Mike Stern hrá na gitare srdcom. Na jarných BJD ponúkol hudbu pre 21. storočie

Predkapelou Mikea Sterna 21. mája v MMC bol Ostblock Cooperative – O. B. C. Veľmi nádejné trio priateľov, ktorí sa stretli pri štúdiu hudby v Rakúsku.

Dodnes spoločne zdieľajú vášeň pre deep groove a hudobné smery zakorenené v afroamerických tradíciách, ako sú džez, gospel, hip hop, funk, ale sčasti aj elektronická hudba.

Gregor Špener za bicími, Kajetan Kamenjaševic s elektrickou basgitarou a Benjamin Foris na klávesoch predviedli, ako sa hravo dajú miešať, napájať a kombinovať rôzne druhy hudby do fúzie, ktorá je invenčná, hravá a novátorská.

Ale chvíľami aj príjemne impresívna, no stále plná originality. V triu sa nehrá ľahko a každú chybičku je počuť.

No O. B. C. sú na pódiu suverénne doma a ich impulzívna radosť z hrania a vášeň k hudbe sa veľmi rýchlo preniesla aj na divákov, ktorí im rýchlo fandili.

Lebo pokiaľ sa spojí skvelý groove s dobrými sólami, v originálnej kompozícii, ktorá už dopredu ráta aj so zapojením improvizácie, je to jasný znak, že hráči na pódiu sú skúsení. Veria si, počúvajú sa.

Ale majú aj prirodzenú disciplínu a zároveň dostatočnú uvoľnenosť a originalitu myslenia, ktorú improvizácia vyžaduje. O kapele O. B. C. budeme ešte nepochybne počuť!

Mike Stern je jedným z najlepších a najoriginálnejších amerických gitaristov. Kamarátmi prezývaný aj bebopový kúzelník.

Pokiaľ chcete vedieť, prečo má v kapele úžasného bubeníka, basgitaristu aj saxofonistu, tak je to aj preto, že v kapelách, kde boli sólisti na týchto nástrojoch dominantní, hudobne vyrastal a zrel.  

Začínal v Blood, Sweat and Tears, odkiaľ má jasný príklon k džez-rocku a psychedelickej fúzii. Pri hre v kapele fenomenálneho bubeníka Billyho Cobhama získal zasa „slabosť“ pre technicky dokonalé bicie.

Koncerty s nedostižným kráľom basgitary Jacom Pastoriusom ho zasa naučili, ako je basgitara v kapele podstatná. A fakt, že od roku 1981 hral po boku „Pána Džezu“ Milesa Davisa (je podpísaný aj na niektorých prelomových platniach majstra) je sám o sebe vizitkou jeho talentu.

Davis bol totiž hudobný génius, ale aj tyran, ktorý vládol vo svojej kapele železnou rukou bývalého boxera a iného ako génia by si do kapely ani nepustil.

Pod majstrovým vplyvom vznikol aj Sternov debutový album Neesh, ktorý odštartoval jeho kariéru ako sólistu aj kapelníka.

Odvtedy je džezovou superhviezdou, na konte má množstvo nominácií na Grammy, hral na 44 albumoch spolu s muzikantmi prvej ligy (David Sanborn, The Brecker Brothers, Marcus Miller, Richard Bona, Victor Wooten…)

Aký bol koncert a hudba Mike Sterna, ktorú zahral v Bratislave? Plný nadhľadu, hudobnej vynaliezavosti, veľkej virtuozity, ale aj disciplinovanej súhry, ktorá je už pri takýchto hudobných veličinách skôr samozrejmosťou, ako niečím naučeným.

Muzikanti na pódiu sa totiž poznajú mnoho rokov. Hrávali spolu v rôznych kapelách a všetci z nich majú v srdci a krvi džez, soul funk, RNB, džez-rock.

Ale aj veľkú úctu ku klasickému rocku, džezovej avantgarde či modernejším fúziám hudby ako je džez-punk, free džez, džezcore, Acid džez, Calypso džez, džez rap, Nu džez či Smooth jazz.

Všetky tieto a mnohé ďalšie štýly títo hudobníci poznajú a využijú pri svojej koncertnej prezentácii. Pretože hudba je pre nich už len krásnou zábavou a doslova hrou.

Keďže v branži sú už roky, hrajú len v špičkových kapelách, majú zarobené. A môžu si dovoliť odohrať len pár koncertov ročne (ako štúdioví muzikanti si, ak chcú, vedia totiž zarobiť veľké peniaze). O služby takto kvalitných muzikantov je všade obrovský záujem.

Mike Stern je úžasný aj tým, že nezaprie v sebe kus rockera, hoci to vlasaté zvieratko v sebe vie skvele udržať na uzde.

Z jeho gitary je počuť a doslova cítiť, čo všetko má odohraté, prežité a napočúvané. V tom napokon nebol na pódiu ani sekundu sám.

Sternov dlhoročný spoluhráč, bubeník Dennis Chambers, hrával s úžasnými gitaristami ako: John Scofield, Santana, John McLaughlin.

Aj s takými funkovými veličinami ako George Duke, Brecker Brothers, Parliament/Funkadelic a Maceo Parker.

Francúzsky basgitarista Hadrien Feraud zasa koncertoval, nahrával a spolupracoval s velikánmi džezu ako: John McLaughlin, Lee Ritenour, Chick Corea, Jean-Luc Ponty, Hiromi, Marcus Miller, Richard Bona…

Čo meno, to nesmierny hudobný pojem. S veľmi podobnými hviezdnymi spoluhráčmi sa môže pochváliť aj saxofonista Bob Franceschini.

Prečo tie všetky mená spomínam? Len preto, že všetky tieto hudobné veličiny sú v hudbe kapely občas ľahko odčítateľné a prítomné. Pričom si to hráči na pódiu ani nemusia všímať a uvedomovať. Je to samozrejmé a veľmi príjemné.

Veľmi zaujímavým a doslova orientálnym prínosom pre kapelu je aj kapelníkova žena Leni Stern, ktorá sa roky venuje hudbe Senegalu a Mali priamo v Afrike.

Koncertuje povedzme s ikonickým spevákom Salifom Keitom. Mikova manželka potešila na koncerte hrou na originálny malijský nástroj n’goni. Hoci vonku nad Bratislavou zúrila v čase koncertu veľká búrka, na pódiu vládla celý čas vzácna harmónia.

Radosť, tvorivá pohoda a pekné prepojenie s publikom, ktoré prijalo majstra gitary Mika okamžite za svojho, napokon mnohým nebol vôbec neznámy (jeho hru môžu z platní odčítavať od roku 1976). A návštevníci odmenili majstrovský výkon jeho kapely zaslúženým standing ovation.