Eurovision song 2024. Umelecká úbohosť povýšená na ideologický princíp

BRATISLAVA – Ak ste o čosi starší, asi si ešte pamätáte na hudobný festival Bratislavská lýra. V rokoch 1966 až 1989 to bol najpopulárnejší a najobľúbenejší festival populárnej piesne v Československu, ktorý sa konal každoročne v našom hlavnom meste.

Nemo Nemo je nebinárny, švajčiarsky spevák, ktorý vyhral tohoročný festival Eurovision song. Foto: Eurovision 2024

Táto hudobná udalosť roka oceňovala skvelých spevákov, ale aj textárov a bola odrazovým mostíkom kariér takých veličín česko-slovenskej hudby ako: K. Gott, E. Pilarová, M. Kubišová, H. Vondráčková, E. Máziková, P. Novák, K. Černoch, W. Matuška, K. Duchoň, M. Laiferová, M. Gombitová, M. Žbirka či R. Müller.

Festival roky prinášal aj zahraničné hviezdy a bol pomerne spoľahlivým lakmusovým papierikom, čo odhaľoval veľké talenty.

Hovorím o ňom len preto, že existuje podobný, európsky festival Eurovision Song Contest (alebo staršie Veľká cena Eurovízie, po slovensky Eurovízia, Eurosong), čo je každoročná pesničková súťaž organizovaná od roku 1956 Európskou vysielacou úniou (EBU).

Tej sa môže zúčastniť každá krajina, ktorá je členom spomenutej únie. Festival taktiež svojho času priniesol na svetovú hudobnú scénu ľudí, ktorí svojou hudobnou kvalitou prerazili.

Spomeniem len pár mien: Udo Jürgens, Abba, Brotherhood of Man, Johnny Logan, Céline Dion, Toto Cotugno, Ruslana, Lordi… Tieto mená uspeli kedysi, vtedy keď ešte zrejme organizátorom súťaže išlo o hudbu.

Posledných 20 až 25 rokov sa však súťaž zmenila na doslova bizarný cirkus nevkusu, gýča, pozlátkovej nabubrenosti, nablýskanej, plastovej neprirodzenosti a exhibície, ktorá má jediný účel. Šokovať a zaujať za akúkoľvek cenu. Aj za tú cenu, že by sme cielene porušili akékoľvek mravné, kultúrne alebo spoločenské pravidlá a normy.

V mene Nietzscheho hesla že: Boh je mŕtvy si môžeme dovoliť doslova čokoľvek. A teda aj čokoľvek vyhlásiť za umenie, umelecký počin a novú kultúru našej doby.

Preč sú tie časy, keď išlo o spev a hudbu. Dnes je dôležitá pozlátka, imidž a hlavne politikum.

Nový rozmer v umeleckej sfére má skratku LGBTQ a snaží sa odtrhnúť od akejkoľvek nadväznosti a naznačiť nám, že staršie kultúrne hodnoty asi ani neexistovali. Alebo boli pomýlené.

Súťažiaci nielen v tejto súťaži bodujú (tak u divákov, ako aj u poroty) aj tým, že ponúkajú aj svoj dojímavý životný príbeh. Možno pritiahnutý za vlasy, alebo vo veľkej miere vymyslený. Účel aj tu, samozrejme, svätí prostriedky.

V roku 2022 vyhrala Eurovíziu bojujúca Ukrajina, svojou skupinou Kalush, o ktorej kvalitách môžeme diskutovať. No všetci vieme, že vyhrať museli. Bolo to politické gesto.  

Teraz súťaž nevyhralo Švajčiarsko, ale otvorená európska propagácia transagendy. Nebolo to však v tejto súťaži vôbec po prvý raz, že sa na pódiu objavila podivná bytosť, ktorá nevie, či je muž, žena, tretie, či 72. pohlavie.

Alebo v prípade tohoročného víťaza, by to podľa mena mohol byť aj kapitán Nemo, postava z románu Julesa Verna, a zajtra zasa rozkošná rybička Nemo, zo známej animovanej Disneyho rozprávky. 

Náš Nemo, protagonista víťaznej piesne „The Code“, verejne vyhlasuje, že nevie, čím vlastne je. Teda, tvrdí, že je nebinárny; nie je ani muž, ani žena a preto sa nechá oslovovať oni/ich.

