Mladý herec z Dubnice si zahral v obľúbenom českom seriáli. Aká je jeho vysnívaná postava?

Kedy si po prvý raz hral divadlo?

Mal som 11 rokov a chodil som na literárno-dramatický odbor do ZUŠ v Ilave. Hral som škriatka v muzikáli Snehová kráľovná. Doteraz si pamätám ten pocit, keď som prvýkrát stál pred plným hľadiskom. Bolo to nezabudnuteľne krásne. Vtedy som sa rozhodol, že chcem študovať herectvo.

Hoci si o sebe myslím, že som introvert, keď vyjdem na pódium, niečo sa vo mne zlomí a užívam si tú neskutočnú energiu, ktorú dostávam od divákov. Herectvo som vyštudoval na VŠMU v Bratislave. Momentálne som na voľnej nohe a snažím sa zapadnúť do tohto môjho hereckého sveta.

Aké najbližšie výzvy ťa čakajú?

Už 1. júna ma s Divadlom bez masky čaká v Dome kultúry Ružinov premiéra rodinného muzikálu Takmer pyšná princezná, kde budem hrať kráľa Miloslava. Rozprávku Pyšná princezná pozná asi každý, ale tento muzikál sa od literárnej či filmovej verzie líši v tom, že vznikol pre divadelné prostredie a pre súčasné publikum.

No a potom je to jeden projekt v rámci Objektorária, čo je zoskupenie mladých profesionálov z prostredia divadla a architektúry. Je to výnimočný projekt, ktorý vznikol v spolupráci aj so študentkou doktorandúry na FAD STU v Bratislave, s cieľom vytvoriť multifunkčný mobilný priestor pre nezávislú kultúru a rôzne umelecké experimenty.

Najbližšie budeme skúšať hru Veľký zošit od maďarskej autorky Ágoty Kristóf, čo je predstavenie o dvoch chlapcoch-dvojičkách, ktorí vnímajú krutosť výchovy svojej starej mamy a zároveň hrôzy vojnového sveta cez svoje detské oči.

Čo považuješ za zatiaľ svoj najvýznamnejší projekt?

Myslím si, že každý jeden projekt bol pre mňa v určitom zmysle významný a niekam ma posunul, či už skúsenosťami alebo zážitkami. Momentálne však ešte prežívam dozvuky z natáčania filmu Ťapákovci (pracovný názov), kde som dostal jednu z hlavných postáv po boku s mojimi hereckými vzormi Milanom Ondríkom, Milanom Mikulčíkom, Janou Oľhovou, Petrom Oszlíkom.

Je to môj prvý celovečerný film a cítim obrovskú vďačnosť za tak výnimočné a prekrásne natáčanie. Dva a pol mesiaca sme žili v malebnej dedinke na južnom Slovensku, kde pomaly nebol ani signál. Naozaj sme sa zžili s prostredím a prežívali sme tam doslova rozprávkové leto. Verím, že si výslednú snímku čoskoro pozrieme aj v kinách.

Zahral si si aj v českom kriminálnom seriáli Špecialisti. Čo konkrétne?

Zahral som si jednu z podozrivých postáv kriminálneho zločinu – dokonca invalida na vozíku. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť. Nielen preto, že som musel mať ochrnuté nohy a naučiť sa narábať s vozíkom, ale aj preto, že som prvýkrát hral v češtine.

Máš nejakú vysnívanú rolu?

To je veľmi ťažká otázka. Každá rola je pre mňa vysnívaná, každú prijímam s pokorou a snahou zahrať ju čo najlepšie. Milujem postavy, ktoré prežívajú nejaký vnútorný boj, keď ich ako herec musím „rozlúsknuť“ a sú pre mňa výzvou. No ak by som si mal uletieť v mojich snoch, veľmi rád by som si zahral superhrdinu alebo nejakú postavu v sci-fi filme.

Lepšie sa hrá kladná, alebo záporná postava?

Každá postava má svoje pre a proti, ale keďže sa považujem za pozitívneho človeka, väčšou výzvou je pre mňa zahrať človeka s horšími vlastnosťami, lebo je to v rozpore s mojou povahou. Záporáci sú však pre mňa zaujímavejší.

