C. Brancuși - otec moderného sochárstva. V Centre Pompidou má svoju Spiacu múzu

Od jeho začiatkov a príchodu do Paríža, v roku 1904 vo veku 28 rokov, až po jeho veľké úspechy a najkontroverznejšie diela. Vrátane slávnej „Princesse X", ktorá vyvolala škandál na výstave Salónu Nezávislých v roku 1920.

Po rôznych stážach v Európe, až v Paríži sochár Brancuşi konečne našiel svoj štýl. Odhalil osobitú identitu, vďaka ktorej bol tak jedinečný, obdivovaný, ale aj skritizovaný.  

Jeho tvorivý proces a výsledný tvar sa totiž aj na čas, keď sa princípy umenia menili temer raketovou rýchlosťou, javili priveľmi odvážne. Umelec bol avantgardný a pre mnohých nestráviteľný. Brancuși, ktorý pochádzal z rodiny negramotných, veľmi chudobných rumunských roľníkov, sa dostal k sochárstvu ako samouk.

Úžasný ľudový rezbár nastúpil do umeleckých škôl len vďaka svojmu ohromujúcemu talentu (všetky jeho školy zaplatili bohatí sponzori, inak by sa do nich nikdy nedostal).

Svoju inšpiráciu hľadal aj v zdrojoch „primitívnej estetiky" (africké a karibské umenie), rovnako ako P. Gauguin, P. Picasso, A. Derain a iní.

Z rumunského ľudového umenia však pochádzajú ďalšie vplyvy, ktoré možno v jeho tvorbe vysledovať prostredníctvom byzantských a dionýzskych tradícií. Radikálny prístup umelca k tvorbe s krivkami, čistými líniami, jednoduchými, minimalistickými formami a abstraktnými témami je ojedinelý.

Takým je len on - Majster Constantin. Brancuşi sa ako umelec-velikán stal sám meradlom pre abstraktné sochárstvo. Bol to on, ktorý položil pevné základy pre surrealistické, ale aj neskoršie minimalistické umenie. Od neho, ako od míľnika, začína.

Pri zdokonaľovaní svojho kumštu sa tvorca snažil vo veľkej miere odpútať od hmoty. Aj preto dával rád život čistým symbolom a legendám. Výstava v Centre Pompidou sleduje detailne jednu dlhú umeleckú cestu.

Ale poukazuje aj na namáhavý a časovo náročný, tvorivý proces umelca prostredníctvom bohatej scénografie. Retrospektívna prehliadka zahŕňa aj návštevu sochárovho ateliéru, ktorý bol umelcom dlhodobo koncipovaný ako samostatné umelecké dielo.

Ateliér bol štátom čiastočne zrekonštruovaný pre účely výstavy a prenesený do výstavnej dielne v merítku 1:1.

Originálne miesto, kde Brancuşi roky žil, tvoril a aj pred priateľmi prezentoval svoju prácu, bolo v slepej uličke Ronsin, v 15. parížskom obvode. Po umelcovej smrti bol ateliér v závete odkázaný francúzskemu štátu a dnes existuje iba v „kópii".

Táto dielňa, tvoriaca matricu výstavy, nám umožňuje lepšie pochopiť rozmanitý tvorivý proces sochára-samotára. Na výstave nechýbajú aj niektoré z legendárnych sôch Constantina Brancușiho, ako napríklad „Spiaca múza“ (1910), mediálne najznámejšie dielo umelca.

O niečo ďalej objavíme tri iné významné diela vytvorené v rokoch 1907 a 1908: „Le Baiser“ (Bozk), „La Sagesse de la Terre“ (Múdrosť zeme) a „La Prière“ (Modlitba), ktoré sú majstrovskou prácou Brancusiho ako rezbára.

Potom prejdeme k slávnym portrétom a výnimočnému vzťahu k lietaniu, ktorý Brancusiho zamestnával 30 rokov. Vtedy pracoval najmä s témou „Maïastra“, legendárneho vtáka z rumunských ľudových rozprávok. Iná miestnosť, opäť iná téma.

Tentoraz zvieracia. Tá ukazuje vývoj majstra smerom k šikmým a horizontálnym formám. Sochy kohútov sa obtierajú o sochy tuleňov, krokodílov aj korytnačiek. Nemožno zabudnúť ani na tmavú miestnosť.

V nej sme pozvaní sadnúť si a rozjímať o diele „Léda“ (1926). Bronzová socha stojí na guľôčkovom ložisku, na ktorom je umiestnený malý motor, čo umožňuje, aby sa dielo v tichu a polotme otáčalo.

Výstavu venovanú Brancușimu uzatvárajú umelcove monumentálky. Vrátane slávneho „Nekonečného stĺpa", ktorý bol roky inštalovaný v záhrade jeho dobrého priateľa, fotografa Edwarda Steichena vo Voulangis.

Brancuși sa stal aj preto tak úžasným sochárom, lebo dochádzal s veľkou celoživotnou pokorou prijať a pochopiť dar vlastného talentu.

Dokonca po dvoch mesiacoch odišiel z ateliéru vtedajšieho najväčšieho svetového sochára Augusta Rodina, keď mu na rozlúčku povedal: „Nič nemôže rásť pod veľkými stromami!"

Brancuși bol dobrým priateľ géniov moderného umenia ako: A. Modigliani, E. Pound, G. Apollinaire, P. Picasso, M. Ray, M. Duchamp, H. Rousseau, T. Tzara a F. Léger.

Nielen oni ho 40 rokov považovali za svätého muža a askéta, ktorý premenil svoj ateliér na miesto s hlbokou, duchovnou atmosférou.

Muž s výzorom a správaním prostého rumunského roľníka sa však stal pre Francúzov milovaným národným umelcom, ktorého si tohtoročnou retrospektívou opäť s láskou pripomínajú.