sa na to pripravovali a nešírili paniku ako dnes. Deti nevidia rodičov dva až tri mesiace, potom prídu rodičov navštíviť a hneď volajú rýchlu pomoc, lebo mama zrazu vyzerá strašne.

Deti tiež videli, že rodičia sa starajú o starých ľudí. Dnes to tak nie je. Dnes rodiny zo starostlivosti vytesňujú vnúčatá. Súčasné deti vôbec nevedia, že babka a dedko sa môžu pocikať aj pokakať a končí to tak, že tu stojí 20-ročný vnuk a kričí na mňa, že som povinná sa o neho/ňu postarať.

Vnúčatá sú často zvyknuté na to, že babka navarí, napečie úžasnú štrúdľu, umyje okná, operie záclony, ale už nevidia, že potom ešte pol dňa sedí a lapá dych. Ľudia si myslia, že nám sem privezú seniora ako pokazené auto do autoopravovne a vyslovene nám povedia – vráťte nám tú babku/dedka opravenú/ého.

Nadviažem na to, čo ste spomenuli vyššie. Okrem špecifického stravovania a každodenného pohybu výskumy upozorňujú aj na psychickú pohodu. Keby ste to mali zhodnotiť percentuálne, koľko percent tvoria strava a šport a koľko psychika z hľadiska úspešnosti vysokého dožitia v relatívne zdravom stave?

Povedala by som 50 na 50. Psychika zahŕňa práve ten prístup k životu. Keď je niekto celý život optimista a k životu pristupuje veselšie, tak aj k tej starobe tak bude pristupovať. Keď je niekto celoživotný hundroš, tak bude hundroš aj v seniorskom veku a tá liečba bude prebiehať ďaleko horšie, ako keď je pozitívne naladený.

Keď tu mám babinu, ktorá ledva prejde pár metrov, ale je naučená stále niečo robiť, tak keď jej po dvoch dňoch zlepšíme zdravotný stav, už začne chodiť za ďalšími pacientmi, nalieva im vodu a pýta sa, či niečo nepotrebujú. Potom sú pacienti, ktorí prídu do nemocnice, ľahnú si do postele a očakávajú, že všetci budú okolo nich behať a pomaly ani tú ruku nezdvihnú.

Keď si starý človek ľahne do postele a prestane sa hýbať, môže sa mu stať, že sa už prestane hýbať celkom a nemusí mať ani poruchu mobility či kĺbov, ale telo ho jednoducho prestane počúvať.

Skúste dať jeden tip seniorom, ktorí chcú zostať vitálni čo najdlhšie.

Starí ľudia, ktorí majú psíka, majú stále zamestnané telo aj hlavu. Nemôžu si povedať, že dnes prší, tak von nepôjdem. S tým psom von ísť musia.

Je to tisíc maličkostí, ktoré vedia starým ľuďom pomôcť k udržaniu sa v dobrej forme. Keď naopak zostanú sedieť s vyloženými nohami, začne im hustnúť krv a už tu máme infarkty, mozgové príhody a tak ďalej. To, že ste na dôchodku, vám nedáva právo nič nerobiť.

Myslím si, že ľudia v modrých zónach to skrátka pochopili. Lovia ryby, cvičia jogu, zbierajú zeleninu a tak ďalej.

A potom organizácie, ktoré združujú seniorov. Som vďačná za všetky takéto organizácie, ktoré na Slovensku pribúdajú. Stačí, keď vďaka nim chodia na výlety, idú si zaplávať do termálneho kúpaliska alebo pozrieť sa do Košíc na Spievajúcu fontánu. Drží ich to pri živote.

Vaše oddelenie, rovnako ako mnohé ďalšie oddelenia, má dlhodobý podstav. Stále hľadáte uchádzačov na pozície lekárov a zdravotné sestry. Aké benefity ponúkate záujemcom?

Benefity máme. Nemocnica ponúka náborový príspevok a sestry nášho oddelenia majú vzhľadom na náročnosť práce naviac motivačný príplatok, pri ktorom však často skonštatujú, že im to za to nestojí. Keď máme napríklad zraneného pacienta, ošetria mu rany, navyše ho musíte stále sledovať, kŕmiť, napájať, otáčať, prebaľovať a to nie je jednorazová vec, to ide stále dookola.

A keď tá päťdesiatkilová sestra má otáčať stokilového pacienta, nie je to práve predstava skvelej práce. Máme obrovský problém zohnať sestry. Obávam sa, že mnohé oddelenia, všeobecne pre nedostatok sestier na Slovensku, zaniknú.

Na našom oddelení je ťažká, ale pekná práca. Keby mi tu zazvonili traja lekári a desať sestričiek, bola by som najšťastnejší človek na svete.

S nedostatkom personálu sa spája aj problém zníženia kapacity lôžok. Ako ste na tom v súčasnosti?

Pre nedostatok personálu na oddelení už nemáme 60 lôžok, ale 30.

Ak máte obsadené celé oddelenie a privezú sem pacienta v ohrození života, môžete spolupracovať s iným oddelením?

Áno, našťastie je spolupráca s ostatnými oddeleniami dobrá. Ak treba, prevezieme pacienta napríklad na interné oddelenie, ale oni majú tiež svoje obmedzené kapacity. Tento kapacitný problém je všeobecný.

Viete, veľa robí dostupnosť rýchlych záchranných pomocí (RZP). Obvodní lekári dnes už nechodia domov. Sama poznám len jedného, ktorý chodí. Dnes si človek zavolá RZP-čku, aj keď má teplotu 37,8 alebo sa poreže na prste.

Keby si každý za zavolanie RZP musel zaplatiť 50 eur, polovica ľudí by si ju nezavolala. Neviem, čo je to niekedy s dnešnými ľuďmi. Akoby si sami nevedeli pomôcť ani v jednoduchých situáciách.