Profimama Rút Valašíková: Všetkých osemnásť detí je v mojom srdci

Namiesto toho, aby sa utiahla do seba pre bolesť zo strát najbližších, rozhodla sa otvoriť svoju náruč deťom, ktoré tiež stratili niekoho pre nich významného, svojich biologických rodičov. Stala sa im „profesionálnym rodičom”. Príbeh Rút Valašíkovej je plný obety, lásky a starostlivosti o tých najmenších a najzraniteľnejších – bábätká. 

Rút, povedzte nám pár slov o tom, ako ste sa dostali k profesionálnemu rodičovstvu.

K profirodičovstvu som sa dostala úplnou náhodou. V roku 2007 mi moja dobrá kamarátka prezradila, že sa práve stala profesionálnou mamou. Keď nám o tom povedala viac, mňa aj môjho manžela táto práca ihneď nadchla. Neprešiel ani mesiac a už som bola aj ja profesionálnou matkou.

Pomenovanie profesionálny rodič ešte stále nie je verejnosti úplne známe. Čo ten pojem zahŕňa?

Práca profesionálnej mamy spočíva v tom, že sa stanete mamou dieťatku, ktorého zákonným zástupcom je buď riaditeľ detského domova alebo biologický rodič dieťaťa. Vy sami musíte byť aj zamestnancom konkrétneho detského domova. Prijímate do svojej domácnosti detičky, ste im na čas mamou, ale nemôžete si ich privlastniť. Dieťatko môže od vás kedykoľvek znova odísť späť k biologickým rodičom alebo odchádza do adopcie či pestúnstva. Dovtedy ho mojkáte, vstávate k nemu v noci, ste s ním rovnako ako so svojím dieťaťom, či je zdravé alebo choré. Chodíte s ním na vyšetrenia k lekárovi. Ak máte staršie dieťa, odprevádzate ho do školy, učíte sa s ním a ste s ním až do jeho dospelosti. 

A čo nasleduje po dovŕšení osemnásteho roku dieťaťa?  

Veľa ľudí sa ma pýta, čo bude s tými deťmi, keď budú mať 18 rokov. Musím v pokore iba priznať, že neviem, pretože neviem, aké budú Božie cesty. Veľa dospelých detí napokon odchádza od svojich biologických rodičov naspäť do profi rodiny, keďže v biologickej rodine nevyrastali, nevedia tam ani zapadnúť.

Koľko detí ste už takto k sebe prijali a neskôr odovzdali ich novým náhradným rodičom? Boli z nich niektoré pre vás obzvlášť výnimočné, „srdcové”?  

Doteraz som prijala 18 detí ako profirodič. Desať dcér a osem synov. Všetky boli pre mňa „srdcové”. Niektoré som mala len týždeň, niektoré mesiac, iné rok. Ale dve dcérky zostanú u nás asi už nastálo v profesionálnej rodine, nakoľko sú obe zdravotne postihnuté.

Najťažšie bolo, keď sa mi pri prvej dcérke asi po štyroch mesiacoch ozvala jej biologická mama. Nevedela som to „predýchať“. Vtedy mi jeden kresťanský psychológ poradil, aby som ju odovzdala Bohu. Povedal mi, že keď Boh dovolí, aby išla naspäť k svojej matke, tak on ju tam bude aj chrániť. Keď som ju takto vydala Bohu, dostala som úplný pokoj. Nakoniec sa však jej matka viac neozvala a dievčatko sa dostalo do adopcie. Keď som potom dostala do profesionálnej starostlivosti aj jej brata, bola som už vyrovnaná s tým, že si časom aj pre neho prídu jeho adoptívni rodičia. Tí deťom krásne vysvetlili, prečo si ich adoptovali. Povedali im, že maminka bola veľmi chudobná a nemala peniaze na postieľku a oblečenie pre nich. Samozrejme, dnes sú to už školáci, hrdí na to, že sú adoptovaní. Dokonca v triede im aj závidia, lebo nikto z detí nie je adoptovaný. (Úsmev.) Do dnešného dňa odišlo odo mňa už 16 detí. Okrem dvoch detí mám informácie o každom z nich. Sledujem ich pokroky cez Facebook a som na nich veľmi hrdá. 

Prečo si myslíte, že poslanie profi rodiča je potrebné?

