Napríklad, keď prší, vo vianočnom období alebo pri snahe zreorganizovať domácu knižnicu a „detskejšie“ knihy premiestniť do zastrčenejšej zóny. Zatiaľ to vždy dopadlo rovnako. Jarné vtáča, Zlaté zvonky (áno, tie pôvabné vydania z 80. rokov), Povedačky zostali tam, kde boli.
Musia byť poruke, lebo majú schopnosť roztvoriť sa akoby samé od seba. Na rytmus v štýle: čivi-čivi, kvok, kvok – v našom kŕdli zmok, zmok sa deti stále dokážu namotať. Aj keď sa ich čitateľské portfólio už dávno rozrástlo o povesti, legendy, poviedky a novely s čoraz zrejmejším presahom do sveta dospelých nielen témami a ich spracovaním, ale aj štruktúrou viet, počtom strán, veľkosťou písmen a úbytkom ilustrácií.
Pohladenie skrze slovo
Sú prázdniny. Reorganizovať treba s pocitom, že 11, slovom jedenásť(!) týždňov tých španielskych treba zúročiť aj v rytme príprav pružného nábehu na školský rok.
Inak, dlhé prázdniny majú jednu výhodu. Decká sa bytostne tešia do školy, ale to len tak na okraj, lebo práve sme dodumali nad osudom ranenej brezy, hviezdičky-lietavici aj Plamienočky. Prišli sme na to, že mýša hlúpe, mýša malé, čo v kolíske sa mrví stále, možno nie je nepoučiteľné, lebo prítomnosť mačky a prázdna kolíska nemusí znamenať koniec. Cez adaptáciu Márie Rázusovej-Martákovej, literátky a prekladateľky so širokým umeleckým záberom sa k slovenskému čitateľovi dostal v roku 1954.