Toto spevácke 24-ročné „ono“ z Eurovízie, v ružovkavej volánikovej rozhalenke a lososovej minisukničke je asi tak kvalitným spevákom a nadchádzajúcou hviezdou, ako ktorýkoľvek z posledných vybratých 50 spevákov či speváčok. V akejkoľvek národnej súťaži Supestar.

Milé Nemo je žiaľ len manipulovaným nástrojom bez akejkoľvek umeleckej hodnoty. Zo všetkého najviac mi na pódiu pripomínal ocumľanú ružovú cukrovú vatu na paličke, ktorá je tak príkro sladká, že po pár minútach hľadáte kôš, kde by ste lepkavú ohavnosť vyhodili.

Nemo žiaľ ani netuší, že naša Európa stáročia pevne stojí na troch pilieroch: rímske právo, grécka filozofia, a kresťanské hodnoty. Jeho zrejme zaujíma kvalitný švajčiarsky make-up, pekný značkový model letných šiat či hodvábna kvetinová šatôčka, ktorou by si ono zahalilo svoje nastávajúce populárno. Nemo nás vôbec zaujímať nemusí.

Slováci, našťastie, nie sú zatiaľ natoľko pomýlení (tak, ako milióny iných Európanov), že by sa rýchlo nezhodli v tom, kto je muž a kto je žena a nevedeli posúdiť aj to, čo je dobrá hudba, a to, čo sú zle nacvičené tančeky odhodlaného exhibicionistu.

Mnohí z nás dokonca vedia, že žiadna rodová dysfória (ktorou sa tak radi oháňajú tvorcovia a šíritelia nových morálnych hodnôt) sa nikde v zakladajúcich prameňoch morálky kresťanov, židov a určite ani moslimov nespomína. Práve naopak. Operácie, zmrzačovanie vlastného tela alebo hormonálna terapia za účelom svojvoľnej zmeny svojho tela sú prísne zakázané. Chápu sa ako sebazohavovanie.

Aj dieťaťu je asi jasné, že mužom neprestávam byť, ak si oblečiem ženské šaty. Namaľujem si na krikľavo nechty, nahodím pol centimetra make-upu, narúžujem pery a vyrazím do ulíc, mávajúc ležérne kabelkou. Taktiež sa nestávame umelcom, keď si oblečieme zlaté brnenie, biely skafander, celotelový overal z hadej kože, alebo sa navlečieme do chlpatého obleku s medveďou hlavou.

Ale čudujete sa Nemovi, že žije vo svete, kde už zajtra môže stretnúť svojho kamaráta/kamarátku, alebo iné ono, ktorí sa cez noc zmenili na zlatého jednorožca? Ono tomu 100-percentne verí a obklopuje sa ľuďmi, ktorí to v tomto blude čo najviac podporujú. Čo najširšia a najagresívnejšia relativizácia hodnôt je známy prvok postmodernej doby.

V umení to vidíme stále viac, keď sú nám masoví vrahovia ponúkaní ako sympatickí (anti)hrdinovia, ktorým stačí len dať slobodu a vyriešia za bezmocnú väčšinu ich problémy (film The Suicide Squad, 2021).

Naspäť k Eurovízii. Akcia čoraz viac pripomína festival politickej piesne v Sokolove. Tam sa roky riešilo, ako sa svojou piesňou z absolútne zištných dôvodov čo najviac podlizovať komunistickej ideológii. Na Eurovízii je adresát ponižujúcej a cirkusovej manéže, na ktorú sa súťaž rokmi zmenila, tiež jasný a každému známy. A ja ho tu už ani nemusím menovať.

Výherca Nemo vo svoje víťaznej piesni Code spieva: „Medzi nulami a jednotkami som našiel svoje kráľovstvo (nebeské).“ Nuly a jednotky v texte zastupujú binárny kód (odtiaľ názov skladby), teda v jasnom kontexte fakt, že existujú len muži a ženy. Buď si jedno alebo druhé (existujú aj intersexuálni ľudia, kde ide o ojedinelú genetickú anomáliu), no Nemovi sa stáročia prijímaný fakt nepáči a chce, aby sme žili v spoločenstve, kde sú tých pohlaví desiatky. A nové budú pekne pribúdať.

Osobne si myslím, že toto jeho kráľovstvo nie je z nášho sveta. Nie je od Boha a určite je obludným a nemorálnym konštruktom, ktorý sa väčšine ľudí úprimne bridí.