Mária Rázusová-Martáková stále vie, ako urobiť dlhé prázdniny krajšie

Napríklad, keď prší, vo vianočnom období alebo pri snahe zreorganizovať domácu knižnicu a „detskejšie“ knihy premiestniť do zastrčenejšej zóny. Zatiaľ to vždy dopadlo rovnako. Jarné vtáča, Zlaté zvonky (áno, tie pôvabné vydania z 80. rokov),  Povedačky zostali tam, kde boli.

Musia byť poruke, lebo majú schopnosť roztvoriť sa akoby samé od seba. Na rytmus v štýle: čivi-čivi, kvok, kvok – v našom kŕdli zmok, zmok sa deti stále dokážu namotať. Aj keď sa ich čitateľské portfólio už dávno rozrástlo o povesti, legendy, poviedky a novely s čoraz zrejmejším presahom do sveta dospelých nielen témami a ich spracovaním, ale aj štruktúrou viet, počtom strán, veľkosťou písmen a úbytkom ilustrácií.

Pohladenie skrze slovo

Sú prázdniny. Reorganizovať treba s pocitom, že 11, slovom jedenásť(!) týždňov tých španielskych treba zúročiť aj v rytme príprav pružného nábehu na školský rok.

Inak, dlhé prázdniny majú jednu výhodu. Decká sa bytostne tešia do školy, ale to len tak na okraj, lebo práve sme dodumali nad osudom ranenej brezy, hviezdičky-lietavici aj Plamienočky. Prišli sme na to, že mýša hlúpe, mýša malé, čo v kolíske sa mrví stále, možno nie je nepoučiteľné, lebo prítomnosť mačky a prázdna kolíska nemusí znamenať koniec. Cez adaptáciu Márie Rázusovej-Martákovej, literátky a prekladateľky so širokým umeleckým záberom sa k slovenskému čitateľovi dostal v roku 1954.

Rozprávka o hlúpom mýšatku od Samuila Maršaka bola prvýkrát publikovaná v roku 1923, keď vtedy už sovietske Rusko prechádzalo drastickými zmenami. V oportunistickej mačke a mýšatku, po ktorom zostane prázdna kolíska, možno vidieť nástrahy, číhajúce na každom kroku, ako aj fatálne dôsledky vlastnej naivity. Alebo žeby hra mačky s myškou mohla dopadnúť inak? Mohla. Koniec veršovaného príbehu totiž zostal otvorený a Maršak ho prezradil o tri desaťročia neskôr v Rozprávke o múdrom mýšatku.   

Zato Svadba kozy Lízy s vlkom je vírom udalostí s nezvratným koncom, ale keď štyri mačky skomentujú ako chrček ide na pytačky, už je dobre. Čas plynie a veršované príbehy o myšacích bundičkách, vrabčacej škole, bosých veveričkách majú ťah a zároveň fungujú aj ako sonda do vlastnej rodičovskej minulosti. V súvislosti s nimi sa vyjavia mnohé spomienky. Napríklad ako sa deti voľakedy pasovali s veršíkmi en ten tulipán, so zatajeným dychom hľadeli na knižné ilustrácie a počúvali o chrobáčikoch alebo s vypätím síl vyslovovali mená literárnych hrdinov ako sú Mechúrik-koščúrik, Uhlík-žúžoľ čierny a veľa-preveľa ďalších.

Jej tvorbu preveril čas…

Máriu Rázusovú-Martákovú od milovaného povolania učiteľky odtrhla krutá nemoc, a ona akoby o to silnejšie priľnula ku krehkej detskej duši. Jej poézia vychádza z ľudovej slovesnosti, kde vždy mali svoje pevné miesto uspávanky, vyčítanky, rapotanky, riekanky, rečňovanky, vysmievanky, ktoré do istého veku dieťaťa majú takmer univerzálne využitie. Možno s nimi experimentovať, sú námetom pre hru, motivujú k obľúbeným činnostiam aj povinnostiam. Zároveň v nich nechýba humor, ktorý je tak veľmi potrebný pri prekonávaní životnej neistoty aj prekážok. Práve v tvorbe Márie Rázusovej-Martákovej nachádzame nenahraditeľný materiál. Pomáha porozumieť štruktúre jazyka a slovnými hračkami, nezvyčajným slovosledom a bohatými umeleckými obrazmi dieťa prirodzene rozrozpráva.

Mária Rázusová-Martáková tvorila v presvedčení, že hodnotná detská poézia musí byť poéziou aj pre dospelých. Možno aj preto počas čítania jej veršov šteklí zámer byť lepším rodičom. Medzi riadkami však šípime autorkin láskavý, prezieravý úsmev. Či sa nám to podarí, ukáže až čas.