Po roku sa na ďalšom samite NATO len zrecyklovali staré frázy. Má sa posilniť spoločná protiraketová obrana „so zameraním na východné krídlo NATO“. Kedy? Ako? Týka sa to Slovenska? Nevie sa.

V praxi to znamená, že Slovensko ostáva jedinou krajinou východného krídla NATO, ktorá nemá zabezpečenú suverenitu vzdušného priestoru. Nemáme vyriešenú ani obranu strategických objektov (muničných skladov, jadrových elektrární), ani civilnú obranu.

Ak by sa vojna v Európe držala pod kontrolou a v obmedzenom rozsahu, mohli by sme ostať pokojní. Lenže – deje sa pravý opak (o tom viac v bode 2).

Spojenci pritom nerobia nič nečakané. Správajú sa – na rozdiel od exministra Naďa – ako realisti. V čase vojny a nedostatku protiraketových systémov myslí každý štát predovšetkým na vlastné záujmy. A na ochranu svojich obyvateľov.

Samity NATO by sme mohli brať ako lekciu. A poučenie. V čase krízy majú sľuby spojencov obmedzenú platnosť. O národnú bezpečnosť – aspoň tú najzákladnejšiu – sa musí každý štát postarať sám. Pomoc spojencov je v čase hybridnej vojny vždy limitovaná. Platí to aj o pomoci Západu Ukrajine. Štáty NATO jej pomáhajú len v rozsahu, ktorý by nešiel na úkor ich vlastnej bezpečnosti.

Výnimkou bolo Slovensko za éry Naďa a Hegera. Vláda sa vzdala kľúčových zbraní v hodnote stoviek miliónov eur bez toho, aby zabezpečila náhradu. Buď vlastnú, alebo aspoň zmluvnú od spojencov.

Bola to chyba vlády. A očakávať teraz od NATO, že ju napraví a odparkuje na Slovensku raketové systémy za dve miliardy dolárov, by bolo naivné. Prioritou NATO je dnes posilnenie obrany Poľska a Rumunska. A pomoc Ukrajine.

Riešenie je v rukách slovenskej vlády. Musí nakúpiť nové protiraketové systémy, ktorých cena rastie. A ktoré dorazia na Slovensko možno tak o štyri roky. Dovtedy môžeme len dúfať, že Slovensko sa nenechá tlačiť hlbšie do vojenského konfliktu, na ktorý nie je pripravené.

2. Nové kolo zbrojných pretekov

Problém je v tom, že budúcnosť nie je v rukách Slovenska. A dokonca ani Európy. Tón diktujú Spojené štáty a Británia. Čiže krajiny, kde sú slová ako mier alebo bezpečnostné dohody s Ruskom tabu. Plány sú vojnové.

A týkajú sa kontinentálnej Európy. Európske územie sa potichu mení na vojnovú zónu. A na prípadné bojisko väčšej vojny Západu s Ruskom.

Američania v stredu oznámili, že v Európe, v Nemecku, rozmiestnia raketové zbrane s dlhým dosahom. Má ísť o nový raketový arzenál s odpaľovaním zo zeme. Zahŕňať bude aj vyvíjané nadzvukové strely.

Rusko deň na to reagovalo, že nové americké zbrane v Európe považuje za hrozbu pre svoju národnú bezpečnosť a bude nútené pripraviť vojenskú odpoveď. Čiže vlastné raketové systémy s dlhým dosahom.

Do Európy – do strednej Európy – sa tým vracia trieda raketových zbraní, ktoré boli zakázané a stiahnuté už za studenej vojny. Následky budú choré. Z EÚ, kedysi mierového projektu, sa stane husto vyzbrojená raketová strelnica. No nie s vlastnými zbraňami. S americkými – a z opačného konca s ruskými.

Nové kolo americko-ruských pretekov v zbrojení zasiahne prevažne strednú a východnú Európu – ako hlavné bojisko hybridnej vojny. A v rozsahu, aký sme nevideli ani pred rokom 1989.

Z pohľadu Američanov a Britov – mimoeurópskych veľmocí – to vyzerá únosne. Z pohľadu Európanov menej…

Ďalšie znepokojujúce správy zazneli priamo v záverečnom vyhlásení samitu NATO. V článku 9 sa dočítame, že „jadrové zastrašenie je základným kameňom bezpečnosti Aliancie… Kým budú existovať jadrové zbrane, NATO ostane jadrovou Alianciou“. Teda: o jadrovej poistke už nehovoria len Rusi. Spomína ju, a písomne, aj druhá strana.