Na začiatku som dostávala deti, ktoré boli predtým pol roka v detskom domove. Keď ku mne prišli, boli ako handrové bábiky. Mali veľmi smutné očká. Trvalo mesiac, pokiaľ sa u nás aklimatizovali. Našťastie, už sa zmenili zákony a momentálne je možné dostať bábätko aj priamo z pôrodnice. Zatiaľ som mala najmladšie len 11-dňové, ale myslím si, že niektoré profi mamy už dostali aj mladšie detičky. Samozrejme, sú aj takí profesionálni rodičia, ktorí majú dvere otvorené aj pre staršie deti. No ja by som si na to netrúfla. Väčšinou ide o deti odobraté z biologických rodín, ktoré si so sebou nesú všetko to, na čo boli naučené.

Prečo je podľa vášho názoru táto profesia poslaním a nemôže byť zamestnaním? 

Vždy keď som dostala dieťa, dali sme ho v cirkvi požehnať. Modlil sa za neho pastor alebo kresťanský psychológ. Nešlo o krst, ale o jednoduché požehnanie. Za niektoré deti sme sa modlili len my s manželom a veru, prežili sme s nimi už mnohé zázraky. Hlavne od roku 2016, keď ku mne prichádzali aj deti narkomanov.  

Raz som dostala dievčatko, ktoré bolo vysoko infekčné. Veľmi som sa zľakla, lebo okrem iného prevádzkujeme aj mini jasličky. No vo svojom vnútri som prežila, že mám byť pokojná, modliť sa za ňu a ona bude uzdravená. Zobrala som vo viere olej, pomazala ju ním na čelo a modlila sa. Za krátky čas sa z výsledkov vyšetrenia krvi zistilo, že už nie je infekčná. Doktorka bola úplne zaskočená, nakoľko malinká mala predtým toxoplazmózu.

Vo Svätom Písme sa totiž píše: „Ak je niekto z vás chorý, nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.“ Jak 5, 14

To je veľmi silné presvedčenie. Nemyslíte si, že mohlo ísť iba o zhodu okolností?  

Odvtedy sa toho udialo ešte oveľa viac. Raz som dostala dievčatko, ktoré nevidelo, len gúľalo očami. Vôbec nedokázalo očami nájsť moju tvár. Po čase začalo vidieť a hoci malo veľmi veľa ťažkých diagnóz (napríklad aj obrnu), začalo neskôr aj chodiť. Keď bol raz manžel so staršou profi dcérkou u foniatra, doktor sa ho spýtal, či sme s ňou boli v Lurdoch. Manžel odpovedal, že nie. Pretože u nej nastalo náhle zlepšenie sluchu. Môj manžel iba povedal doktorovi toto: „Viete, u nás je normálne, že slepí vidia, chromí chodia a hluchí počujú.“ Doktor sa iba divil. Dokonca najobľúbenejšou piesňou tejto profi dcérky je kresťanská pieseň On je silný Boh Izraelov. Práve v nej sa tieto slová o uzdravení spievajú. Niekedy jej ju musím spievať stále dookola, tak veľmi rada tú pieseň počúva. 

Znie to všetko až neuveriteľne. Viem, že pred rokom ste získali aj mimoriadne ocenenie od ministra práce Milana Krajniaka. Môžete nám o tom povedať viac?

Ocenenie ma potešilo, nakoľko som sa v tom čase stala aj učiteľkou. Bolo to počas korony a pre mňa to bola vlastne taká milá odmena. Vtedy mi k mojim dievčatkám pribudlo aj malé bábätko. Prijala som ho na mesiac, no prišla korona a z jedného mesiaca bolo deväť. Toto obdobie, keď som bola doma s tromi malými deťmi a zároveň som bola ešte aj učiteľkou, bolo naozaj „úžasné“. Teraz sa na tom už iba pousmejem.

Okrem detí, ktoré k vám prišli, máte aj svoje vlastné deti… 

Mala som tri deti – Benjamína, Rút a Ondreja. Keď som ako 43-ročná znova otehotnela, narodila sa nám Anastasia. Toto moje tehotenstvo som prijala s veľkou bázňou, pretože v tom čase som odovzdávala deti, ktoré išli do rodín, kde deti mať nemohli, a ja som ostala tehotná. Od začiatku som to preto brala veľmi pozitívne. Bola som hrdá tehotná mamina a za bábätko aj pôrod som sa veľa modlila. Tehotenstvo prebehlo bez problémov, ale pôrod prišiel už v 34. týždni. Bol veľmi rýchly a keďže to bolo práve na Silvestra, vnímala som ho ako nádherný dar. Veľmi som počas neho prežívala Božiu blízkosť. Dnes už má Nastuška dva roky, Ondrej bude mať sedemnásť, Rút má dvadsať a pol a Benjamín má dvadsaťšesť rokov. Benjamín je už zasnúbený a neuveríte, ale jeho snúbenica sa tiež volá Rút, tak ako ja a tiež moja dcérka. Veľmi sa teším, že v nej budem mať ďalšiu dcéru. (úsmev)

Ako reagovali vaše vlastné deti po príchode prvého profi dieťatka k vám domov. Nežiarlili? 

