Záhradka ako koncept osobného šťastia. Ale funguje to?

Predať chátrajúci dom aj s menším pozemkom môže byť aj problém. Najmä, ak sa vzdialenosť od hlavného mesta zväčšuje nad 70 km.

Obyčajne to dopadne rovnako. Dom sa ako-tak udržiava v prevádzkovom stave a záhrada sa zmení veľmi rýchlo v jednu zatrávnenú plochu. S teraskou a grilom, obklopenou okrasnými drevinami, čo rastú samé a netreba s nimi nič robiť.

Veď kto by sa dnes staral o zeleninu či ovocné stromy a kríky, okopával, trhal burinu, polieval, hnojil? Hoci máme záhradu blízko, povedzme pol hodinky autom od bytu. Kto má na to dnes čas a energiu?

Veď všetko to, čo potrebujete do domácnosti, celoročne kúpite v akomkoľvek obchodnom centre. No áno, kúpite, hoci o kvalite a výživovo-vitamínových hodnotách zeleniny a ovocia zo supermarketu môžeme dlho polemizovať, tvárime sa mnohí, ako len nám to chutí a iná možnosť asi ani neexistuje.

Teda pokiaľ nechcete konečne pohnúť zadnicou a zveľadiť svoj majetok, keď konečne prijmete fakt, že vaša otcovizeň či dedovizeň si zaslúži aspoň minimálnu úctu.

A najmä ukážete svojim deťom, že zelenina aj ovocie sa dá svojpomocne dopestovať v záhrade, a to úplne inej chuti, vône a kvality, ako je tá cudzokrajná, obchodná. Hovorím len z vlastnej skúsenosti.

Vyrastal som na dedine, kde väčšina ľudí kupovala v obchode len soľ, cukor, ocot, cigarety, zápalky, múku, noviny a Solvinu. Všetko ostatné sme si dopestovali a dochovali sami. Všetci.

Nikoho, samozrejme, nenabádam, aby sa stal malým farmárom. Je to síce krásne povolanie, ale aj ťažká, zodpovedná a celoročná robota. Od svitu, do mrku.

Ale aj tá vaša záhradka, aj taká veľkosti 5 až 7 árov môže byť pre vás a pre vašu ženu veľkým potešením. Nevšednou, dokonca tvorivou radosťou a miestom, kde sa každý môže rýchlo a slobodne realizovať.

Aj na tak malej ploche si môžete dopestovať svoju prvotriednu mrkvičku, rajčiny, papriky, cukiny, zeler, petržlen, kaleráb aj bylinky na varenie. Ale môžete tam mať tiež svoje hrušky, jablká, figy, slivky, hrozno. A, samozrejme, jahody, egreš, ríbezle, jostu, maliny, černice a čučoriedky.

To všetko sa vám do podobnej záhradky hravo zmestí a vy budete mať dosť práce a veľa prirodzeného telocviku, aby ste si rozhýbali každý sval tela. Ale aj uľavili unavenej duši a potešili sa z pobytu na čerstvom vzduchu, na slniečku.

Naučí to vaše deti okrem iného aj to, že si jedlo treba vážiť, keďže konečne zistia, koľko je za tým roboty a umu si ho dopestovať.

A s veľkým potešením objavia ako chutí aj vonia správne dozreté ovocie, ale aj zelenina. A asi sa presvedčia aj o tom, že sa dá baviť aj inak a inde, ako tam, kde je skvelý wi-fi signál.

Môj otec až do 85 rokov chodil na našu záhradu, kde sa pol dňa prechádzal. Niečo sadil, čosi okopal, niečo zjedol, chvíľku posedel, poležal, postál. Len tak sa usmieval, hľadel na oblaky.

Samozrejme, o všetkom v záhrade vedel donekonečna mudrovať. A mrzelo ho, ak som čosi zasadil sám. Bez jeho rady a osobnej prítomnosti.

Ako chlapec z dediny mal záhradu v sebe. Dotyk s pôdou bol preňho skoro posvätný. Veľmi rád mal najmä kvety a sadil ich celý život aj tam, kde vôbec nemali byť. Ale môžete sa na otca hnevať pre kvety? Posledné roky svojho života mi povedal: „Vieš, je veľmi dobré, keď každý mesiac v záhrade niečo rozkvitne“.

A to sa tak trošku stalo mottom môjho života. Je úžasné, keď každý mesiac vášho života nielen vo vašej záhrade (ale aj vo vás) niečo kvitne, rastie, rozvíja sa a dozrieva.

Niečo, čo je dobré pre vás a osožné, príjemné a možno aj pekné pre vašich blízkych. A prečo by to nemohli byť aj ruže, alebo len to obyčajné, voňavé jablko?