Asi netreba dodávať, že jadrové sily NATO na území Európy nie sú európske, ale americké a pod americkým velením. Nebudú to Európania, kto bude suverénne a vo vlastnom záujme rozhodovať o jadrovom zbrojení a o prípadnom použití amerických či ruských raketových (a jadrových) zbraní v Európe.

To je asi najväčší a vysoko rizikový paradox európskej bezpečnostnej politiky.

Nie je nový. Je zdedený z éry studenej vojny.

Sú tu však dva zásadné rozdiely.

Po prvé, v povojnovej európskej politike bol na prvom mieste pud sebazáchovy a mieru. Skúsenosti s vojnovým ničením boli po roku 1945 čerstvé, jadrové aj konvenčné sily boli vyrovnané a lídri sa snažili predchádzať väčším konfliktom. Verejná mienka, médiá aj politika bola nastavená protivojnovo.

Sovietsky zväz a Spojené štáty podpísali sériu dohôd o obmedzení a kontrole zbrojenia. Európske vlády si presadili obojstranné stiahnutie pozemných rakiet stredného doletu odpaľovaných zo zeme.

Po druhé, Európa bola ešte koncom 20. storočia v celkom dobrej intelektuálnej a morálnej kondícii. V móde boli mierové hnutia, ľudské práva, sloboda slova, rešpekt k iným národom, kultúram, názorom…

Ak by niekto pred 30 rokmi verejne šíril nenávisť proti nejakému národu (hoci aj ruskému) a hlásal by, že sa s ním nesmie rokovať, lebo konflikt treba vyriešiť len silou a vojenskou porážkou „nepriateľa“ ako „svetového zla“, bol by považovaný za primitíva. Postfašistu. Dnes sú tupé reči tohto druhu predpisované ako súčasť bontónu. A podozriví sú tí, ktorí majú kritické námietky.

Európa sa mení na bojovú zónu nielen počtom zbraní, ale počtom agresívnych hláv.

To prvé priamo ovplyvniť nevieme. Európa, žiaľ, nie je suverénna. To druhé ovplyvniť vieme. A musíme.

Zbrane môžu poslúžiť na dve rôzne veci. Buď na udržanie mieru – v duchu hesla Theodora Roosevelta „ak chceš mier, nesmie ti zvlhnúť pušný prach“. Alebo na boj – ak sa naplno presadí téza, že iné ako silové riešenia konfliktov v Európe sú neprípustné.

Dobrou správou je, že napriek širokým kampaniam atlantistov a progresívnych médií v Európe rastie tábor národných strán. Naberajú na sile takmer všade. Naopak, vlády, ktoré sa hrajú na vojnových jastrabov (ako tá francúzska či česká), narážajú na mizerne nízku verejnú podporu.

Bez zúfalej pomoci progresívnych médií by už neexistovali.

Európa sa prebúdza. Politický a mediálny mainstream bude ešte chvíľu nadávať kritikom do dezolátov, dezinformátorov a zberby. No dlho to už nepôjde.

Pokusy izolovať väčšinu budú pochabé.

3. Ficova nová doktrína

Ak Fico po atentáte a zranení dúfal, že sa dokáže vrátiť vo veľkom štýle, tak sa mu to v piatok podarilo. Jeho reč na Devíne bola úderná a mobilizačná. Slovom, úspešná. Uznali to aj niektorí z jeho rivalov.

Fico chytil do rúk silné témy s pozitívnym odkazom: ochranu národných a duchovných tradícií Slovákov (a Slovanov) a snahu o ukončenie vojny v Európe mierovými dohodami.

Naopak, tvrdo konfrontačné a provokačné boli jeho reči o „hrádzi proti progresívnej ideológii“. Je to však provokácia na správnom mieste. Snahy presadiť progresivizmus a jeho dúhovú agendu ako štátnu doktrínu – platnú za každej vlády – treba zastaviť.

Namiesto progresivistickej doktríny ponúka Fico národnú. Jednoduché.

Zvláštne je len to, že tento zápas musel čakať na Fica a Smer, formálne ľavicovú stranu, ktorá sa v europarlamente tlačila k progresívnym socialistom.

To, čo hovoril Fico na Devíne, by mali hovoriť lídri KDH. Ak by na to mali odvahu. A ak by platilo, že KDH je národné a konzervatívne hnutie…

Lenže práve toto neplatí. KDH si už dávnejšie vybralo stranu – tú progresívnu. Je to tak aj v Európskom parlamente, aj v Národnej rade.

