YMCA mi skoro spadla na hlavu. Jarné džezáky odpálili americkí Wooten Broothers

Baron Haze predviedli za necelú hodinku svoju objavnú fúziu rôznych žánrov ako world music, progressive soul a džez.

Zaujali najmä úžasnou líniou spevu, v ktorej je Simona absolútne nenapodobiteľná a v slovenskom džeze úplne unikátna. Speváčka majstrovsky pracuje s hlasom, od úplného pianissima, až k výškam, čo „režú uši“.

Jej variácie na trávnice v skladbe Holúbky boli prvým neuveriteľne silným a presvedčivým momentom večera. Tam Simona bez ostychu ukázala svoje korene, ukotvené v ľudovej hudbe. A predviedla svoj mimoriadny spevácky talent, ktorý by si istotne zaslúžil ďalšie zdokonaľovanie. Povedzme v štúdiách na prestížnej, americkej Berklee College of Music.

Najkrajšie na vystúpení kapely boli momentky improvizácie, kde sa ukázali hráčske schopnosti jednotlivých členov skupiny ako aj ich výborná pódiová komunikácia. Na úvod večera a na rozohriatie, doslova báječný bonbónik.

Chvíľočku po ôsmej hodine večer to prišlo! Wooten Brothers zrazu stáli na pódiu. Ich koncert by som dobre charakterizoval v jedinej slávnej vete (a názve skladby) amerického ikonického džezového, free funkového a bluesového gitaristu a speváka Jamesa „Blood" Ulmera. „Jazz is the teacher, funk is the preacher. Džez je učiteľ a funk je kazateľ."

Victor (59), basa, Joseph (62), klávesy, Roy (66), bicie, Regi (67), gitara. Už viac ako štyri desaťročia sú Wootenovci známi ako najtalentovanejšia a najdynamickejšia bratská skupina, akú kedy džezový svet poznal. 

Od mladosti boli koncertnou jednotkou, ktorá vždy nanovo pri svojom koncerte zadefinuje hranice medzi džezom, funkom, soulom, R&B, rockom a čírou improvizáciou.

Tá je občas až šialenou exhibíciou, počas ktorej jednotliví hráči ukazujú nielen svoju majstrovskú zručnosť pri ovládaní svojho nástroja, s ktorým sú doslova zrastení, ale aj jeho hraničné možnosti.

The Wootens debutovali v polovici 80. rokov ešte ako pätica aj s bratom Rudym, ktorý zomrel v roku 2010.

Bratia nekoncertovali ako The Wootens 14 rokov a až v tomto roku sa nechali presvedčiť na veľké, svetové turné, ktorého zastávkou boli aj Jarné džezové dni v Bratislave.

Ako opísať hudbu The Wootens? Je hypnotická, nenapodobiteľná, neuveriteľne kompozične prepracovaná a silná. Pre poslucháča, ktorý nie je v džeze roky „doma“, mohla byť občas hudba kapely až ťažko stráviteľná.

Tvoria ju totiž často vyhrávky a sóla jednotlivých členov kapely, keď najstarší z bratov - gitarista Regi znie ako Jimi Hendrix, Steve Vai a Eddie Van Halen dokopy.

Strojovo presný a neuveriteľne technicky zručný bubeník Roy sa zasa podobal v hre chvíľami na Billyho Cobhama, ale potom prekvapil jemnosťou hodnou Steva Gadda. O speváckych a hráčskych zručnostiach brata Joshepa nemožno pochybovať.

Takto cvičený, modulovaný a nádherne položený hlas by všetkými desiatimi brala každá kapela a Joseph dokázal, že jeho prezývka Ruky duše je absolútne náležitá. Ak je niekto rodený soulman, tak je to tento sympaťák.

Úplne samostatnou kapitolou v kapele je potom benjamín Victor. Možno dnes najlepší hráč sveta na elektrickú basu predviedol v niektorých sólach, že by hravo dokázal utiahnuť celý koncert aj sám a nikto by sa nenudil.

(Vystačil by si tak ako pri včerajšom omračujúcom sóle len s looperom a pár ďalšími, čarodejnými škatuľkami). Hudba bratov Wootenovcov znela najúžasnejšie v tichších pasážach a, samozrejme, v jednotlivých sólových exhibíciách, kde ste si mohli až ťukať v šoku na čelo, keďže tá energia, ktorú ukazovali bratia, bola ako nezastaviteľné, hudobné cunami.

Navyše korenené tým, že ste nemohli odhadnúť, čo tí čertovskí chlapíci spravia v ďalších troch štyroch taktoch. Pretože všetci z nich sa počas koncertu úžasne zabávali a zároveň brali svoje live ako veľký, duchovný zážitok.

No to hlavné, na čo ľudia čakali, boli funkové skladby, ktoré vyčarili na tvárach všetkých široké úsmevy. Keď na úplný záver zaznela skladba nesmrteľného Jamesa Browna, časť publika tancovala a všetci vedeli, že zažili na koncerte čiernych bratov Wootenovcov fantastickú, veľkú cestu hudbou.

Aj ja som bol očitým svedkom, ako sa hudba rodí. Aká dokáže byť celkom prirodzene silná, objavná, nápaditá, presvedčivá, aj zábavná. Ako vás vie odpútať od zeme a vystreliť občas až do vesmíru.

Alebo inej dimenzie, pretože niektoré momenty už ani neboli hudbou. Ale čistou, hraničnou čiarou, kde sa definuje sila, energia a hmotnosť prežitku v zvukovej ploche.

Práve cit a pocit mimozmyslovej komunikácie medzi bratmi na pódiu, ktorí sú cez muziku definovaní a zrastení, je tým, čo každého fascinovalo.

Pretože žiť až takto s hudbou a pre hudbu, to je veľká vec, ktorá sa len tak nevidí. Bez preháňania: Wooten Brothers svojím koncertom skoro zbúrali starú, dobrú budovu bratislavskej organizácie YMCA.

A čierny pohárik promo sektu, čo sme dostali pri dverách, sme si vzali na cestu domov. Ešte pár minút nám symbolicky pripomínal, ako sme prešli cestu pekným peklíčkom, až priamo do srdca hudobného Edenu.