Bola pre teba niektorá postava tvrdým orieškom?

Momentálne je to postava v spomínanom muzikáli Takmer pyšná princezná, pretože nie som muzikálový herec. Spojiť herectvo, tanec a spev je náročné, no veľmi ma to baví. Spevu sa venujem od malička a aj keď tanec nie je moja silná stránka. Verím, že diváka nesklamem.

Existuje niečo, čo by si zahrať odmietol?

Na hereckej práci je krásne to, že vždy si musíme postavu, ktorú stvárňujeme, obhájiť, aby sme ju vedeli čo najlepšie a najautentickejšie zahrať. Asi neexistuje postava, ktorú by som vyložene nechcel hrať.

Čo je na hereckej práci pre teba najťažšie?

Učenie textov to nie je, ale keď sa nakopí viac povinností, potom je to aj z časového hľadiska náročnejšie všetko stíhať a skĺbiť. Často som od rána do večera v divadle, je to drina, ale keď potom príde spätná väzba od publika, to je pre mňa tá najlepšia odmena.

Mám rád, keď sa pri predstavení naruší pomyselná štvrtá stena a môžeme komunikovať s divákmi. Myslím si, že vtedy vzniká zaujímavá chémia medzi nami a publikum si to potom viac užije.

Pri tejto práci je takisto dôležitá psychická odolnosť, nie?

Povedzme si na rovinu, že sú povolania, ktoré sú oveľa náročnejšie. My sa snažíme ľudom rozdávať radosť a tešiť ich, nemusíme zachraňovať ľudské životy. Ja si herectvom plním svoj sen a som šťastný, že ma moji rodičia i celá rodina podporujú, čo si veľmi vážim. Vďaka tomu môžem lepšie čeliť všetkým výzvam.

Môžu sa v divadle rozvíjať kamarátske vzťahy?

Určite áno. Napríklad ak ideme robiť nezávislé moderné divadlo s kolegami, s ktorými som spolu študoval, tak je to veľmi príjemné. Tvoríme v uvoľnenejšej atmosfére.

Ak práve nemáš predstavenie v divadle, neskúšaš, alebo netočíš, čo rád robíš vo voľnom čase?

Rád cestujem, spievam, športujem, plávam, chodím do prírody, kde čerpám energiu. Tiež si viem dobre oddýchnuť pri sledovaní filmov či seriálov, čo ma zároveň inšpiruje.

Máš nejaký obľúbený film?

Je ich viac, ale keď už mám povedať jeden, tak je to americký oscarový film Chudiatko s Emmou Stone v hlavnej úlohe. To je moja srdcovka.

Pochádzaš z umeleckej rodiny, tvoja mama je úspešná výtvarníčka. Ako si ty na tom s maľovaním?

Kedysi som maľoval aj ja, ale teraz sa tomu už nevenujem. Toto umenie ma však fascinuje. Vždy, keď prídem domov do Dubnice n. V., tak mi mama poukazuje všetky obrazy, ktoré stihla namaľovať. A popri tom sa porozprávame o jej tvorbe aj o mojej práci. Dávame si navzájom rôzne rady, ale aj inšpirácie.

Napríklad aké?

Niekedy jej pošlem fotku ako námet so slovami: „Nechceš to namaľovať?“ Napríklad, keď som bol v Londýne, poslal som jej fotku z metra aj z Národnej galérie. A už je to zvečnené na veľkom plátne, ako súčasť jej aktuálnej výstavy Ikony a obrazy.

Na vernisáži tejto výstavy, ktorá v Dubnickom múzeu potrvá do 30. júna, si svojej mame recitoval básničku. Aký to bol pocit?

Bol to úžasný pocit a veľká česť pre mňa, že som mohol práve na maminej výstave pri príležitosti jej životného jubilea predniesť takú krásnu báseň Maliari od skvelého autora Rudka Dobiáša. Pri srdci ma hrialo aj to, v akej úžasnej atmosfére sa vernisáž odohrávala, koľko veľa ľudí sa prišlo na jej nádherné umelecké skvosty pozrieť a zablahoželať jej k okrúhlym narodeninám.