Šesť dôvodov mariánskej úcty podľa kardinála Ratzingera

Žiadna úvaha o Panne Márii nie je samoúčelná, ale nevyhnutne sa spája s Božím tajomstvom vtelenia i s tajomstvom Najsvätejšej Trojice, s tajomstvom dejín spásy.

Cirkev učí a my veríme, že „Panna Mária, ktorá pri anjelovom zvestovaní prijala Božie Slovo do srdca i lona a priniesla na svet Život, je uznávaná a uctievaná ako pravá matka Boha a Vykupiteľa. Vzhľadom na zásluhy svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom a je s ním spojená úzkym a nerozlučným zväzkom. (…) V Adamovom potomstve je však zároveň spojená so všetkými ľuďmi…, lebo svojou láskou spolupracovala, aby sa v Cirkvi zrodili veriaci, ktorí sú údmi tejto hlavy.“ (LG 53)

V týchto slovách Druhého vatikánskeho koncilu je už zahrnutá odpoveď na prípadné kritické hlasy o tom, že mariánska úcta by sa mohla stať nebezpečným odpútavaním pozornosti od centrálnych tém kresťanského posolstva, od osoby Ježiša Krista ako jediného Prostredníka.

Ale vari sa môže mariánsky kult stať prekážkou alebo odpútaním od Božieho kultu?

Vonkoncom nie! Taká je naša prvá, intuitívna a spontánna odpoveď. Ale niekedy nestačí len intuícia, je potrebné vedieť dobre zdôvodniť toto naše presvedčenie.

Nuž pozrime sa, ako na túto námietku odpovedal pred časom ešte ako kardinál Ratzinger neskorší pápež Benedikt XVI. Podľa jeho presvedčenia mariánska úcta udržiava v nás pravú vieru v Ježiša Krista. Kardinál Ratzinger ako veľký teológ, schopný však hovoriť aj jednoduchým jazykom viery, spomína šesť kritérií alebo dôvodov mariánskej úcty.

Po prvé: Mária nie je cieľom našej viery, ona nás vedie ku Kristovi

Cirkev vyhlásila dogmy o Panne Márii, aby priamo poslúžila viere v Krista. Najprv vyhlásila za dogmu jej božské materstvo a jej trvalé panenstvo. Potom po dlhšom dozrievaní proklamovala jej počatie bez dedičného hriechu (1854) a jej telesné vzatie do nebeskej blaženosti (1950). Tieto dogmy obhajujú a berú do ochrany prapôvodnú vieru v Krista ako pravého Boha a pravého Človeka. Tieto dogmy zabezpečujú náuku, že v Kristovi sú dve prirodzenosti v jedinej osobe. Toto zdanlivo samozrejmé vyhlásenie je mimoriadne dôležité. V koncilovej konštitúcii o Cirkvi Lumen Gentium (66) čítame:

„Cirkev právom preukazuje osobitný kult Márii ako Božej Matke, ktorá mala účasť na Kristových tajomstvách a z Božej milosti bola po Synovi povýšená nad všetkých anjelov a ľudí. Veď… keď sa preukazuje úcta Matke, náležite sa poznáva, miluje a slávi aj Syn a zachovávajú sa jeho prikázania, lebo pre neho je všetko (porov. Kol 1,15-16) a v ňom z vôle večného Otca prebýva všetka plnosť (porov. Kol 1,19).“

Panna Mária nám prináša Krista – takto zdôvodňuje úctu k Bohorodičke napríklad východná ikonografia, ktorá takmer vždy zobrazuje Božiu Matku so svojím synom v náručí, ukazujúc na neho ako na cestu, ktorou sa máme aj my vybrať.

V modlitbe, ktorá je východnou formou Zdravasu, zasa Cirkev hovorí: „Raduj sa, Bohorodička, Panna Mária… lebo si porodila Krista, Spasiteľa a vykupiteľa našich duší,“ zdôvodňujúc tak mariánsku úctu jej bytostným spätím s tajomstvom Božieho vtelenia.

Každý prejav zbožnosti, zvlášť mariánskej nábožnosti, v sebe skrýva aj záväzok približovať nás ku Kristovi, robiť nás lepšími ľuďmi, nasmerovať ku Kristovi celý náš život. Iste, ide o nikdy nekončiacu snahu, ide o náročný boj proti vlastnej slabosti a egoizmu.

