Akého Roberta Fica ste videli a počuli po tom, čo zverejnil svoj prvý prejav po atentáte?
Vrátil sa politik, možno ešte silnejší ako bol, pretože ukázal, že je pripravený využiť v politickom súboji atentát na svoju osobu. A to nie je výčitka. Bol to atentát na premiéra a predsedu strany a mal politické motívy, takže sa nevyhnutne stal súčasťou našej politiky a bude ju ovplyvňovať. Samozrejme, v prejave zazneli aj osobnejšie tóny, keď hovoril o bolesti a poškodení svojho zdravia. Ale je zrejmé, že to utrpenie, ten šok, že mu išlo o život, Roberta Fica nezlomili a platí to klasické – čo ťa nezabije, to ťa posilní.
Atentátnikovi odpustil, nepodnikne ani žiadne právne kroky a nebude žiadať náhradu škody. Čo hovorí toto gesto voči atentátnikovi?
Pekné gesto, ale súčasne aj trochu účelové, pretože vzápätí po odpustení atentátnikovi posunul jeho konanie motivačne k opozícii, keď ho označil ako posla zla a aktivistu slovenskej opozície.
Aký tón udal Robert Fico slovenskej politike do ďalších mesiacov?
Tón sa nemení, ale vyviedol nás z ilúzie, že by sa niečo podstatné mohlo zmeniť. Ale to nie je iba jeho vina, pretože ani on nemá takú moc, akú sme mu niektorí prisudzovali, že by mohol nejakým „kristovským“ prístupom zmeniť spoločnosť. Myslím si, že ak sme niečo také očakávali, tak to bolo tiež pod vplyvom emócií a času, v ktorom sa rodili nápady typu sto dní pokoja, prerušenie eurokampane a podobne.
Čaká Slovensko pokoj?
Už som to povedal, nečaká nás pokoj v tom zmysle, že uvidíme diametrálny rozdiel v tom, ako sa vedie politický súboj. Možno ešte nejakú chvíľu sa aspoň niektorí politici budú snažiť nepoužívať démonizujúce a paušálne nálepky typu mafiáni, nedemokrati, progresívni fašisti, americkí či ruskí agenti. Ale iba chvíľu.
Sám premiér asi na pokoj neverí, pretože povedal, že ak opozícia zotrvá na svojom súčasnom nastavení, hrôza z 15. mája bude pokračovať a budú ďalšie obete. Nepochybuje o tom ani na sekundu. Čo to znamená?
Sčasti je to konzekvencia diagnózy, že ideovým vinníkom atentátu je opozícia a jej politika a zároveň je to už akási propaganda v predstihu.
Dôležitou pasážou prejavu boli slová o nenávisti na Slovensku. O strelcovi hovoril ako o poslovi zla a politickej nenávisti, ktorú politicky neúspešná a frustrovaná opozícia rozvinula na Slovensku do nezvládnuteľných rozmerov. Vypozorovali ste však v slovách premiéra, že sa aj on bude usilovať byť lepším a netýka sa to len opozície?
To je to, čo čom hovorím a nie je to úplne objektívne, pretože politická nenávisť nie je jednosmerná, čiže len opozičná záležitosť, a napokon ani v opozícii na nej nemá každá strana rovnaký podiel. Čo však považujem za najcennejšiu myšlienku v tomto prvom vystúpení Roberta Fica po atentáte, tak to je viackrát opakovaná téza o pretláčaní či vynucovaní jediného správneho názoru. To je jeden z vážnych antidemokratických posunov v našej západnej demokracii. Takže, ak by som v niečom chcel vidieť reálnu možnosť nášho zlepšenia sa, tak by to mohlo byť v pokuse o obyčajnú názorovú koexistenciu. Jednoducho, pripustiť iný názor a nepovažovať ho hneď za moje existenčné ohrozenie. Platí to pre všetkých.
Premiérov prejav nebol zjavne určený len domácemu publiku, ale aj okolitému svetu a západným lídrom. Robert Fico poukazoval na to, že V EÚ prestalo existovať právo na iný názor, pokiaľ ide o vojnu na Ukrajine. Hovoril, že opozícia zneužíva situáciu, kedy nenávistné a násilné excesy proti vládnej moci sa na medzinárodnej úrovni tolerujú bez komentára. Myslíte si, že sa po atentáte zmení vnímanie Roberta Fica a jeho politiky západným lídrami?
Myslím si, že nejaký čas bude určite požívať medzi svojimi európskymi kolegami autoritu premiéra, čiže jedného z nich, na ktorého bol spáchaný atentát. Ale z dlhodobého hľadiska sa to vnímanie nezmení.
Keď ste si vypočuli prejav Roberta Fica, bolo to jeho osobné posolstvo alebo ste postrehli aj rukopis niekoho iného, možno jeho poradcov?
Žiadni poradcovia, to bol Robert Fico.