Strany, ktoré sa vyhlasovali za konzervatívnu a národnú pravicu, vypratali priestor. Väčšinový priestor.

A obsadil ho Fico.

Opozícia na to zatiaľ nenašla odpoveď. Namiesto toho vyplakáva, ako vraj Fico orbanizuje Slovensko a šíri nenávisť.

Je to nedorozumenie. Fico zatiaľ neurobil nič prelomové, mimoriadne ani radikálne. Len otočil list. A pritvrdil. Lebo aj druhá strana pritvrdila.

Nepriateľom Fica už nie je ani Dzurinda (zanikol), ani Matovič (ten by to mal bez rómskych hlasov za sebou tiež).

Novým vyzývateľom Fica sú progresívci. Fico výzvu prijal. A v boji používa presne tie isté zbrane ako oni. Démonizuje nepriateľa. Vyhlasuje ho za hrozbu. A pokúša sa ho politicky izolovať.

Mimochodom, pri démonizácii rivalov to má Fico čarovne ľahké. Pomáhajú mu v tom aj v samotnom PS. A v progresívnych médiách. Vystupujú ako pomätenci, ktorí vyhlásili vojnu väčšine spoločnosti. Lebo pri pokusoch o „pokrokovú prevýchovu“ bola príliš odolná.

Nech to znie akokoľvek paradoxne, boli to práve zradikalizovaní progresívci a ich médiá, kto za Fica nahnal zástup väčšiny voličov.

4. Dve tragédie. Viditeľná a neviditeľná

V prehľade ešte krátko spomenieme krivý prístup väčšiny politikov a médií k vojnovým tragédiám s civilnými obeťami. Za posledný týždeň boli dve.

Prvou bol raketový útok Ruska na infraštruktúru v Kyjeve, pri ktorom bola poškodená budova detskej nemocnice. Obete z nemocnice pôvodne hlásené neboli. Rusko tvrdilo, že raketový útok nebol cielený na nemocnicu a mohlo ísť o ukrajinskú raketu protivzdušnej obrany (čo sa nepotvrdilo). O dva dni neskôr, v stredu, Ukrajina informovala, že útok si vyžiadal prvú obeť, chlapca, ktorý bol už skôr v kritickom stave a po prevoze do inej nemocnice zomrel.

Útoky, ktoré zasiahnu nemocnicu a ohrozujú deti, sú nepochybne vojnové tragédie, ktoré si zaslúžia vyšetrovanie a odsúdenie.

Platiť by to malo pre všetky tragédie s civilnými obeťami. Nielen pre niektoré. Lebo potom sa morálka a spravodlivosť menia na svoj opak.

Z tragédie v kyjevskej nemocnici sa stal okamžite medzinárodný škandál. Zapadalo to do samitu NATO. Médiá zaplavili priestor správami o „strašnom barbarskom útoku“ a išli po krku každému politikovi, ktorý verejne nevyjadril zdesenie.

V utorok sa stala podobná tragédia v Gaze. Izraelské útoky zasiahli školu. Hlásených bolo 29 obetí. Podľa agentúry Reuters išlo o vysídlené rodiny na úteku pred bojmi. Mali stany v areáli školy.

Bol to štvrtý podobný útok v priebehu štyroch dní s desiatkami obetí.

Riešili to pobúrené médiá? Komentovali to nahnevaní lídri? Nie. Správa zanikla.

Väčšina médií a vlád pri týchto tragédiách pracuje selektívne. A manipulatívne – ako obchodníci s emóciami.

Z tragédie v Kyjeve, pri ktorej neboli hlásené priame obete, sa stal svetový škandál. Séria tragédií v Gaze, pri ktorých v školách zomreli desiatky ľudí, zas prešla mlčaním.

Tento selektívny prístup médií a zatváranie očí pred tragédiami v Gaze pritom môže mať krvavé následky. Kde chýbajú informácie a verejná kontrola, tam má hlavné slovo sila. Bez ohľadu na to, či ničí militantov, alebo rodiny utečencov.

Vo štvrtok Spojené štáty oznámili, že obnovujú dodávky superťažkých, 230–kilogramových bômb pre Izrael. Tie začiatkom roka pozastavili z obáv, že by mohli priniesť neprimerane veľa civilných obetí Palestínčanov.

Tragédie majú aj v 21. storočí, takom „osvietenom“ a „pokrokovom“, rôzne podoby.