Nestačí si totiž len periodicky zavzdychať, aké to dnes máme časy. Predstavte si však na chvíľu, ako by vyzeral život na Slovensku, keby sa všetci účastníci mariánskych pútí, všetci účastníci nedeľných bohoslužieb, všetci pokrstení a pobirmovaní naozaj úprimne v každej oblasti života, vo všetkých osobných i spoločenských prejavoch, dôsledne a vytrvalo deň za dňom usilovali byť nielen slušnými, ale aj lepšími, takpovediac „svätými ľuďmi“.

Vždy keď máme chuť horekovať nad tým, „akí sú dnes ľudia“, čo všetko „oni“ či „tamtí“ robia alebo nerobia, skúsme si spomenúť – každý vo svojom vnútri, skromne a úprimne – na naše osobné správanie. Pohľad na Máriine čnosti, na jej spojenie s Kristom, na jej vytrvalú dôveru a svätosť je nastaveným zrkadlom pre spytovanie svedomia každého z nás.

Mária nás usmerňuje ku Kristovi, ktorý je Cesta, Pravda a Život, je našou spoločníčkou pri putovaní za týmto posledným, večným cieľom. K tomuto cieľu definitívnej účasti na Božej svätosti však putujeme cez etapy našich osobných jednotlivých životných rozhodnutí a postojov. Neobzerajme sa ani tak po iných, ale urobme aj dnes na tejto ceste ďalší rozhodný krok.

Po druhé: Mariánska úcta zahŕňa správny vzťah medzi Bibliou a tradíciou

Veď aj vyššie spomenuté štyri mariánske dogmy majú základ v Písme, ale sú iba klíčkom, ktorý rastie a prináša ovocie v živote tradície Cirkvi.

Alebo pozrime si príklad nášho sviatku Narodenia Panny Márie, ktorý začíname sláviť. Dnešný sviatok pochádza z prvej polovice 5. storočia, keď sa slávil v Jeruzaleme, od 6. storočia v Carihrade a od 7. storočia aj v Ríme. Jeho zaradenie na september je zdôvodnené tým, že je to prvý sviatok nového liturgického roka. V Rímskej ríši sa začínal administratívny rok 1. septembra – tak sa začína dodnes aj v liturgickom kalendári, alebo ako to bolo dlho zvykom - pre školákov.

8. septembra je teda ôsmy deň – prvý deň po ukončení siedmich dní pripomínajúcich stvorenie – počiatok vekov a počiatok Starého zákona. Preto tento sviatok je možné označiť aj ako sviatok „Nového stvorenia“, prvý sviatok Nového zákona.

História sviatku vychádza z prvých piatich kapitol tzv. Protoevanjelia svätého Jakuba. Tento nekánonický, tzv. apokryfný, ale v Cirkvi veľmi vážený spis z polovice 2. storočia, zachytávajúci starú jeruzalemskú tradíciu, hovorí o rodičoch Panny Márie Joachimovi a Anne, o životnom trápení, ktorým bola pre nich ich neplodnosť a o mimoriadnom narodení ich dcéry ako o naplnení Božieho prisľúbenia.

Manželský zväzok Joachima a Anny bol neplodný – v symbolickej reči Starého zákona manželská neplodnosť bývala považovaná buď za trest, alebo ju bolo možno následne interpretovať ako prípravu na niečo mimoriadne, čo sa má odohrať v živote manželov. Častokrát, keď Boh vstupuje a zasahuje do dejín ľudstva, tak to robí cez tento znak (Abrahám, Samuelova matka Anna, Samsonova matka, Alžbeta, matka Jána Krstiteľa…). Ľudská fyzická i duchovná plodnosť sú totiž len odrazom Božej plodnosti – on je Darca života skrze svojho Svätého Ducha, ktorého vyznávame ako „Pána a Darcu života“.

Postavy matky Anny a dcéry Márie sú súčasne paradoxom: matka Anna je v dlhoročnom manželstve neplodná až do osobitného Božieho zásahu, dcéra Mária je panna, ktorá „nepoznala muža“, a predsa sa z Božej milosti stáva matkou, Matkou Života a novou Evou, matkou žijúcich. V tomto obraze sa potvrdzuje tradičné učenie Cirkvi: Jedine Boh je tvorca života – fyzického i duchovného –, ľudia sú len jeho nástrojmi a prostredníkmi.

Správne vyvážený vzťah medzi Bibliou a tradíciou, ku ktorému nás vedie mariánska úcta, nás môže uchrániť od nekritického, fundamentalistického čítania Biblie, vytrhnutého z historického, literárneho i teologického kontextu, ale aj od deformovania viery a nábožnosti len na sériu zvykov a pobožností bez biblického základu a bez širšieho teologického kontextu. Oba nekritické, extrémne vzaté prístupy, narobili škody v osobnom duchovnom živote a samozrejme, aj v dejinách Cirkvi.

