Duša národa vo vešteckej guli. Marek Prchal si svojou knižkou asi napísal pracovný epitaf

Marek Prchal, ktorý desať rokov pracoval pre bývalého premiéra Andreja Babiša, sa rozhodol túto nepísanú zvyklosť porušiť. „Génius sociálnych sietí“, ako ho onálepkoval jeho najväčší klient, napísal knihu pod veľkolepým názvom Duše národa.

Tým akoby jemne naznačoval, že o Čechoch vie viac a zaujímavejšie veci, ako ktokoľvek iný. To ale bude len silácke gesto, o akých v knihe nie je núdza. Základná otázka však znie inak: Chce aj naďalej robiť Prchal to, čo robil?

Ak áno, tak prečo vlastne napísal podobne otvorenú knižku, ktorá je aj otvorenou, profesnou spoveďou? Odpovedí je viac. Prchal sa chce sám pred sebou, alebo aj všetkými, na ktorých mu zatiaľ záleží (v knihe až pričasto vyznieva, že mu záleží hlavne na sebe), očistiť.

Vysvetľuje pomerne názorne, prečo robil to, čo robil. Koná tak preto, aby zasa nadviazal kontakt s tými, s ktorými sa (aj pre kariéru u Babiša) rozkmotril? Sú medzi nimi významní ľudia, u ktorých by si mohol zarobiť?

Lenže jeho pokus po pár desiatkach stranách zlyháva, keďže okamžite naráža na Prchalove prchké ego. Tento chlap je ideálnym príkladom toho, keď ego predbehne naše schopnosti.

Prchal píše: „V naší staré partě PR géniů si ze mě dělali srandu, že já ta monstra tvořím. Co může být ostatně lepšího? Lidé milují monstra. Děti je milují. Celý svět je miluje.“

Preto sa Prchal podobným monštrom dobrovoľne stal, alebo sa zaň aspoň sčasti pokladá? Je čosi podobné správnym dôvodom na samochválu?

No Prchal nekončí a hovorí aj to, ako urobil z bežného, prakticky nezaujímavého človeka, najsledovanejšieho politika v zemi. Píše ako jednoducho, „ľavou zadnou“ vie vyrobiť „miláčka lidí“.

No možno chcel Prchal knižkou iba zarobiť slušné peniaze, čomu by napovedala solídna kampaň, ktorú svojmu dielu robí. A aj rozhovory, ktoré masovo dáva. No jeho rozhovory trpia tým, čím táto kniha. Čitateľ si nemôže byť istý, či si autor z neho nerobí hlavne srandu.

Prchal sa celkom seriózne pochváli aj tým, ako umne a presvedčivo vie zmiešať realitu s fikciou (a veľa ľudí ho ešte pre to aj obdivuje).

No mne ako čitateľovi je skôr nejasné, či nepodľahol náhodou vlastnej sugescii a v hre na vyklamanú pravdu vie rozlíšiť chcené od bežnej reality. Kniha sa nečíta vôbec ľahko. Neponúka nejaký súvislý, nedajbože lineárny dej, ale je skôr neurotickým náčrtom mnohých tém a situácií, ktoré pre niekoho môžu byť aj úplne nezaujímavé.

Skákanie od témy k téme bez ladu a skladu nie je tým ideálnym čitateľským zážitkom, ktorý od 400-stranového textu čakáte.

A vy si priskoro kladiete otázku, načo čítať vlastne ďalej, keď sa nebavíte. Človek sa totiž nedozvie žiadne „pikošky“ a perly z akcií.

Dobre utajené úlety, škandáliky z reklamných kampaní. Čakáme veľké odhalenie a priznanie lapsusov, ale dostaneme len veľkú sebaprezentáciu jedného ega. Málo, veľa? Málo! 

Prchal neanalyzuje príčiny svojho úspechu ani neúspechu. Je stále rovnaký veľký génius, ktorého nič a nikto neprekvapí a nezaskočí. Pokiaľ chápete knižku ako svojský inzerát na ďalší veľký angažmán, Prchal prestrelil.

Tak veľkohubý text totiž nesvedčí o tom, že by sa Prchal vedel príliš kontrolovať. A naznačuje, že až pričasto podlieha veľkým emóciám (a rád sa oháňa veľkými slovami), ktoré využíva a pokojne aj zneužíva podľa ľubovôle.

No nechceli by ste zamestnať podobného génia, ktorý čokoľvek vyrieši za predpoludnie a podvečer sa už bude opaľovať na Rimini? Nechceli! Z knihy Duše národa je až priveľmi cítiť, ako sa autor dožaduje verejného uznania.

Kdeže, parádne peniaze mu nestačili. Potrebuje potľapkanie po pleci, kamerami zdokumentované podávanie rúk a možno aj nejakú akciu, ktorá by sa zastrešila jeho menom.

Možno by Prchal aj uznanie dostal, keby prejavil aspoň štipku skromnosti, stál aspoň jednou nohou na zemi a poznal aspoň z 10 percent význam slova pokora.

Prečo vlastne nepopisuje detailne a zaujímavo prácu na sociálnych sieťach, kde je taký dobrý a kde dosiahol tak veľa, vlastne všetko?

Máme veriť jeho neviditeľnej vešteckej guli, ktorá mu našepkáva aj to, čo sa ešte len v politike stane? Nie je si už sám v podobných veľkohubých vyjadreniach smiešny?

Aspoň, že sa dočítame, že Babiš bol výnimočným aj preto, že sa rýchlo a sám rozhodoval a do prieskumov marketingu a prieskumu reklamy nalial veľké peniaze.

Asi najzaujímavejšou pasážou v Prchalovej spovedi je tá, ako sa úprimne rozčuľuje nad iniciatívou Milion chvilek pro demokracii. Teda aktivitami pražskej ulice, ktorá mala za následok pád Babiša. Prchalovi sa nepáči, že ich programom bola „nenávisť proti jednému človekovi, čo je nehumánne“.

To sú fakt zvláštne slová od autora, čo vo svojej knihe napísal: „Deset let jsem rozvracel národ, což ho spojovalo jako nic předtím.“