Ako moje deti vnímali srdiečkové deti? Myslím, že nežiarlili. Prijali ich totiž ako svojich súrodencov. Druhú profi dcérku som nosila na rukách celé moje tehotenstvo. Hoci mala už osemnásť mesiacov, vedela sa iba plaziť. Moja mamička však verila, že bude chodiť. A skutočne, ako dva a pol ročná začala naozaj chodiť. Bola veľmi radostné dieťa. Ona len chodila a tešila sa. Robila to tak pár mesiacov. Každý, kto ju videl, mal slzy v očiach. S Nastuškou sú spriaznené duše. Veľmi sa ľúbia a spolu napredujú.

Musím dodať, že moje staršie deti ma už vedia perfektne nahradiť. Keď som bola v pôrodnici deväť dní, moja dvadsaťročná dcéra Rút bola profi detičkám náhradnou mamou. 

Úžasné! Koľko rokov už túto prácu vykonávate? Zmenilo sa za tie roky niečo v postoji vašich detí?  

Profi mamou som už trinásť a pol roka a myslím si, že názor na moju prácu sa u detí nezmenil. Vždy im ukazujem fotky, ako deti narástli. Niekedy ich veru ani nespoznávajú. Veľkým potešením pre mňa je, že sme mali už aj dvojičky. Boli u nás sedemnásť mesiacov. Predstavte si, že keď prišli do adoptívnej rodiny, priniesli také požehnanie, že sa rodičom narodili ďalšie dve detičky. Chlapček a dievčatko. (Úsmev.)

Ako vaše rozhodnutie stať sa profesionálnymi rodičmi prijala vaša rodina a okolie?  

Vždy, keď k nám do rodiny prišlo nové dieťatko, celá moja rodina ho s veľkou láskou prijala. Brali ho ako svoje vnúčatko. Okolie ma vždy obdivovalo a nemalo na to negatívny názor, vnímala som skôr podporu z každej strany.

Čo sa týka fungovania našej domácnosti, nakoľko zároveň prevádzkujeme už trinásť rokov jasličky, manžel je u nás ten, kto vždy vstáva k deťom, má na starosti nákupy, financie, vodil dcérku do škôlky a teraz do školy. Zároveň chodí s deťmi k lekárom na vyšetrenia a podobne. Za deti sa spoločne modlievame a práve on je ten, ktorý sa so mnou vždy teší z každého pokroku.

Najväčším povzbudením v rokoch, keď som zažila najväčšie straty, bol práve verš z tretej kapitoly knihy Zjavenie apoštola Jána: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“

Je niečo, čo bolo pre vás za obdobie týchto rokov výrazne náročné? 

Asi najviac náročné je pre mňa učenie sa s jednou z profi dcériek. To ma veľmi ťahá “do kolien”. Často v tom zlyhávam a uvedomujem si, že v tom naozaj potrebujem Božiu pomoc, silu a lásku. Bez toho by som to asi nezvládala vôbec. Ale teším sa z malých pokrokov. Verím totiž, že všetko je pod Božou kontrolou a že všetko slúži na dobro tým, ktorí milujú Boha.

Čo vás táto profesia a verím, že i životné poslanie naučili? 

Učí ma to meniť seba. Keď nezvládam situáciu, modlím sa a robím pokánie. Vždy, keď padnem, vlastne zase len začínam od začiatku. Ale teším sa aj víťazstvám. Tie ma ženú vpred. 

Často si pripomínam, že pri mojom narodení rodičia prijali o mne jedno prisľúbenie z Biblie, v ktorom Boh hovorí: „Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Keď budeš brodiť vodami, budem s tebou, a keď riekami, nepotopia ťa, keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plameň nebude horieť na tebe.“ (Iz 43, 1-2) Dnes môžem povedať, že som s Božou pomocou prešla aj ohňom aj vodami. (úsmev)