Po tretie: Mária vo svojej osobe životne a nerozlučiteľne spája Starý a Nový zákon

Mária je židovským dievčaťom, ktoré sa stalo matkou Mesiáša. V nej sa spája starozákonný Izrael zrodený z Abrahámovej a Mojžišovej zmluvy a Nový Boží ľud zložený z tých, ktorí uverili v Krista, v nej sa spája synagóga a Cirkev. V mariánskej úcte prežívame jednotu celého Svätého písma i jednotu „vyvoleného národa“, ktorý sa rozšíril z jedného kmeňa a národa na celé vykúpené ľudstvo.

Mariánska úcta tak dokonca nadobúda aj nečakaný význam lieku či skôr protijedu voči jednému z historických bludov, ktorý dnes jasne odsudzujeme. Hovorím o antisemitizme ako o cielene budovanej iracionálnej, apriórnej nenávisti voči židovskému národu.

Dnes sa za tento blud hanbíme, keďže neobišiel ani tzv. kresťanské národy, dokonca ani ten náš, nech by sme si to chceli akokoľvek prikrášliť či zatĺkať. Je preto totálne nepochopiteľné a neprijateľné, keď tento blud napriek historickej porážke jeho najperverznejšej formy na konci druhej svetovej vojny občas ešte stále vystrkuje rožky, a to nielen u niektorých starých nostalgikov, ale aj mladých popletencov – bez ohľadu na to, akej farby obleky, kravaty, tričká či dresy si obliekajú.

6. septembra 1938, teda pred 86 rokmi, vo chvíli, keď Taliansko prijímalo rasové antisemitské zákony, keď v Nemecku už prebiehalo prenasledovanie Židov, pápež Pius XI. jednoznačne vyhlásil: „Antisemitizmus, to je hnusný postoj, s ktorým my, kresťania, nemáme mať nič spoločné… Antisemitizmus je neprípustný. My všetci sme duchovne Semiti.“

Tieto pápežove slová sú odkazom pre všetkých, ktorí by aj dnes chceli spájať nespojiteľné – hlásenie sa ku kresťanstvu a apriórnu nenávisť k národu, z ktorého sa zrodil Kristus. Sám Boží Syn si vzal ľudské telo z Panny Márie, z tejto dcéry Siona, ktorú v liturgii oslavujeme slovami kedysi určenými aj pre hrdinskú Juditu: „Ty si sláva Jeruzalema, ty si veľká radosť Izraela, ty si česť nášho rodu.“ (Jdt 15,9)

Po štvrté: Mariánska úcta zaručuje pre našu vieru správnu koexistenciu rozumu a srdca

Marx nazýval náboženstvo „ópium ľudstva“, racionalisti mu vyčítajú prílišný sentimentalizmus a považujú ho za psychologickú úchylku či istú formu autosugescie. Na druhej strane niektorí pomýlení náboženskí horlivci prezentujú vieru či náboženstvo predovšetkým ako súhrn osobných duchovných zážitkov a skúseností, ktoré nie je možné zadefinovať a ktoré preto nie je potrebné ani racionálne skúmať.

V kresťanskom náboženstve však človek nie je iba rozum, ale rovnako človek nie je iba cit. Človek je jednota obidvoch týchto dimenzií. Mariánska úcta zaručuje našej viere túto plnú ľudskú dimenziu. Mária si kladie otázky o zmysle a spôsobe svojho zaradenia do dejín spásy, „uvažuje vo svojom srdci“ nad tým, čo vidí a počuje, necháva sa pohnúť súcitom a záujmom o iných a núti svojho Syna k mimoriadnemu zásahu na svadbe v Káne, prijíma úlohu matky Mesiáša, aj keď už dopredu vie, že jej srdce raz pod krížom prebodne meč bolesti…

Jej život viery je cestou hľadania, spoznávania Božích zámerov a plánov, teda cestou hľadajúceho a skúmajúceho rozumu („Ako sa to stane?“ pýta sa), ale je v ňom miesto aj pre intuíciu, dôveru, skúsenosť, teda pre pokorný prístup srdca („Hľa, služobnica Pána …).

