Zlato, lítium, diamanty a smrť. Vitajte v Kongu

V regióne sa ťaží zlato, diamanty, lítium, kobalt i meď a ďalšie suroviny. V skutočnosti je v ťažobnom priemysle zamestnaných oveľa viac ľudí, ako uvádzajú oficiálne zdroje, pretože mnohé ťažobné miesta nie sú registrované či certifikované. S vysokou pravdepodobnosťou sa tam nedodržiavajú ani základné pracovné podmienky, nehovoriac o detskej práci.

V tomto pohraničnom pásme už dlhé roky pôsobí skupina ADF, hoci pôvodne pochádza z Ugandy. Za epicentrum násilia sa pritom považuje práve oblasť okolo Beni v provincii Severné Kivu. Podľa ľudskoprávnych organizácií sa na východe KDR aktuálne odohráva najdlhšie súvisle trvajúca humanitárna kríza v Afrike.

„Zabili nám zdravotné sestry, učiteľov… Neexistuje jeden deň, keď by som nepočul o vraždení. Ľudia utekajú preč a hľadajú bezpečnejšie miesta,“ hovorí biskup Melchisedech. Extrémne bohaté prírodné zdroje evidentne zmenili niektoré regióny na konfliktné zóny. Bohatstvo plodí násilie medzi jednotlivými skupinami, čo len zvyšuje biedu a utrpenie obyvateľstva.

„Niektoré deti už nechodia ani do školy. Máme tu veľa vdov a sirôt, alebo úplne opustených detí. Narastá nám počet traumatizovaných ľudí a z toho plynúce psychické ťažkosti.“

Biskupi už roky volajú po spravodlivosti

V roku 2019 boli biskupi cirkevnej provincie Bukavu, kam patrí šesť diecéz v postihnutých oblastiach KDR, znepokojení situáciou a varovali pred príliš jednoduchými interpretáciami: „Zastávame názor, že pod zámienkou bojov vo vnútri komunít sa na národnej úrovni s veľkou pravdepodobnosťou koná sprisahanie vnútorných aj vonkajších aktérov – chcú takto zakryť bezohľadné drancovanie prírodných zdrojov,“ uviedol Melchisedech.

S podobným názorom vystúpil v roku 2019 Fridolin Ambongo Besungu, arcibiskup Kinshasy, ktorý pred časom doplnil Radu kardinálov. Na podujatí ACN v Paríži hovoril o každodennom násilí a nespravodlivom rozdeľovaní bohatstva v Konžskej demokratickej republike: „Som tu ako svedok utrpenia ľudu, môjho ľudu, ktorý žiada iba právo na dôstojný život. Táto situácia, žiaľ, trvá už roky. [...] Ide o nesmierne bohatú krajinu, ktorá je však vydaná na milosť a nemilosť zlým ľudským srdciam. Veľké spoločnosti sa správajú ako predátori.“

Štát tu vôbec neexistuje

Každodenný život sa podľa arcibiskupa stal nebezpečným. Na uliciach sa protestuje a normálny život je paralyzovaný. „Štát tu vôbec neexistuje. Neposkytuje žiadnu pomoc, ktorú normálny štát dáva. Aká je potom úloha tohto štátu? Nevidíme žiadnu reakciu.“

Bez zaváhania kritizuje aj misiu OSN a jej mierovú misiu MONUSCO. Počas 20 rokov pôsobenia v Kongu podľa neho nič nedokázala.

Ľudia, kňazi i biskupi sa pravidelne dovolávajú pomoci. Zdá sa však, že neprichádza. „Odpoveď, ktorú vám môžem dať, znie, že ADF spolupracuje s národno-oslobodeneckou armádou z Rwandy. Hrá tam úlohu aj silná islamizácia. Myslím si, že niekto má za cieľ odstrániť našu populáciu, aby sem mohla prísť nová. Balkanizácia východného Konga trvá už 20 rokov. Keby štát chcel, nerastných zdrojov je tu toľko, že by uspokojili potreby všetkých obyvateľov.“

Pandémiu koronavírusu v krajine až tak vážne neberú. Ťažobné spoločnosti čelili nátlaku zo strany medzinárodných organizácií, pretože robotníci dostali na výber: buď zostanú v lockdowne na prevádzke sedem dní v týždni, alebo môžu ísť domov a stratia prácu. O covide veľa nehovoril ani sám biskup, mali dočinenie s horším vírusom: „Dva roky sme mali epidémiu eboly.“

Cirkev reaguje na prenikanie islamu

Ostro však komentuje islamizáciu Konga. „Približne 80 percent štátu tvoria kresťania, no islam sem od roku 2014 preniká s veľkou silou. Stavajú sa mešity. Na ceste z môjho mesta až do Ugandy je malá mešita každých desať kilometrov.“

Podľa slov biskupa Melchisedecha preživší zajatci hovoria, že ich únoscovia nútili konvertovať a dávali im rovno aj moslimské mená. „Islam je tu ekonomicky silný a má prepojenia na extrémistov. Pápež František urobil statočnú vec, keď išiel do Iraku. Máme aj veľa siekt a ďalších náboženských skupín, ktoré aktívne bránia rozvoju Cirkvi.“

Melchisedech preto nabáda na intenzívnejšiu evanjelizáciu a zachovávanie viery. Najväčšiu pozornosť chce venovať deťom spolu s organizáciami, ktoré pomáhajú nielen materiálne, ale aj duchovne.

Na otázku, ako to vlastne všetko zvládajú, odpovedá: „Ľudia sa boja, často utekajú. Ale vidím ich aj s úsmevom na tvári. Som biskup misionár a mojou úlohou je chodiť za ľuďmi. Pochádzam z hôr a toto je krajina, do ktorej patrím. Nechcem nikdy nikam odísť. Boh ma bude musieť ochrániť tu.“

Text vychádza v spolupráci s pápežskou nadáciou ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, ktorá od roku 1947 pomáha núdznym, ktorí trpia, sú prenasledovaní pre vieru, alebo sú v existenčnej núdzi.