Spojiť racionálny prístup s citovo-intuitívnym podľa vzoru Panny Márie je mimoriadne dôležité najmä v procese kresťanskej výchovy. Táto sa nezakladá len na odovzdávaní istého počtu informácií, ale jej súčasťou má byť aj vytváranie priestoru na „skúsenosť viery“, teda na rozvoj náboženského citu. Oba tieto prvky musia byť v zdravej rovnováhe. Hlava musí jasne uvažovať a srdce sa musí vedieť rozohniť.

Odovzdávanie viery, ľudská, duchovná i morálna výchova sú prvoradým právom, úlohou i povinnosťou rodičov, ktorých nemôže v tomto nikto plnohodnotne nahradiť. Škola je prostredím a prostriedkom, ktorý má rodičom v miere svojich kompetencií tejto ich úlohe pomáhať. Zažili sme časy, keď bolo školstvo ideologicky zneužívané na formovanie socialistického človeka, ktorý mal prekonať tzv. náboženské predsudky, keď sa od detí vyžadovalo, aby sa vyjadrili, či sa už „vyrovnali s náboženstvom“.

Ani dnes však nechýbajú v našej spoločnosti pochybnosti či diskusie o tom, či je logické podporovať zo štátnych prostriedkov privátne či cirkevné školy, či vyučovanie náboženstva na štátnych školách. Stále tu existuje nebezpečenstvo, že sa zabudne na to, že štát nemá patent na výchovu, že nie je vlastníkom detí, ale že smerovanie výchovy detí v oblasti morálky, etických hodnôt či sexuálnej výchovy patrí rodičom, ktorí sú okrem iného aj občania a platcovia daní.

Štát ako reprezentant občianskej spoločnosti v rámci svojej spoločenskej funkcie má umožniť a zabezpečiť, aby výchova dieťaťa – pri zachovaní všeobecných pedagogických pravidiel – prebiehala podľa legitímneho priania rodičov a nikoho iného. Že je to samozrejmé? Donedávna sa to za také považovalo v celom slobodnom svete.

Dnes je pravdou opak. A bolo by nepredvídavé utešovať sa tým, že naše malé Slovensko je v porovnaní s anglosaským svetom a bruselskými legislatívnymi tendenciami nateraz ešte ostrovom slobody. Tento ostrovček už raz zaliali ideologické výchovné vlny z východu… čakajme ich aj zo západu… podľa ktorého je Slovensko „zaostávajúce“. Našťastie. Nateraz. Ale všetko to visí na stále sa stenčujúcom vlásku… teda na zopár hlasoch vo volebných urnách a potom v parlamente.

Odovzdávanie viery však neznamená len zabezpečenie náboženskej výchovy pre dieťa. Bolo by to málo, keby rodičia o viere iba hovorili, prípadne poverovali iných výchovou a nevydávali svojim deťom svedectvo vlastným životom. Na vydávanie plnohodnotného svedectva je však potrebná Božia milosť. A o túto milosť pri pohľade na Pannu Máriu chceme aj dnes prosiť – pre rodičov, pre všetkých vychovávateľov a formátorov, pre všetkých, ktorí sú povolaní odovzdávať duchovný život vo vyrovnanej harmónii rozumu a citu.

Po piate: Vieme, že podľa koncilu je Mária symbolom, obrazom alebo modelom Cirkvi

Keď teda hľadíme na Cirkev v spojitosti s Máriou, zbavujeme sa mužského obrazu Cirkvi, čiže takého obrazu, ktorý by chcel považovať Cirkev len za funkcionalisticky organizovanú inštitúciu, len za vykonávateľa spoločensko-politického programu. Ale v Márii – v jej podobe a v jej predobraze – Cirkev znova objavuje svoju vlastnú tvár ako tvár Matky.

S mariánskou úctou mali a budú mať vždy problém tí, ktorí hlásajú heslo: „Kristus áno, Cirkev nie!“ S historickým postavením Panny Márie pri zrode a rozvoji Cirkvi budú mať vždy problém tí, ktorí by chceli Cirkev ustavične reformovať na základe neustále sa vyvíjajúcich a čisto sociologických pravidiel. Mária je od začiatku v strede spoločenstva Cirkvi – je uprostred apoštolov v deň zoslania Svätého Ducha –, a napriek tomu nepovažuje za potrebné bojovať o prerozdelenie kvót účasti v zbore apoštolov, nerobí volebnú reklamu ani sebe, ani Márii Magdaléne či iným ženám, ktoré pod krížom prejavili Pánovi väčšiu vernosť a vytrvalosť než ustráchaní a rozutekaní apoštoli na čele s Petrom.

„Bohorodička je predobrazom Cirkvi… Lebo v tajomstve Cirkvi, ktorá sa tiež právom nazýva matkou a pannou, Preblahoslavená Panna Mária predchádza ako vynikajúci a jedinečný vzor panny a matky. (…) Tak aj Cirkev, ktorá rozjíma o Máriinej tajomnej svätosti… stáva sa matkou tým, že verne prijíma Božie slovo: lebo ohlasovaním a krstom rodí pre nový, nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a narodené z Boha. A je aj pannou, ktorá neporušene a čisto zachováva vernosť sľúbenú svojmu Ženíchovi, podľa príkladu Matky svojho Pána panensky stráži mocou Ducha Svätého neporušenú vieru, pevnú nádej a úprimnú lásku.“ (LG 63-64)

Z týchto koncilových slov vyplýva posledné, šieste kritérium mariánskej úcty

Mária bola ustanovená zároveň za Pannu i Matku a takto z nej ustavične žiari svetlo na to, čo Stvoriteľ zamýšľal so ženou na všetky časy, teda i na naše. Ba, lepšie povedané, práve na naše časy, keď ako vieme je ohrozená podstata ženskosti. Máriinou panenskosťou a jej materstvom dostáva sa mystérium ženy do veľmi vysokého určenia. Mária nebojácne ohlasuje Magnificat, ale miluje aj tichý a skrytý život. Mária sa nebojí stáť pod krížom, v tichu svojho srdca však aj rada zvažuje, čo počula a skúsila.

Panenstvo a materstvo, tieto vznešené atribúty ženskosti, ktoré Panna Mária, Bohorodička stelesňuje, sú dnes často podceňované, nepochopené, ak nie priamo zosmiešňované. Čo sa týka panenstva, stačí si napríklad spomenúť, aké trápne ukážky totálneho nepochopenia jeho hodnoty defilovali pred časom médiami a v diskusiách pri blahorečení panny a mučenice Anky Kolesárovej, škoda o tom hovoriť či polemizovať.

Čo iné ako zosmiešňovanie panenstva či predmanželskej čistoty by sa dalo očakávať od všetkých tých, ktorí svoj duchovný horizont majú obmedzený na sériu pochybných a prostoduchých tínedžerských komédií, v ktorých jedinou zápletkou je, ako sa čo najskôr na strednej škole zbaviť nemodernosti a „trápneho pocitu“ z toho, že je niekto ešte panna či panic… no ohromná zábava. Keď pre toho, komu „bohom je brucho a hanba je slávou“ (Flp 3,19), stačí aj tento horizont sebarealizácie, s tým sa ťažko dá niečo robiť, pokiaľ si človek neuvedomí a neocení vlastnú dôstojnosť.

Ale dnes vidíme nepochopené a zosmiešňované nielen panenstvo, ale neraz je podceňované či nedoceňované aj materstvo. Ako? Nuž napríklad aj v takom slovnom spojení, že hovoríme o materskej dovolenke – akoby matka svojou starostlivosťou o dieťa pri napĺňaní najkrajšej ľudskej, biologickej i duchovnej a najdôležitejšej spoločenskej funkcie bola na akejsi rekreácii, akoby si užívala voľno a takmer nelegálne a trestuhodne sa vytrhla z dôležitej funkcie tvorkyne spoločenských či materiálnych hodnôt vo svojom zamestnaní.

Koľko tém na úvahu pre sociológov, sociálnych pracovníkov a programátorov života našej spoločnosti, ale aj pre každého z nás na vytváranie priaznivejšej legislatívy pre život rodín, na zvyšovanie všeľudskej citlivosti k téme života, podpory rodiny, úcty k matke i k žene spájajúcej prácu s materstvom.

Pred takmer dvoma tisícročiami jednoduché nazaretské dievča, nadchnuté Božím duchom o sebe pokorne a slávnostne prehlásilo: „… blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný.“ (Lk 1,48-49) Aj naše dnešné pokolenie napĺňa tieto prorocké slová, aj toto naše dnešné liturgické slávenie, pri ktorom si znovu ozrejmujeme a prehlbujeme dôvody našej mariánskej úcty, je len potvrdením prorockej pravdivosti týchto Máriiných slov.

Oslavujeme Pannu Máriu, Bohorodičku – a robíme tak nielen na oslavu jej osobných čností, ale predovšetkým preto, že v nej a cez ňu a s ňou oslavujeme veľké veci, ktoré jej i nám „urobil ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja“.

Jemu jedinému nech je česť a sláva naveky!

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.